Kapitola 27 – Morálny relativizmus

Miluj a rob čo chceš! (Sv. Augustín)

Relativizmus je buď pravá teória, ktorá niečo skutočne tvrdí, alebo nie je, uvádza filozof Michael Jubien, profesor filozofie na University of California-Davis. „Každý pokus vyjadriť relativizmus v podobe tvrdenia bez toho, aby sa človek opieral o úplne obyčajnú (absolútnu) pravdu, však musí nevyhnutne zlyhať, pretože vyvoláva nekonečnú regresiu. Keď človek chce formulovať relativizmus ako tvrdenie s tým, že sa o úplne obyčajnú (absolútnu) pravdu opiera, tak samozrejme toto svoje tvrdenie sám vyvracia. Zdá sa teda, že všetko, čo vyzerá ako tvrdenie (že relativizmus platí), buď vyvracia samo seba, alebo to nie je žiadne skutočné tvrdenie, ale skôr prázdne heslo.“[1]

Morálny relativizmus je relativizmus, ktorý sa vzťahuje na morálku spoločnosti. J.P. Moreland vysvetľuje, že morálny relativizmus znamená, že „každý by mal konať v súlade so zásadami svojej vlastnej spoločnosti. To znamená, že podľa relativizmu výroky s mravným obsahom nemožno jednoducho hodnotiť ako pravdivé alebo nepravdivé.[2]

Moreland ponúka päť kritických námietok proti morálnemu relativizmu:
Nie je také jednoduché definovať, čo to je príslušná spoločnosť, alebo určiť, ktorá spoločnosť je pre daný prípad rozhodujúca. Ak má muž zo spoločnosti A mimomanželský pohlavný styk so ženou zo spoločnosti B v hoteli tretej spoločnosti C (ich pohľady sa od A aj B líšia), podľa ktorej spoločnosti sa bude určovať, či to bolo konanie správne alebo nesprávne?
Podobná námietka spočíva v skutočnosti, že často bývame príslušníkmi niekoľkých spoločností zároveň a každá z nich môže mať iné mravné hodnoty: rodina, širšia rodina, okolie bydliska, škola, cirkev, kluby, zamestnanie, mesto, štát, medzinárodné spoločenstvo. Ktorá z týchto spoločností je rozhodujúca? Čo ak som členom dvoch spoločností, z ktorých jedna určité konanie pripúšťa, a druhá zakazuje? Čo mám v tomto prípade robiť?
Morálny relativizmus ďalej vyvoláva problém zvaný reformátorova dilema. Pokiaľ platí relativizmus mravných noriem, potom v žiadnej spoločnosti nemôže existovať mravne bezúhonný reformátor morálky, ako bol Ježiš Kristus, Gándhí alebo Martin Luther King. Prečo? Reformátor morálky je príslušníkom spoločnosti, ktorý opúšťa jej zásady a hlása, že je nutné zmeniť ju a opraviť. Ak je však správanie správne len vtedy, keď zodpovedá zásadám danej spoločnosti, je mravný reformátor sám podľa definície nemorálnou osobou, pretože jeho pohľad sa rozchádza s pohľadom spoločnosti. Reformátori sa musia vždy mýliť, pretože odporujú zásadám svojej spoločnosti. Akýkoľvek názor, z ktorého vyplýva, že mravní reformátori nemôžu existovať, je však nutne mylný, pretože vieme, že mravní reformátori skutočne existovali! Inak povedané, z morálneho relativizmu by vyplývalo, že kultúry ani jednotlivci nemôžu svoje mravné zásady zdokonaliť.
Určité činy sú zlé bez ohľadu na spoločenské zvyklosti. Zástancovia tejto námietky zvyčajne tvrdia, že všetci ľudia môžu vedieť, že niektoré veci, ako napríklad mučenie malých detí, krádež ako taká, chamtivosť ako taká a podobne, nie sú správne, bez toho, aby potrebovali nejaké meradlá na to, aby vedeli, ako vlastne tieto veci vedia. Určité konanie (napríklad mučenie malých detí) teda môže byť zlé a my môžeme vedieť, že je zlé, aj vtedy, keď spoločnosť tvrdí, že je správne, a iné konanie môže byť správne a môžeme to o ňom vedieť, aj keď spoločnosť tvrdí, že je zlé. V skutočnosti môže byť určité konanie dobré alebo zlé, dokonca aj keď sa o ňom spoločnosť vôbec nevyjadruje.
Ak platí morálny relativizmus, ťažko sa hľadá ospravedlnenie na to, keď určitá spoločnosť nachádza na inej spoločnosti nedostatky. Podľa morálneho relativizmu by som mal konať podľa zásad svojej spoločnosti a iní ľudia by zas mali dodržiavať zásady svojej spoločnosti. Ak sa niekto dopúšťa konania, ktoré je podľa jeho zásad správne, ale nesprávne podľa mojich zásad, môžem kritizovať jeho konanie a povedať, že je nesprávne? Na túto námietku môžeme odpovedať tak, že kritizovať určité činy, povedzme vraždu, bez ohľadu na to, kde ku nej dôjde, môže byť jednou zo zásad spoločnosti A. Príslušníci spoločnosti A teda môžu kritizovať takéto konanie aj v iných spoločnostiach. Takéto pravidlo však len poukazuje na ďalšiu nedôslednosť relativizmu mravných noriem. Pokiaľ spoločnosť A prijíma toto pravidlo a zároveň platnosť relativizmu mravných noriem, potom ľudia zo spoločnosti A podľa všetkého musia zastávať názor, že príslušníci spoločnosti B by mali vraždiť (pretože podľa zásad spoločnosti B je to v poriadku) a že oni sami by ich mali za to kritizovať, pretože im to hovoria ich zásady. Tak kritizujú príslušníkov spoločnosti B za ich nemorálnosť a zároveň tvrdia, že to, čo robia, robiť majú. Navyše, prečo by príslušníkom spoločnosti B malo záležať na tom, čo si myslia príslušníci spoločnosti A? Ak platí relativizmus mravných noriem, na mravných názoroch spoločnosti A alebo nakoniec na názoroch ktorejkoľvek spoločnosti teda nie je nič, prečo by boli sami osebe správne. Z týchto a ďalších dôvodov musíme morálny relativizmus odmietnuť.[3]

