Kapitola 4 – Sloboda

Sloboda je vždy rozhodovanie medzi dobrom a dobrom. (Tomáš Akvinský)

Láska nás zbavuje pripútanosti a závislosti na veciach, na pohodlí i na nezdravej závislosti na ľuďoch. Byť odpútaný, neznamená byť ku všetkému ľahostajný, znamená to obdivovať a vážiť si všetko dobré. Chce to byť slobodný od všetkých vecí, nebyť ich otrokom, ale ich hospodárom. Tomislav Ivančič hovorí, že v tom, čoho sa v živote nemôžeš vzdať, čo sa bojíš stratiť, v tom je skryté tvoje otroctvo.[1]

Človek je obmedzený. Aj keď sa hovorí o slobode, musí sa zdôrazniť, že nie je absolútna v tom zmysle, že by si človek mohol robiť, čo sa mu zachce. Základnou túžbou je milovať a byť milovaný. Tu sa človek stretáva so svojou obmedzenosťou a s obmedzenosťou druhých. Človek nemôže milovať ako chce, ani nemôže byť milovaný koľko by si prial.

Skutočná sloboda sa, ale prejavuje v nasledovaní tejto najzákladnejšej túžby. Slobodný je človek vtedy, ak sa vo všetkom snaží lásku dávať a je otvorený lásku prijímať.[2]

Krajným opakom slobody je závislosť. Vo sfére sexuality existuje závislosť na sexe. Tá sa v prípade niektorých ľudí neľaká ani smrteľnej choroby AIDS, manželského rozvodu, následného utrpenia detí z rozpadu rodiny a podobne. V takýchto konkrétnych skutkoch sa zlo zviditeľňuje, ale toto zlo je zasievané do vnútra človeka cez systematické konanie a tolerovanie určitých javov a sklonov v rodine a spoločnosti oveľa skôr. Riešením by bolo, keby každý sám od seba začal budovať svoju osobnú slobodu netolerovaním a odmietaním toho čo rozkladá rodinu, či už zvnútra alebo zvonku.

Aby dokázal mladý človek odmietať alkohol, cigarety a iné negatívne veci v partii alebo skupine iných mladých, to chce aby bol silnou sebavedomou, slobodnou osobnosťou, ktorá dokáže ísť proti prúdu. Ten kto sa nechá strhnúť je ako teliatko idúce za stádom, ktoré ide smerom k priepasti. Schopnosť povedať nie zlým veciam spravidla veľmi úzko súvisí s tým, koľko lásky človek zažil vo svojej rodine ešte ako dieťa. Avšak aj v prípade nedostatku lásky v mladosti sa dá slobode učiť.

Známy psychológ Erich Fromm vymyslel termín anonymnej autority dotýkajúci sa problematiky slobody človeka. Hovorí, že od človeka súčasnosti sa očakáva, že odmietne uznané autority, ako rodina, škola či cirkev a svoje rozhodnutia bude robiť v stave úplnej slobody. Fromm tvrdil, že ide o ilúziu, pretože nikto z nás nemôže byť autoritou vo všetkých oblastiach. Ak odhodíme všetky oficiálne autority, dôsledkom bude, že nezískame slobodu, ale upadneme do závislosti od iných neznámych autorít, ktoré s nami budú manipulovať. Rozhodnutia potom síce robíme presvedčení o vlastnej nezávislosti, ale v skutočnosti sú nám buď podsúvané, alebo nanútené cez takzvané anonymné autority. A pod nimi Fromm myslel najmä na väčšinové názory.
Veľa ľudí sa bojí byť v menšine. Obávajú sa pritom skompromitovania a zosmiešňovania, preto radšej predstierajú názor väčšiny, dokonca aj keď to znamená postaviť si hlavu na tom, že čierna je biela a biela je čierna. Frommove tézy boli potvrdené aj v praxi, a to experimentmi Salomona Ascha alebo poľskými študentmi psychológie na univerzite v Gdansku.[3]

Sexuálna sloboda

Prináša sexuálna sloboda ako ju dnes chápe väčšina spoločnosti šťastie a naplnenie? Vytvára sex, chápaný ako hra a zábava, vedomie vlastnej hodnoty? Prečo sme uprostred neobmedzenej sexuálnej slobody stále neuspokojení a nenaplnení? Prečo sa niečo tak krásne a prirodzené ako je sex, obrátilo v niečo tak úbohé a nízke? Kde sa stala chyba?[4]

Západná spoločnosť a jej morálka smeruje posledných niekoľko desaťročí k pseudoslobode, v ktorej už oveľa skôr žili mnohé komunity tulákov a prostitútok. Nezdá sa, že by ich tento životný štýl v minulosti nejako zušľachťoval, nevidieť to na nich ani dnes. Skôr je ich život dôkazom toho, že naša spoločnosť padá na úroveň asociálov „oslobodených“ od morálnych zásad, ktorí sú však zotročení svojimi pudmi.

