Kapitola 21 – Ľudský život a potrat

Ja nie som žena, ja som hrob. (Jiří Wolker)

Život človeka sa začína od chvíle, kedy vznikne jeho prvá bunka splynutím spermie a vajíčka. Už táto prvá bunka je buď chlapcom, alebo dievčaťom. Už táto prvá bunka je celkom odlišná od tela matky a nie je jeho súčasťou. Jadro prvej bunky človeka obsahuje kompletný súbor chromozómov (23 párov) a v nich v podobe génov úplnú informáciu, plán všetkých základných znakov a vlastností človeka. Ide vždy o jedinečnú bytosť. V každom zárodku sa skrýva jedinečná osobnosť. Nikdy taká istá na tomto svete nebola a rovnaká už ani existovať nebude.[1] Plod, respektíve zygota alebo diploid či embryo, nech to akokoľvek nazveme, počnúc počatím je začiatkom autonómneho ľudského subjektu, novej ľudskej bytosti odlišnej od matky. Od tej ranej chvíle, od počatia, je v tom počiatočnom zárodku už obsiahnutý celý budúci muž alebo celá budúca žena, s predurčenou farbou kože, očí, vlasov, postavou, krvnou skupinou, dedičnými biologickými vlastnosťami. Všetko toto je zakódované v jeho jedinečnej DNA. Od počatia ide už o komplexnú, novú bytosť, ktorá len pokračuje vo svojej existencii.[2] Nič iné, ako nový človek, nová osobnosť, sa už z tohto plodu nevyvinie, pokiaľ sa zásadne, neprirodzene nezasiahne do jeho vývoja. Nijaký zrejmejší bod vzniku ľudského života, než je počatie, sa nedá určiť.

V tak závažnej otázke, ako je právo nenarodených na narodenie každý iný postoj ako zásadný možno považovať za prejav istej osobnostnej degradácie.[3]

Niektorí poukazujú na to, že počatie je určitú krátku dobu trvajúca fáza. Bez ohľadu na dĺžku tohto procesu, od určitého okamihu tohto procesu sa jedná o počatý život novej jedinečnej ľudskej bytosti. Takáto ľudská bytosť je jedinečná aj v prípade, že sa počnú jednovaječné dvojičky, trojičky a podobne. Totiž ak aj po genetickej stránke majú totožnú výbavu, jedná sa o započatý vývoj jedinčných osobností.

Čo hovoria odborníci

„Človek neprichádza na svet až pri narodení, ale už v momente splodenia. Tento biologický poznatok nabáda k veľkej úcte voči zárodku už od samého začiatku tehotenstva, tvrdí slovenský genetik, profesor V. Izakovič.[4]

Aj zakladateľ modernej genetiky profesor Jérome Lejeune tvrdí, že „každý z nás má veľmi presný východzí bod, ktorým je doba, kedy sú všetky potrebné a vhodné genetické informácie zhromaždené v jednej bunke, oplodnenom vajíčku, a to je okamih oplodnenia. O tom neexistuje najmenších pochýb…“[5]

„Ľudská bytosť začína svoju existenciu oplodnením vajíčka, kedy vzniká neopakovateľná kombinácia génov, ktorá obsahuje všetky informácie potrebné, ale i plne dostačujúce, pre fyzickú existenciu, vývoj a všetky funkčné vlastnosti nového jedinca.“ (V Prahe, 24.9.1998, Z odborného stanoviska k počiatku života nového ľudského jedinca: Doc. MUDr. Hach, P., CSc., PAV, prednosta Ústavu histológie a embryológie a dekan 1. LF UK v Prahe; Doc. MUDr. Kočová, J., CSc., vedúca Ústavu histológie a embryológie LF UK v Plzni; Prof. MUDr. Marek, J., DrSc., predseda Asociácie kolégií katolíckych lekárov a prednosta III. internej kliniky 1. LF UK v Prahe; Doc. RNDr. Reischig, J., CSc., vedúci Biologického ústavu LF UK v Plzni.)[6]

Viera Pospíšilová z Ústavu histológie a embryológie na Lekárskej fakulte UK uvádza, že nerozumie, prečo u nás časová hranica „práva na život“ pripadla na 12. týždeň. „Nevidím tam hranicu, o nijakom orgáne sa nedá povedať, že by sa v 12. týždni dialo niečo zásadné. Zrejme to súvisí s gynekologickým členením tehotenstva na tri trimestre.“

Podľa Pospíšilovej sa ľudský život začína oplodnením. „Už v tomto okamihu vzniká človek, pretože má genetický materiál človeka. Je to nový ľudský jedinec, keďže vznikol splynutím genetického materiálu otca a matky.“[7]

Absurdnosť popierania ľudskej prirodzenosti zárodku

Špekulácie na poľudštenie zárodku alebo plodu či dokonca dieťaťa sa veľmi líšia. Niektorí ho kladú do času vytvorenia základov mozgu, iní do doby, kedy je plod schopný prežívať mimo maternice matky. Avšak hranice medzi jednotlivými formálnymi predelmi sú značne nevýrazné a preto sú niektorí schopní túto hranicu posúvať až do doby troch rokov od narodenia, iní možno aj ďalej. Hlásatelia týchto myšlienok tvrdia, že predchádzajúci vývoj od počatia až do obdobia, ktoré oni určili, nie je ešte plným ľudským životom.[8]

Avšak nijaký iný silnejší okamih než počatie nie je a určovanie, keď sa napríklad povie, že človekom je dieťa od 12. týždňa tehotenstva, je len umelým určovaním hraníc, bez hlbších argumentov.