Morálny relativizmus nie je to isté ako výroková logika, kde existujú aj špeciálne prípady, kedy sa nedá dokázať či sú pravdivé alebo nepravdivé. Napríklad: „Táto veta je nepravdivá“.

Relativizmus v praxi

R. Macklin upozorňuje na zhubné dôsledky relativizmu, ak sa aplikuje na etickú sféru, pretože zabraňuje vyslovovať morálne súdy o kultúrach, napríklad o právach žien v Afganistane pod vládou Talibanu alebo o mladých dievčatách a ženách podriadených ženskej obriezke vo viacerých častiach sveta. Tým umožňuje degradovať na morálnu ľahostajnosť. Absolútny relativizmus tiež devalvuje pojem hodnoty. Ak je všetko hodnotné rovnako, potom nie je hodnotné nič.[4]

Relativizmus teda popiera sám seba. Platí to i v oblasti sexuality alebo ochrany ľudského života od počatia. Na jeho absurdnosť poukázala i veta Ivety Radičovej z roku 2009: „To, čo je morálne alebo nemorálne v spoločnosti, to je vec spoločenskej dohody tej – ktorej spoločnosti.“ Biskup Baláž toto tvrdenie označil za hrozné. Vraždenie Židov a Rómov počas druhej svetovej vojny bolo podľa neho tiež dôsledkom spoločenskej dohody v nacistickom Nemecku. „Ak sa spoločnosť dohodne, že vražda nie je hriech, tak môžeme vraždiť?…“[5]

Aj v sexualite preto platí, že život má určité pravidlá, ktoré sa nedajú relativizovať, a ktoré keď človek nedodržiava, ide najmä sám proti sebe a svojim blízkym.

Môžeme si so svojim telom robiť čo chceme, ale nemáme slobodu určovať, či to čo s našim telom robíme, je dobré alebo zlé.[6] Nie hocijaké konanie v sexualite nás privedie k šťastnému a spokojnému životu. Sexualita sa nevymyká z iných životných pochodov. Tak ako inde aj tu existuje rozmer morálky. Aj tu existujú veci, ktoré človeku škodia, a ktoré sú na prospech.

