Homosexualita – o zmanipulovaných výskumoch a skutočných nepriateľoch homosexuálov

Homosexualita sama o sebe v praktickom živote nejestvuje, tak ako neexistuje sama o sebe ani heterosexualita. Existujú len ľudia, ktorí prežívajú svoju bytostnú životnú orientáciu a ich orientácia môže byť práve homosexuálna. Pri pojme homosexualita treba mať preto na vedomí, že sa hovorí o živých, cítiacich ľuďoch.
Sexuálne deviácie podľa mnohých odborníkov predstavujú podvedomý prostriedok dočasného utíšenia úzkosti a s ňou súvisiacej depresie. Inými slovami ide o reakcie zamerané na zmiernenie vnútorného trápenia.

Príčinami homosexuality sú najpravdepodobnejšie určité psychologické problémy. Na ich začiatku môže stáť verbálne, vizuálne alebo až fyzické zneužitie. Pri počiatkoch homosexuálneho cítenia môže ísť o zranenia spôsobené samotnými rodičmi v detstve alebo rovesníkmi najčastejšie v období dospievania. Je pravdepodobné, že sexuálna odchýlka vzniká tam, kde sa prekročí určitá subjektívne znesiteľná hranica nezdravého vplyvu okolia.
V rodine, kde skutočne panuje láska, kde otec skutočne miluje svojho syna a dá mu to najavo, kde matka skutočne
miluje svoju dcéru a dá jej to najavo, je pravdepodobnosť rozvoja homosexuality a iných sexuálnych porúch a typov neuróz veľmi nízka.

Homosexualita sa môže prejavovať ako istá forma obsesie. V jej prípade to však nie je iné, než u ostatných
sexuálnych obsesií (chorobná nutkavosť, posadnutosť), napríklad aj tými, ktorými môžu trpieť i heterosexuáli. Ku
príkladu heterosexuálny ženatý muž môže trpieť obsesiou pre ženy. Má ťažkosti sa ovládať a každú noc túži mať
nejakú novú „obeť“. Možno tým zničí svoje manželstvo, ublíži svojim deťom, i keď to snáď ani nemusí chcieť. Je
potrebné premýšľať o vnútornom boji takéhoto muža. Má dve možnosti. Môže sa ospravedlňovať a hľadať
výhovorky, že to je normálne, že je proste taký a vzdať to a celé to zracionalizovať pomocou množstva
argumentov, ktorými si sám sebe nahovorí a „vyjasní“, že mu nezostáva nič iné, než takto žiť. Alebo môže dôjsť k
záveru, kedy si povie: „Čo sa dá robiť? Môžem sa ovládať? Môžem sa zmeniť?

Takisto ku príkladu pedofili stoja tiež pred voľbou, čo môžu robiť – povoliť nutkanie, obhajovať sa, takto žiť
a presviedčať sa, že sú šťastní alebo sa môžu vzoprieť svojej obsesii a pokúsia sa zmeniť svoj život.

Mnohí homosexuáli sa chcú zbaviť neurotických ťažkostí, ktoré zažívajú, ale nechcú sa zbaviť svojich
homosexuálnych kontaktov. Je to však také prepojené, že pri práci na svojich neurotických pocitoch a komplexoch
menejcennosti sú homosexuálne záujmy automaticky zahrnuté. Sú totiž prejavmi neurózy.

Láska, tak ako v mnohých iných vzťahoch, je aj medzi homosexuálmi zamieňaná s dočasne trvajúcimi citovými
vzplanutiami, so zamilovanosťou prameniacou zo vzájomných sympatií alebo je zamieňaná s túžbou po intimite.
Aardweg na základe svojich skúseností a s ohľadom na promiskuitnosť homosexuálnych vzťahov popiera možnosť existencie skutočnej altruistickej lásky v homosexuálnych vzťahoch.

Môže byť medzi homosexuálmi skutočná láska, keď svojim životom dávajú príklad druhým, že praktizovať fyzicky a psychicky škodlivé konanie je normálne? Keď homosexuálny styk môže spôsobiť druhej osobe veľmi vážne zdravotné komplikácie? Keď praktizovaním homosexuálneho správania prehlbujem duševný problém druhej osoby spolužitím s ňou, namiesto vyhľadávania skutočných riešení tohto jej problému?