Embryo nie je len potenciálnym človekom, ako sa niektorí domnievajú, ale je už aktuálnym človekom. Potenciálne človekom je ľudská spermia alebo vajíčko, ale embryo je potenciálne novorodencom, adolescentom, dospelým atď. Potencialita embrya spočíva vo vývoji orgánov. „Ani novorodenec nemá všetky orgány vyvinuté (lebečná kosť, pohlavné orgány atď.), tie sa potenciálne vyvinú, ale už je aktuálnym človekom práve tak ako embryo či plod.“[9]

Pri počatí vznikáme ako indivíduá s racionálnou povahou, a neprestávame byť takýmito indivíduami až kým nezomrieme. Racionálnu povahu, ktorá nás uschopňuje byť rozumnými sme nenadobudli až získaním vnímavosti či aktuálnej možnosti premýšľať a konať. Aj osoba ktorá spí, alebo je v kóme, či malé deti, sú racionálnymi bytosťami, aj keď práve teraz sa tak neprejavujú.[10]

Mnohí považujú za rozhodujúce objavenie sa mozgovej činnosti. Ani toto kritérium sa nedá považovať za uspokojujúce, pretože ani ono neprináša jasnú možnosť rozlíšenia, kedy by sa už malo jednať o človeka a kedy nie. Mozog vo svojich začiatočných fázach fungovania pokračuje vo funkciách udržiavania a riadenia telesných činností. Rast organizmu a jeho správne fungovanie postupovalo dovtedy bez prispenia mozgu, keďže ako samostatný orgán plniaci si svoje neskoršie úlohy ešte neexistoval. So zahájením svojho fungovania preberá mozog na seba isté úlohy, ktoré už v organizme boli zabezpečované, mozog ich ale zjednocuje a len postupne rozširuje paletu svojich schopností.

Embryologička Pospíšilová nesúhlasí s názormi, ktoré kladú začiatok ľudskej bytosti do štádia, keď sa vyvíja šedá mozgová kôra: „Mozog sa vyvíja dlhodobo, aj po narodení, začiatok mozgovej kôry je pritom už v štvrtom týždni, keď sa vytvoria základné oblasti.“ Je vážnym logickým problémom označiť vznik človeka ako okamih nadobudnutia istej funkcie, orgánu či vlastnosti.[11]

Ak by sme za rozhodujúce považovali opierajúc sa o vyššiu činnosť mozgu, napríklad vedomie, vrátane sebauvedomovania, myslenie, vnímanie, vedomé cítenie bolesti alebo slobodné rozhodovanie, potom by sme nemuseli za človeka považovať napríklad ani toho, kto upadne do bezvedomia, kómy, je pod silným vplyvom sedatív, drog, prípadne spí, je pod narkózou alebo trpí niektorou z foriem straty pamäti a podobne. Jedinec nie je osoba preto, lebo sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak, lebo je osoba (konanie závisí od bytia).[12]

Snahy urobiť z istej skupiny ľudí bytosti, ktoré nie sú ľuďmi sa preplietajú celou našou históriou. Ešte z nie tak dávnej doby sú známe prípady rasistických teórií, ktoré hovorili, že ľudskou osobou je len ten, kto má určitú farbu pleti alebo ten kto je príslušníkom konkrétnej rasy. Preto nie je ničím prekvapujúcim, keď sa dnes na obhajobu potratov vymýšľajú rôzne zvrátené teórie. Jednou z nich je i téza, podľa ktorej ani novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, pretože nie sú schopní vidieť seba samých ako odlišné entity existujúce v čase. Nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť.[13] Podľa filozofa Singera, autora takýchto úvah má „život novorodenca menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa, alebo šimpanza.“[14] Logicky konzistentne tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa, preto nedáva zmysel, aby bol tento novorodenec chránený viac ako plod.[15] Aj dôsledným aplikovaním teórie uvedomenia, respektíve sebauvedomenia, sa dostaneme k podobným záverom ako Peter Singer. Zabitie novorodenca je preto podľa jeho prívržencov morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat.