Z Freudovej morálne neutrálnej náhrady svedomia, tzv. „nad – ja“, „superego“ vyplynulo relativizovanie dobra a zla. Síce sa tieto freudovské myšlienky ukázali viac menej ako iluzórne, stále ešte nachádzajú zarytých priaznivcov. „Dobré“, respektíve „zlé“ konanie nezávisí podľa tejto teórie na absolútnej morálke, ale na kultúrnych a v podstate ľubovoľných normách. Normy a hodnoty by mali byť teda podľa tohto relatívne a subjektívne. „Kto si, že by si mi mal určovať, čo je dobré alebo zlé, normálne alebo nenormálne?“ A predsa vie každý človek, i ten moderný, viac alebo menej jasne o existencii všeobecnej morálky a spontánne označuje kradnutie, klamanie, neveru, vraždu, znásilnenie atď. za zlé, zatiaľ čo šľachetnosť, odvahu, spravodlivosť, vernosť a iné za dobré a krásne. Za normálnych okolností poukazuje svedomie na morálne skutočnosti, nie na „obyčajné kultúrne predsudky“.[7]

Pre mnohých našich súčasníkov je celkom neuveriteľné, že vo vzťahu k sexualite existujú univerzálne morálne hodnoty. Ani prevládajúca liberálna mienka neodstránila cítenie odporu vo všeobecnosti medzi ľuďmi voči homosexuálnym praktikám, napriek tomu, že im ich spôsob ukájania mnohí z nich tolerujú. Je to práve sexuálna vášeň, vyhľadávaná pre seba samu, za alebo i bez účasti inej osoby, ktorá vyvoláva u druhých pocit odmietnutia, odporu alebo zosmiešňovania. Práve tak vnímame nezriadené jedenie, pitie alebo lakomstvo ako negatívne.[8]

Morálne normy, ktoré sú absolútne a univerzálne sú nadradené druhovým, kultúrnym, spoločenským alebo individuálne špecifickým rysom. Spoločenské a ďalšie spomínané normy sa môžu líšiť. To nás, ale nemá viesť k mylnému záveru, že sú všetky rovnako správne alebo hodnotné.

To či je nejaké konanie dobré alebo zlé sa dá odvodiť na základe objektívneho posúdenia, najmä dlhodobých dôsledkov tohto konania.

V praxi je výsledkom relativizmu presadzovanie pomýlenej formy tolerancie. Tolerancia sama o sebe je pozitívna, avšak nie vtedy, keď žiada od človeka, aby nenazýval zlé veci zlými. Tolerancia môže byť škodlivou, ak človek v jej mene nemá odmietať zlo, ale ho má akceptovať ako jednu z morálne neutrálnych skutočností. Pod tlakom demagógie o tolerancii, ktorá má byť nekritická voči čomukoľvek sa vyformovala zmetená pop-kultúra, ktorá nepripúšťa presvedčenie, že niektoré myšlienky a správanie môžu byť netolerované, pretože nás dehumanizujú.

—————————————-
[1] Jubien, M. Contemporary Metaphysics. Cambridge, Mass.: Blackwell, 1997, s. 8 – 9. In: McDowell, J. Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie. Bratislava: Josh McDowell Ministry, 2006. ISBN 80 – 7131 – 057 – 3, s. 802 – 803.

[2] Moreland, J. P. Love Your God with All Your Mind. Colorado Springs: NavPress, 1997, s. 150. In: McDowell, J. Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie. Bratislava: Josh McDowell Ministry, 2006. ISBN 80 – 7131 – 057 – 3, s. 804.

[3] Moreland, J. P. Love Your God with All Your Mind. Colorado Springs: NavPress, 1997, s. 150-153. In: McDowell, J. Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie. Bratislava: Josh McDowell Ministry, 2006. ISBN 80 – 7131 – 057 – 3, s. 804-806.

[4] Danišková, Z. Prezlečený marxizmus. In: Impulz, roč. 5, č. 2, 2009, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336 – 6955, s. 50-62.

[5] Radičová si vyjasňovala s biskupom Balážom prirovnanie k Hitlerovi. Bratislava: ČTK, 26. 2. 2009, [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://tvnoviny.sk/spravy/domace/radicova-si-vyjasnovala-s-biskupom-balazom-prirovnanie-k-hitlerovi.html

[6] West, Ch. Teologie těla pro začátečníky. Praha: Paulínky, 2006, 348 s., ISBN 80 – 86949 – 18 – 4, s. 29.

[7] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 62.

[8] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 63.

Foto:
jscreationzs / FreeDigitalPhotos.net