Je dokázaný výrazne vyšší výskyt samovrážd, závislostí, promiskuity alebo pohlavných chorôb medzi homosexuálmi v porovnaní s heterosexuálmi. Väčšina aktívnych homosexuálov je silne promiskuitná, štúdie hovoria o stovkách až tisíckach partnerov homosexuálov za život, i keď majú “stáleho” partnera. Výskumy hovoria až o 78% homosexuálov nakazených sexuálne prenosnými ochoreniami. Problémy súvisiace s alkoholom a drogami sa vyskytujú trikrát častejšie ako medzi heterosexuálmi. Ako môžu pri týchto výsledkoch štúdií prichádzať mnohé analýzy života homosexuálov so závermi tvrdiacimi, že je to rovnako dobré prostredie ako heterosexuálna rodina? Buď je to úmyselný podvod alebo zbabraný výskum.

Okrem sexuálne aktívnych spoločenstiev homosexuálov však existujú komunity homosexuálov, kde sa žije životom bez pohlavných stykov.

Ako sa zhodujú rôzni autori, je logicky nie veľmi efektívne aplikovať pohlavnú aktivitu na zaplnenie potreby,
ktorá je sama o sebe nesexuálna. Preto ako vhodná forma nápravy, môže byť napríklad nesexuálne priateľstvo
s osobou rovnakého pohlavia. Dokonca je známe, že vo viacerých prípadoch vzťah autentického osobného
priateľstva zamedzuje sexuálnemu vzťahu. Otázne je však, koľko heterosexuálnych mužov by bolo napríklad
pripravených ponúknuť hlboké a trvalé priateľstvo homosexuálnemu mužovi?

Každý z nás je nepredstaviteľne vzácny a je mylné pociťovať odpor voči sebe, len preto, že má niekto napríklad
homosexuálne, masochistické alebo iné sklony. Homosexualita, je ale bremeno, ktoré sa môže homosexuálny muž
alebo žena naučiť niesť.

Homosexualita je spravidla celoživotný zápas. Ale aj usmerňovanie sexuality u heterosexuálov je v podstate
takmer celoživotný boj, ak človek nechce, aby pud narúšal jeho vzťahy.

Niektoré skupiny homosexuálov chcú presvedčiť verejnosť, že ich homosexualita je prirodzenou, pričom pre tento
účel zdôrazňujú seba ako obeť diskriminácie. Viac ako o argumenty im ide o hru na city a vzbudenie súcitu. Tým
ukazujú, že sú si akosi vedomí logickej slabosti svojho argumentačného postavenia.
Môžeme sa potom pýtať: „Nemôže byť pedofília rovnako tak normálna?“ Od prívržencov tejto orientácie môžme
počuť, že „áno“. A čo iné sexuálne deviácie? Ak človek verí v homosexuálnu prirodzenosť, musel by veriť aj v prirodzenosť pedofilnú, zoofilnú, exhibicionistickú atď.

Dnes sú pokusy o terapiu homosexuality napádané, buď ako neľudské (neprirodzené, potlačujúce či
diskriminujúce) alebo ako neuskutočniteľné. Konštruktívne stanovisko sebavýchovy zameranej na zlepšenie a
obnovu, sa nie príliš hodí modernému duchu doby, ktorý sa vyznačuje pohodlnosťou a poddávaním sa každému
impulzu, najmä sexuálnemu. Naproti tomu proti liečbe mnohých iných sexuálnych deviácií námietky veľmi nepočuť a odborná literatúra otvorene hovorí o liečbe takýchto porúch a o značnom percente ľudí, ktorým sa podarilo uskutočniť úspešné zmeny vo svojom živote.

Hlasy ozývajúce sa rázne proti možnosti viesť homosexuálov k zmene ich prežívania pritom protirečia svedectvám mnohých homosexuálov, ktorí podstúpili terapiu homosexuality a považujú ju za prospešnú.

Existuje a existovala celá škála spôsobov terapie homosexuality. Niektoré však možno skutočne považovať za nevhodné alebo nedôstojné. Najväčšie skúsenosti s pomocou homosexuálne orientovaným ľuďom majú v USA, kde
vznikol veľký počet združení založených na pomoci k zmene pre homosexuálne osoby.