K podobným výsledkom by sme sa dostali i vtedy, keby sme za kritérium ľudskosti považovali schopnosti človeka. Tak by ani niektorí dospelí ľudia, v prípade, že by boli nejakým spôsobom postihnutí nemali garanciu práva na život. Dôsledné aplikovanie takýchto a im podobných teórií je jeden zo spôsobov ako sa dá demonštrovať ich nezmyselnosť, zvrhlosť a absurdnosť.[16]

„Od momentu počatia po smrť nenastane žiadna zmena, ktorá by nás oprávňovala označiť za moment vzniku novej ľudskej bytosti akúkoľvek inú udalosť, ako počatie.“[17]

Hodnota ľudského života

Keďže hodnotu má v skutočnosti človek sám osebe, potom túto hodnotu má rovnakú počas celej doby svojej existencie, pretože počas celého svojho života ide o totožnú ľudskú bytosť. Práve tento prístup je správny, pretože byť osobou, znamená kto sme, nie akí sme. Ak by tomu tak nebolo, potom človek (ľudský jedinec) by bol iba prostriedkom, nosičom nejakej hodnoty, pričom vlastnú hodnotu by nemal. Podanie sedatív, ktoré by čo i len dočasne zničili schopnosť vnímať, by malo byť nemorálnym skutkom. Naopak, usmrtenie dieťaťa v akomkoľvek veku, by nebolo nemorálne, ak by to umožnilo mať rodičom v budúcnosti dve deti, a tak vytvoriť až dvoch nositeľov skutočnej hodnoty namiesto jedného.[18] Hodnota osoby však nie je v nadaní, postavení, kráse alebo zdraví.

Termínom osoba označujeme ľudskú prirodzenosť, teda všetko to, čo je špecifické človekovi a čo ho odlišuje od ostatných živých bytostí a dáva základ jeho dôstojnosti a právam.[19]

To čo charakterizuje človeka je jeho prirodzenosť byť rozumný a slobodný, totiž jeho podstata a duchovný život určená k zotrvaniu vo vlastnom bytí v osobnej nesmrteľnosti (z pohľadu kresťanskej viery je hodnota človeka práve v tom, že je nositeľom nesmrteľnej duše stvorenej na Boží obraz).[20] Ak sa na človeka pozeráme inak, potom nie je ničím výnimočným, ak s ním nevidíme problém narábať ako s ktorýmkoľvek zvieraťom alebo vecou.

Mohlo by sa zdať, že podstatou problému potratov je dohadovanie sa o počiatku ľudského života a dohadovanie sa o nadobúdaní hodnoty jeho života. Skutočnosť je však trochu iná. Debata o potratoch nie je ani tak o tom, kedy začína život. Je skôr o zmysle sexu. Čo väčšina žien a mužov bojujúcich za potraty chce, nie je ani tak „právo“ zabiť svojho potomka, ale „právo“ mať neobmedzený sex bez následkov.[21] Je tragédiou, že sexuálne uspokojenie sa predstavuje ako najvyšší cieľ, ktorému nemá stáť v ceste ani počaté dieťa, ktoré môže byť považované za agresora, pred ktorým je možné sa brániť. Umelé potraty sú predovšetkým odrazom deformovaného myslenia a morálky.[22] Dieťa nie je kariéra , nie je ani škola a nie je ani auto, je to človek.

Je potrat skutočne riešením hodným inteligentného človeka? Skutočne sa civilizovaná spoločnosť nevie postaviť voči viacerým spoločenským problémom civilizovanejším spôsobom než vraždou? Prečo sa nechávame znižovať na úroveň vrahov alebo ich asistentov či minimálne ich pritakávačov dekadentnými organizáciami ako je Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a ľuďmi, ktorí ich vedú? Nie je našim poslaním pomáhať i slabším a chorým, keď predsa jediná vec, ktorá človeka v živote môže

naplniť a uspokojiť je milovať a byť milovaný? Prečo sa nechávame klamať stále aj dnes novodobými eugenikmi, hedonistami a inými ľudskými troskami, že naším najľudskejším poslaním je slabých, chorých a inak nám nevyhovujúcich (najviac z nich je práve takýchto – zdravých ale pre nás nepohodlných) vraždiť?

Na celej debate o potratoch je strašné, že jedna strana si uzurpuje právo rozhodovať o tom, kto sa môže narodiť a kto nie. Kultúra smrti útočí na spoločnosť a útočiť neprestane. Preto nesmieme ani my!

Potrat

Rozlišuje sa medzi samovoľným potratom a umelým (úmyselným), respektíve vyvolaným potratom.

Samovoľný potrat je výsledkom postupného zlyhávania veľmi zložitých funkcií, ktoré udržujú tehotenstvo.[23] Tehotenstvo môže byť prerušené nejakým otrasom, chorobou alebo krvácaním. Zárodok odumrie a je vypudený i s obalmi z tela. Niekedy žena ešte ani nemala čas zistiť, že je tehotná. Spozoruje len, že menštruácia je o niečo oneskorená a trochu hojnejšia, než býva obvykle.

Spontánny potrat môže byť sprevádzaný bolestnými kŕčmi a občas i dosť hojným krvácaním. V takom prípade býva nutné poslať ženu do nemocnice, kde lekár prevedie tzv. kyretáž, aby zbavil maternicu všetkých zvyškov zárodku.