Je ťažké priznať, že sexuálna „sloboda“ neprináša to čo od nej ľudia očakávajú. Zvlášť ťažké je priznať to dnešnému svetu, ktorý sa jej odmieta vzdať. Ľudia cítia príliš veľké rozpaky, aby priznali, že skutočnú slobodu nenašli. Nie je to len neschopnosť priznať to svetu, ale čo je horšie, veľa krát i sebe.[5]

Prečo je tomu tak? Prečo neuvážený sex nepovznáša človeka? Súvisí to s tým, že človek sa môže rozvíjať jedine v osobných vzťahoch.[6] Neradi však priznávame, že nevieme byť tým, čím chceme vlastnou silou a vôľou. Najradšej by mnohí lásku zo svojho života vylúčili, lebo vyžaduje disciplínu a sebaovládanie. Vyžaduje, aby sme brali svoje emócie a telesné túžby tak, aby nám slúžili, nie aby sme my slúžili im. Ak chce človek prežiť ozajstnú lásku, musí zmeniť svoje myslenie.

Mnohí ľudia teda obhajujú „sexuálnu slobodu“ preto, že nie sú schopní a ochotní sa ovládať. Práve neschopnosť ovládať sa pramení z absencie sebadisciplíny, ale i zo zanedbávania, špeciálne svojich duchovných potrieb. Radšej sa snažíme ospravedlniť svoje konanie a nesnažíme sa hľadať pravdu a to čo je správne. My nielenže dokážeme konať proti svedomiu, ale dokážeme aj viac – hlas svedomia vieme v sebe zahlušiť, dokonca ho prekrúcať.

Dnes rozšírené výroky sú napríklad: „Máš nárok na sexuálne uspokojenie. Rob čo sa ti páči. Užívaj si. Nikto nemá právo ti niečo zakazovať. Zodpovedáš sa len sám sebe. Je to tvoj život a tvoja vec čo s ním urobíš a ako ho prežiješ. Všetci to robia.“ Sme tak zahľadení do seba, že prehliadame pomýlenú podstatu týchto fráz a namiesto toho, aby sme žili, sa ničíme.

Pre veriacich

Svätý Augustín povedal: „Miluj a rob, čo chceš!“ Potom si slobodný. Celé Desatoro je cestou k slobode. K slobode oslobodenej od vášní a ponižujúcich vzťahov, od škodlivých náklonností a ostatného, čo človeku a spoločnosti škodí.[7] Aby sme boli dlhodobo šťastní, musíme čeliť sklonu k čo najmenšej námahe, potom sklonu k sebectvu a napokon do tretice musíme preniesť konečný záujem svojej existencie na rozvoj a úspech sveta okolo nás s perspektívou aj za horizont smrti.

——————————-
[1] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, s. 348, ISBN 80-88795-14-1, s. 27.

[2] Barbarič, S. Perly ranených sŕdc, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004, ISBN 80-7165-431-0, s. 13.

[3] Anonymné autority. 6. 3. 2011., [online]. [citované: 23. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/casopis/2011/10/anonymne-autority.html

[4] McDowell, J., Lewis, P. Lásku dať, lásku brať. Bratislava: Triangel, 1980, ISBN 0-8423-1031-2, s. 6.

[5] McDowell, J., Lewis, P. Lásku dať, lásku brať. Bratislava: Triangel, 1980, ISBN 0-8423-1031-2, s. 16 – 17.

[6] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, s. 348, ISBN 80-88795-14-1, s. 28.

[7] Púpava, P. Stretnutia s Bohom, Zvolen: KM Press, 1998, s. 74.

Foto:
Chaiwat / FreeDigitalPhotos.net ; worradmu / FreeDigitalPhotos.net