Keď človek objaví v sebe homosexuálne cítenie, je lepšie, aby nezostával sám a neuzatváral sa. Jednou
z možností je obrátiť sa na niektoré z občianskych združení špecializujúcich sa na sprevádzanie a pomoc
homosexuálom.

Homosexuálni aktivisti sa radi oháňajú výrazom základné ľudské právo a pojmom diskriminácia. V podstate ale
ani im nebolo odňaté právo vstúpiť do manželstva, pokiaľ by chceli vstúpiť doň s osobou opačného pohlavia
a vhodného veku. To, že doň nechcú vstúpiť, lebo nemajú o takýto inštitút založený na plodení detí so súčasným vytváraním rodinného spoločenstva záujem, keďže ani ich sexuálne sklony ich k tomu nemotivujú, je ich slobodné rozhodnutie. Diskusia by teda nemala byť zahmlievaná rozprávaním o odopieraní základných práv homosexuálom, lebo v skutočnosti tu ide o snahu meniť podstatu a povahu manželstva a nie o obmedzovanie práva vstúpiť doň. Okrem toho, bolo by dobré upraviť legislatívu tak, aby aj pre homosexuálov bolo ľahšie žiť v smilstve, napríklad v registrovanom partnerstve? Nebolo by to nezodpovedné konanie, ktoré by bolo v konečnom dôsledku namierené proti ich dobru?

Má sa skutočne dôsledne odstrániť „diskriminácia“ inak sexuálne orientovaných ľudí? Zástancovia požiadaviek
výlučne homosexuálov žiaľ už nevedia dostatočne uspokojivo vysvetliť prečo nemáme „diskriminovať“ jednu
sexuálnu menšinu, ale inú „diskriminovať“ naďalej môžeme. Majú sa ďalšie práva pre sexuálne menšiny a
zamedzenie určitej „diskriminácie“ týkať aj polygamistov, pedofilov, zoofilov a ďalších?

Ak by nárok na manželstvo mal vznikať samotnou zamilovanosťou medzi osobami, spolunažívaním v jednej
domácnosti alebo na základe niečoho podobného, potom po takejto redefinícii by sme skutočne stratili argumenty
napríklad proti uzákoneniu manželstva troch a viac osôb, keďže silné city a sexuálna túžba môžu byť prítomné aj
v skupine viacerých osôb.
Potreba ľudského prístupu, rešpektovania ľudskej dôstojnosti a práv človeka nemusí hneď znamenať prijatie
hociktorej sexuálnej deviácie za legitímnu či étosom vyjadrenú alternatívu k heterosexualite.

Je žiaduce zabrániť prehlbovaniu zmätenia mladých ľudí, ktorí formujú svoje postoje v oblasti sexuality, úradným legitimizovaním škodlivého životného štýlu a jeho pozdvihnutím na manželstvo. Napríklad aj preto, aby manželstvo nebolo redukované len na emocionálne prežívanie alebo len na sexuálne uspokojovanie. Manželstvo má v skutočnosti dva neoddeliteľné významy nielen pre manželov a spoločnosť, ale zvlášť pre deti. Prvý význam je v budovaní hlbokého vzťahu lásky medzi manželmi. Druhý význam je vo vytváraní bezpečného prostredia pre privádzanie detí na svet a ich výchovu. Heterosexuálne, monogamné, verné a trvácne manželstvá, kde biologickí rodičia vychovávajú svoje deti v harmonickom vzťahu lásky sú najlepším prostredím pre vývoj detí. Štát, ak má záujem na zdravej spoločnosti má aj zákonom pravdivo poukázať na fakt, že iné ako heterosexuálne manželstvo nie je na osoh spoločnosti ani jednotlivcom.

Komu skutočne záleží na homosexuáloch, ten je za to, aby sa im hovorila pravda o zhubnosti homosexuálneho životného štýlu a jeho alternatívach. Najviac škodia homosexuálom tí, ktorí sa snažia v spoločnosti rozšíriť mýtus o tom, že praktizovanie homosexuality je v poriadku a zaslúži si napríklad aj krytie inštitútom manželstva.