Ak dôjde k spontánnemu potratu niekoľkokrát za sebou, je tu nebezpečenstvo nejakej vážnej poruchy, či ochorenia. Je potrebné sa dať dôkladne vyšetriť gynekológom.

Umelý potrat (interrupcia) je násilím, pri ktorom sa v krátkom čase prerušia prirodzené pochody nielen v tele dieťaťa, ale aj v tele matky. Prináša so sebou pre ženu nielen telesnú záťaž, ale aj psychickú.[24] Často krát sa používa zavádzajúci pojem: „umelé prerušenie tehotenstva“. Tehotenstvo sa ale nedá prerušiť a znovu obnoviť, keď dieťa je už mŕtve. Preto by sa mal používať pojem „umelé ukončenie tehotenstva“.

V dávnej minulosti viaceré staroveké kultúry[25] a barbari zabíjali znehodnotené deti. Môžeme sa pýtať sami seba, o čo sme pokročili my, keď si zabíjame zdravé deti?

Za 50. rokov interrupcií bolo na Slovensku evidovaných 1 300 000 zabití nenarodených detí.[26] Na Slovensku zomrie každý deň v priemere 40 detí vyvolaným potratom. Nie je to genocída?

Čo by ste robili, keby nejaká tragédia oberala o život denne 35 až 40 detí na Slovensku? Ako by ste sa postavili voči tomu?[27]

Spoločný menovateľ takmer všetkých potratov je egoizmus. Egoista totiž obetuje radšej človeka, len aby neprišiel o svoj prospech, o svoje výhody, pohodlie, prestíž, o svoju povesť, túžby alebo ciele.

Motívy potratu môžu byť rôznorodé. Môže to byť nátlak okolia (manžel, rodina), strata prirodzených materských sklonov, všeobecne znížená úcta k životu, najmä k bezbrannému, nedostatočná informovanosť o tom, k čomu v skutočnosti dochádza a aké bývajú následky, nedostatočná pomoc matkám, ktoré sa niekedy ocitnú v ťažkej situácii.[28] Motívom môže byť potrat z dôvodu, aby sa zabránilo narodeniu dieťaťa, o ktorom sa na základe diagnostiky predpokladá, že je poškodené (eugenický potrat), aby sa pomohlo vyriešiť ekonomické, demografické, sociálne, psychologické problémy (preľudnenie, incest, ovdovenie, znásilnenie, profesionálne požiadavky, psychologické ťažkosti), vo veľmi výnimočných prípadoch sa vykonáva potrat preto, aby sa zachránil život matky (terapeutický potrat).[29] Avšak, „iba jedno percento všetkých potratov sa týka ťažkých vecí ako znásilnenie, incest a život matky v ohrození.“[30]

Počatie dieťaťa sa nemôže porovnávať s nejakým nešťastím, je to vec zásadne pozitívna. Potrat nie je skutočným riešením hodným rozumných ľudí. Úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé. Umelý potrat je úmyselným zabitím nevinnej osoby, preto takýto potrat je vždy morálne zlý.[31]

Je korektné hovoriť o práve rozhodovania ženy o živote dieťaťa, o práve na potrat? Právom ženy, je právo rozhodnúť sa o splodení dieťaťa. Právo rozhodnúť sa či mať alebo nemať pohlavný styk. Ak sa rozhodne pre pohlavný styk, vzniká jej morálna povinnosť donosiť dieťa a postarať sa oň, ak sa počne. Žiaľ dnes sa na túto povinnosť zabúda a do popredia ide oháňanie sa amorálnymi pseudoprávami.

Potrat je vedľajším produktom nemorálneho myslenia.[32] Bez prevencie v podobe účinnej etickej a sexuálnej výchovy odstránenie potratov zdá sa nebude možné.

Úpadok hodnoty ľudského života

Kvalita života sa v západnej spoločnosti postupne stáva viac ako samotný život. Táto spoločnosť dospela k istému životnému štýlu, ktorí prijali mnohí ľudia. V ich hodnotovej schéme nie je dieťa tak vysoko, aby kvôli nemu niečo obetovali.[33] Mnohí preto pochopiteľne dávajú právo na pohodlný život pred samotné právo na život.

Takisto redukovanie sexu na dosahovanie rozkoše bez následkov súvisí s potratmi. Celé je to úzko prepojené so štýlom obliekania a s toleranciou voči používaniu antikoncepcie.

Dieťa nežiada život, ale keď mu je raz tento život daný, nikto z nás nemá právo, aby mu ho vzal. Právo na život má byť najzákladnejším právom, pretože ostatné práva sú vám nanič, ak nemáte právo žiť. Načo vám je právo vlastniť súkromný majetok, ak vás zničia ešte v maternici? Zabíjanie malých, nenarodených a bezbranných detí nemá byť preto v civilizovanej spoločnosti ľudským právom. Obhajcovia potratov argumentujú neraz tým, že sa má dbať na právo dieťaťa narodiť sa ako chcené. Ak by toto právo malo byť nadradené nad právo na život, potom takouto politikou sa môžeme dopracovať až k zabíjaniu mnohých nechcených detí v detských domovoch.