Psychologicky a fyzicky škodlivý životný štýl mnohých homosexuálov nevytvára dobré prostredie na výchovu detí.
Výskumy dokazujú, že viesť deti k postoju v prípade sexuality, že takmer akýkoľvek sex je dobrý, je mylné. Rodiny, kde sa deťom dáva takáto výchova alebo vzor v oblasti sexuality, škodia vytváraniu zdravých trvalých vzťahov ich detí a deti svojich detí vystavujú zvýšenému riziku, že budú vyrastať v neúplnej rodine. Výskumy dokazujú, že neúplné rodiny sú menej kvalitným prostredím pre deti, než úplné stabilné rodiny. Aký vzor, aký odkaz o sexe je dávaný deťom v homosexuálnych partnerstvách? Ako dosiahne dieťa sexuálnu zrelosť v homo rodine? Nemali by sme dovoliť rozširovanie palety zlých riešení pre výchovu opustených detí. Deti vyrastajúce v takomto prostredí budú mať vážne narušenú schopnosť vytvárať zdravé partnerské vzťahy. Existujú mnohé výskumy a vyjadrenia odborníkov varujúcich pred adopciami detí homosexuálnymi pármi.
Navyše rôzne vedecké štúdie poukazujú na to, že homosexuáli majú dosť problémov sami so sebou, či už fyziologických alebo psychologických. Nie je dobré prenášať tieto ich problémy, respektíve následky týchto problémov na mnohé deti, ktoré by im boli zverované adopciou. Štát niečomu takému oprávnene predchádza napríklad tiež v prípade rodín alkoholikov. Štát by mal urobiť preto radšej viac pre umiestňovanie detí do fungujúcich heterosexuálnych rodín a nie vytvárať podmienky na dávanie detí do rizikových domácností homosexuálov.

V homopartnerstvách chýba navyše súčasne mužský a ženský vzor. Zvyšuje sa riziko, že dieťa bude pozbavené práva na poznanie svojej skutočnej identity, konkrétne ide napríklad o poznanie kto je jeho biologický otec (v prípade umelého oplodnenia). Je to však dôležité nie len zo psychologického hľadiska, ale aj z hľadiska dedičnosti v prípade rôznych ochorení atď.

Homoloby sa rada odvoláva na výskumy hovoriace o rovnakom prospievaní detí v homopartnerstvách ako v mnohých nehomosexuálnych rodinách. Existujú ale výskumy hovoriace o opaku. Navyše je dokázané, že tam, kde dieťa vyrastá aspoň s jedným nevlastným rodičom, je u týchto detí výrazne vyšší výskyt rôznych problémov ako u tých, ktoré vyrastajú so svojimi biologickými rodičmi. To naznačuje, že výskumy, o ktoré sa opiera homoloby sú zrejme neobjektívne alebo úmyselne zmanipulované. Týmto výskumom sa dá tiež vytknúť, že boli robené na príliš malom počte skúmaných osôb. Výskumy hovoriace o homosexuálnych partnerstvách ako o rovnako dobrom prostredí pre deti v porovnaní s heterosexuálnymi rodinami treba brať s veľkou rezervou aj preto, že keď ide o sexualitu, podvodné štatistiky z minulosti nie sú zriedkavosťou. Od Kinseyho neprofesionálnych výskumov až po vymyslené nepravdivé percentá B. Nathansona a jeho spolupracovníkov o tom, že keď by boli potraty legálne, bolo by ich menej.

Ak by sa niekedy časom dokázala spojitosť homosexuality s určitými zmenami v štruktúre mozgu alebo v genetickom kóde, nebolo by to postačujúce k tomu, aby sme na homosexualitu začali hľadieť ako na niečo prirodzené či zdravé. Napríklad taký Downov syndróm, ktorý je dedičným ochorením, s ktorým sa niektorí ľudia rodia, nevnímame ako niečo normálne len preto, že má genetický pôvod. Podobne je tomu aj v prípade zmien v štruktúre mozgu. K tým dochádza napríklad aj u detí, ktoré prežívajú psychickú depriváciu, čo sú najčastejšie deti z detských domovov.

Zdroje a viac informácií k tejto téme nájdete na www.zdravysex.sk

Ďalšie články