Ak teda právo na život nie je nedotknuteľné, potom žiadne právo nemôže byť garantované.[34]

To čo sa pri nedostatku argumentov absurdne odmieta vziať do úvahy, je že život plodu predstavuje ľudský život, život novej a odlišnej ľudskej bytosti. Zničenie ľudskej bytosti, ktorá bola počatá, aj keď len pred niekoľkými hodinami, nemôže byť prirovnávané k užitiu preháňadla pri zápche alebo k čisteniu nosa pri nádche. Kto je zabitý potratom, nie je nejaká vec, ktorá patrí matke, ani jej tkanivo, ani jej orgán, ale je to skutočná a autonómna ľudská bytosť. Veľmi nezmyselný argument je poukazovanie na to, že plod je malilinký, málo váži, je počatý len niekoľko dní. Akoby stav ľudskosti mal byť meraný a závisel od jeho výšky alebo váhy alebo jeho veku![35] „S troškou empatie by si hádam aj ten najzarytejší zástanca interrupcií vedel predstaviť sám seba v civilizácii, ktorá by dovoľovala zabíjať aj narodené deti, ktoré už rodičia z nejakého dôvodu nechcú. Akú vekovú hranicu pre legálne zabíjanie narodených detí by potreboval, aby sa z neho stal“ zásadný „odporca takejto praxe?“[36]

„To, že má žena nejaké práva, predsa neznamená, že môžeme odoprieť práva dieťaťu v lone matky. Musíme si pripomenúť, že s našimi právami a našimi rozhodnutiami prichádza aj zodpovednosť, a nemôžeme niekomu inému uprieť jeho práva iba preto, aby sme sa vyhli zodpovednosti.“[37]

Mentalita morálneho liberalizmu hlása slobodu podľa hesla „rob si, čo chceš“, a pretláča ju pod rúškom tolerancie. Občas počuť, že sa nesmie pritom obmedzovať sloboda iných. V praxi to ale vyzerá tak, že sa neobmedzuje sloboda tých, ktorí sa dokážu dostatočne nahlas ozvať.

Nikde inde „nekričí“ viac bezbranných ľudí o pomoc, o náš zásah, než v nemocniciach, kde sa robia potraty.[38]

Na celom svete sa podľa štatistických údajov vykoná každý rok v priemere 50 miliónov potratov. Morálny liberalizmus má tak na svedomí niekoľkonásobne viac mŕtvych ako nacizmus a komunizmus spolu. Sú to obrovské čísla. Počty embryí, ktoré zomierajú v dôsledku iných zásahov, napríklad ako „nadbytočný materiál“ pri umelých oplodneniach, pri pokusoch získavania embryonálnych kmeňových buniek alebo v dôsledku abortívnych účinkov mnohých druhov antikoncepcie sú ešte oveľa vyššie.

Dnes sa ide tak ďaleko, že sú snahy niektorých organizácií o uzákonenie potratu ako ľudského práva. Proti tomu však stojí právo na život ako základné ľudské právo, ako predpoklad pre všetky ostatné práva. To platí o živote od počatia po prirodzenú smrť. Potrat podľa toho nemôže byť ľudským právom – je práve jeho opakom.[39] Právo na život má byť nadradené právu rozhodnúť o smrti dieťaťa.

Demagógia okolo potratov a potratová turistika

„Potrat v (..) posolstve voľného životného štýlu musí byť k dispozícii ako nevyhnutná poistka pre prípad zlyhania antikoncepcie. Nie je pravda, že najlepším spôsobom prevencie potratov je antikoncepcia. Antikoncepcia a potraty idú ruka v ruke, navzájom sa potrebujú. Dôkazom toho je fakt, že šíritelia antikoncepcie sa všemožne snažia o liberalizáciu potratových zákonov v krajinách, kde nie sú ešte povolené.“ [40]

Podľa Guttmacher Institute, čo je think-tank IPPF, 54% žien v USA ide na potrat kvôli zlyhaniu antikoncepcie. Takisto 59% žien, ktoré podstúpili potraty v britských zariadeniach BPAS, používali v tom čase antikoncepciu. „Veľká Británia, kde sú antikoncepcia a kondómy preplácané zo zdravotného poistenia, teda sú zdarma, má v Európe najvyššiu mieru tínedžerských tehotenstiev, pohlavných ochorení a narastajúcu mieru potratov! Pre zlyhanie desaťročia štátom financovanej sexuálnej výchovy zaviedla Británia (…) sexuálnu výchovu pre deti od 5 rokov! Krajiny Západnej Európy s nárastom užívania antikoncepcie evidujú zároveň nárast počtu umelých potratov: Španielsko, Dánsko, Veľká Británia, Švédsko, atď.“[41]

„Ak sa v manželstve stane, že zlyhajú prirodzené metódy a neplánovane sa počne dieťa, riešením je jeho prijatie alebo adopcia (na adopciu novorodencov čakajú páry celé roky, lebo bábätiek, ktoré sú právne voľné, o ktoré je záujem, nie je dosť), nie jeho zabitie.“ Existuje tvrdenie, podľa ktorého plod je súčasťou matkinho tela a tá si so svojim telom môže robiť, čo chce. V skutočnosti, ale všetky súčasti tela zdieľajú rovnaký genetický kód. Genetický kód nenarodeného dieťaťa je od prvého okamihu jeho existencie úplne odlišný od kódu matky. Dieťa má veľmi často aj odlišnú krvnú skupinu alebo pohlavie. Podľa logiky, ktorá tvrdí, že „plod je súčasťou matkinho tela“, by aj dieťa tesne pred narodením, bolo rovnakou súčasťou matkinho tela ako dieťa do 3. či 6. mesiaca. Iné tvrdenie sa odvoláva na to, že len ženy majú právo rozhodovať o svojom tehotenstve. Rozhodnutie ženy, ale nie je len o tehotenstve, ale i o inom človeku. Na splodení dieťaťa sa navyše podieľa rovnakou mierou aj otec dieťaťa, preto by mal mať aj on právo vyjadrovať sa k otázke interrupcie. Podľa ďalšieho tvrdenia, keby sa stali interrupcie nezákonnými, viedlo by to ku kriminalizácii žien a tie by sa často stávali obeťou nelegálnych interrupcií vykonávaných neodborníkmi. Znamená to, že máme uzákoniť znásilnenia, lúpeže a vraždy, aby nedochádzalo ku kriminalizácii páchateľov a aby boli bezpečnejšie? Nebudú už v očiach ľudí naďalej zločinom? Alebo, ak susedné štáty legalizujú pedofíliu, legalizujeme ju aj my na Slovensku, aby naši pedofili nemuseli cestovať, do zahraničia? Zákony majú slúžiť na to, aby ľudí chránili a nie na to, aby umožňovali ľudí zabíjať alebo zneužívať.[42]

„V roku 1986, keď komunisti liberalizovali potrat, čím umožnili žene podstúpiť potrat na žiadosť bez udania dôvodu v prvom trimestri, počet umelých potratov vyskočil na rekordnú úroveň: každé druhé počaté dieťa bolo potratené! V čase, keď boli sociálne

istoty zabezpečené štátom – každý mal prácu a bývanie. V rokoch 1957-1986, keď komisia schvaľovala žene potrat, bolo potratené každé piate počaté dieťa. Ľudia môžu kradnúť, vraždiť, znásilňovať, či týrať iných pre sociálne dôvody, nie je to však dôvod, aby sme tieto násilnosti legalizovali. Často však tak robia ľudia, ktorí majú vyššiu životnú úroveň, no nemajú silné morálne zásady.“[43]

Rozličné organizácie robia odhady potratovej turistiky a celkového počtu nelegálnych potratov vykonávaných v Poľsku, kde od roku 1993 s prestávkou v roku 1997 platí zákon “O plánovaní rodiny, ochrane ľudského plodu a podmienkach pre vykonanie umelého potratu”. Niektoré odhady hovoria ročne o počte 7 až 14 tisíc ilegálnych potratov, ktoré podstupujú poľské ženy. Veľavravným prameňom hodnotenia miery tohto fenoménu v Poľsku sú však údaje z roku 1997, teda za rok, kedy bola v platnosti novelizácia zákona z roku 1996 umožňujúca potraty na žiadosť. V roku 1997 bolo vykonaných 3 047 umelých potratov – legálne, iba na žiadosť, v dobrých hygienických podmienkach a bezplatne. Len pre porovnanie: na Slovensku v tom istom roku sa vykonalo viac ako 20 tisíc potratov, pričom Slovensko má o zhruba 34 miliónov obyvateľov menej. Na základe tejto skúsenosti vidieť ako pro-potratové organizácie preháňajú, aby získavali podporu pre svoje ciele.[44] Tiež vidieť ako postoj spoločnosti k potratom a morálne povedomie voči potratu – ako k hlboko amorálnemu skutku, brzdí potratovú explóziu.

Čo sa týka vykonávania potratov neodborníkmi v prípade ich zákazu, toto tvrdenie vyvracia opäť skúsenosť z Poľska, kde sú pre vykonávanie nelegálnych potratov zatýkaní gynekológovia. Podobne to bolo aj v USA, ešte v čase, keď potraty boli ešte aj v iných krajinách zakázané, čo podopiera i vyhlásenie Mary Calderone, medicínskej riaditeľky najväčšej siete potratových kliník na svete, členky organizácie pre Plánované rodičovstvo v Americkom žurnáli verejného zdravia z roku 1960: „…90% nelegálnych potratov sa vykonáva lekármi.“[45]

Proti trendu potratovej turistiky sa v krajnom prípade dá zasiahnuť cielenými zákonmi. Tak ako má napríklad Británia zákon proti svojim občanom, cestujúcim za detskou prostitúciou do Thajska, podobným zákonom je možné obmedziť i potratovú turistiku. Ku príkladu aj u nás zákon nedovoľuje potrat Poľkám, pokiaľ nemajú trvalý pobyt alebo aspoň päťročný pobyt na Slovensku.

Platí, že čím reštriktívnejší zákon, tým menej interrupcií a naopak. Reštriktívny zákon by nemusel znamenať veľký počet ilegálnych interrupcií, lebo ako hovorí o ľuďoch aj demograf Pastor „vedia svoju pôrodnosť regulovať aj inými spôsobmi“, respektíve prispôsobili by sa.[46] Zákaz potratov nielenže radikálne znižuje počet vykonávaných potratov, ale aj mení nazeranie ľudí na túto prax.

Ak niekto prehlasuje, že zákonom nemožno niečo nanútiť, tak si očividne neuvedomuje, že skoro každý zákon nám niečo nanucuje. Zákony nás nútia, aby sme netýrali deti, aby sme nekradli atď.

Slogan „možnosť voľby“ sa „paradoxne“ nikdy nepoužíva, ak ide o týranie detí alebo nejaké iné násilie.[47]

Odvolávanie sa na to, že potrat je súkromná záležitosť neobstojí. V takom prípade by sa aj týranie maloletého dieťaťa v súkromí domácnosti dalo označiť ako súkromná záležitosť rodiny.

Ak sme proti týraniu detí, sme spravidla za zákonný zákaz týrania detí. Potom pridŕžajúc sa logiky veci, ak sme proti potratom, mali by sme byť tiež za zákaz potratov.[48]

„Ak je nejaký skutok nespravodlivý, mal by byť aj ilegálny, a je potrebné, aby sme to považovali za náš (osobný) problém.“[49]

„Ak sa pozriete na štatistiky, zreteľne zbadáte, že na priečkach potratovosti viedli komunistické krajiny. Z toho sa dá usudzovať, že politický režim bol jedným z hlavných faktorov vysokej miery interrupcií,“ hovorí demograf a štatistik z Matematicko – fyzikálnej fakulty UK Karol Pastor. Podľa Pastora je za mierne klesajúcim trendom interrupcií v súčasnosti v porovnaní s 80. rokmi, viac faktorov: „Významne tomu pomohol fakt, že sa o interrupciách začalo verejne hovoriť a začali sa vnímať ako niečo problémové.“ Navyše, keď sa v roku 1995 zaviedli poplatky, začal počet interrupcií významnejšie klesať. Prevládla antikoncepčná stratégia, keďže sa odvtedy už muselo platiť za obe stratégie. Potvrdzuje to aj porovnanie napríklad s Českou republikou. Keď Česko ešte pred Slovenskom spoplatnilo interrupcie, zrazu ich malo menej než Slovensko.[50] Svoj podiel na zmene počtov potratov má i početnosť jedincov v ročníkoch, ktoré sa dostávajú do reprodukčného veku. Pokles potratov je síce pozitívom, avšak pokiaľ je na Slovensku dovolené svojvoľne zabiť potratom čo i len jedno dieťa, nemožno sa uspokojovať ani s takýmto zlepšením situácie.

Keď sa však súčasný počet interrupcií na Slovensku preráta na počet tehotenstiev, zistíme, že pomer interrupcií voči počtu tehotenstiev je stále na hodnotách socialistických 70. rokov, keďže pokles potratov je sprevádzaný poklesom počtu narodených detí. Menšie čísla sú to len v porovnaní s 80. rokmi. Reálny počet interrupcií je, však vyšší, hoci štatisticky nezmerateľný, keďže sa užívajú aj antikoncepčné prostriedky s abortívnym účinkom. Určujúca rola antikoncepcie pri poklese interrupcií je mýtus, ktorý u nás šíri Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ktorá sa takisto razantne zasadzuje za čo najvoľnejšie interrupčné zákony. Pro-choice, resp. výstižnejší pojem pro-abortion[51] organizácie niekedy uvádzajú ako príklad Holandsko, avšak aj tu je 33 000 potratov na 16 miliónov obyvateľov, pričom sa tu okrem iných vplyvov neráta napríklad používanie pilulky RU-486 (jej nebezpečenstvo je spojené s navodením potratu aj u neskorších tehotenstiev alebo poškodením dieťaťa, viaceré ženy po užití tejto pilulky dostali infarkt, bolo zaznamenané aj úmrtie ženy[52]) vyvolávajúcej potrat, ktorá je v Holandsku na rozdiel od Slovenska k dostaniu.[53]

Potrat a postihnuté dieťa

Akú spoločnosť budujeme, keď zabíjame chorých a postihnutých? Závisí hodnota človeka od jeho kvalít? Chceme pokračovať v stopách nacistických ideológov? Právo na život má mať človek len, pokiaľ je zdravý a v opačnom prípade môžu o jeho osude rozhodovať iní?

Dnes je nenarodené dieťa mimo iné ohrozované zaužívanou metódou amniocentézy, teda odberu plodovej vody (už pri odbere je riziko zanesenia infekcie, hrozí riziko potratu v 0,5% až 2% odberov), ktorá je predstavovaná ako zodpovedné správanie. Robí sa kvôli potratu dieťaťa s diagnostikovaným postihnutím. Je to ďalší zo spôsobov, ktorý navracia spoločnosť k eugenickej ideológii.

Právo na život je absolútne a v tom máme mať všetci rovnosť pred zákonom. Je falošnou láskou, chcieť dobro pre dieťa tak, že ho zabijeme, aby netrpelo.[54] Postihnuté alebo choré dieťa je tiež človek, tak ako je človekom postihnutý alebo chorý dospelý. Lekárska veda má chorých liečiť alebo im pomôcť zmierniť ich údel – ak je choroba neliečiteľná, nie ich zbíjať. Mať postihnuté dieťa a starať sa oň je veľmi ťažký údel a takí rodičia si zaslúžia pomoc spoločnosti, nie odsúdenie dieťaťa. Ak by sme prijali postoj, že postihnuté nenarodené dieťa nie je hodné života, lebo by nemohlo žiť kvalitným životom, od tohto postoja je už len kúsok k tomu, aby sa za nehodných života vyhlásili aj postihnuté narodené deti a dospelí.[55]

Je overenou skúsenosťou celých generácií, že mnohí telesne alebo duševne postihnutí sú katalyzátorom lásky v rodine. Postihnutí sú pre zdravých mnohokrát príkladom nezlomnosti. Ich schopnosť vyrovnávať sa s ťažkou situáciou môže dávať silu k sebaprijatiu aj pre tých, ktorí sú relatívne zdraví. Skúsenosť nám ukazuje, že zdravie nie je zárukou šťastia. Mnohí chorí a postihnutí vedia prežiť kvalitnejší a šťastnejší život než plno zdravých ľudí, z ktorých veľká časť svoj zúfalý život končí samovraždou. Príkladom takýchto postihnutých ľudí je Nick Vujicic:

Inšpiratívny je tiež príbeh Andrea Bocceliho:

Postihnuté dieťa môže byť teda svojim spôsobom šťastné. Rodič takéhoto dieťaťa, ak sa ho chce zbaviť, vie iba to, že takéto dieťa nevyhovuje jeho predstave, aké by malo byť.[56]

Nikolov hovorí: „To, čo mi vôbec nedáva žiadny zmysel je, že na jednej strane poskytujeme špeciálne parkovacie miesta a výťahy pre postihnutých, sponzorujeme paraolympiádu, vravíme o tom, ako nás títo ľudia inšpirujú a akú radosť z nich máme. Ale keď zistíme, že tehotná žena nosí v sebe jedného z týchto ľudí, poradíme jej, aby ho dala potratiť a viac sa ním nezaoberala.“[57]

Potrat a dieťa počaté pri znásilnení

„Počatie pri znásilnení či mimo manželstva je nedôstojné, lebo neberie ohľad na dieťa, ktoré potrebuje trvalý vzťah rodičov. Pri znásilnení žiaden vzťah zvyčajne neexistuje a neexistuje ani súhlas dotknutého so sexuálnym aktom, ktorý môže viesť k počatiu.“[58]

Nevinné dieťa počaté pri znásilnení má dostať trest smrti, zatiaľ čo násilník niekoľko rokov väzenia?

V niektorých častiach Indie je znásilnená žena údajne považovaná za nečistú. Rodina je tak zahanbená, že mladú ženu predá na prostitúciu alebo dokonca ju príbuzní môžu zabiť, hoci je nevinná, len aby sa zbavili tejto hanby. Je to obrovská nespravodlivosť. Ale my dovoľujeme to isté robiť takisto nevinnej obeti – počatému dieťaťu.[59]

Je potrebné brániť ľudský život od počatia, bez ohľadu na to či vznikol z lásky, alebo z násilia alebo umelo. To sa však nevylučuje s tým, že je treba pripomínať aj morálnosť alebo nemorálnosť jednotlivých spôsobov. [60]

Potrat môže byť vykonaný za lepších alebo horších podmienok, vrátane zdravotných, či už lekárom alebo neodborne, ale vždy ide o vraždu dieťaťa.

Potrat a politika

Otázka potratov zasahuje i do politiky. Základnou funkciou štátu by mala byť ochrana tých, ktorí sa nedokážu sami brániť a nie snahy o legalizáciu potratov pod úmyselne zavádzajúcimi pojmami ako napríklad „služby pre reprodukčné zdravie“. Štát by nemal vytvárať podmienky na beztrestné zabíjanie ľudí ani pred ich narodením. Žiaľ v dnešnej dobe aj náš štát na túto neprávosť prispieva i finančne (výplaty lekárov vykonávajúcich potraty, čiastočné financovanie samotných zákrokov).

Trestný zákon zakazuje potrat v 2. a 3. trimestri a trestá lekára, ktorý by ho vykonal. Výnimku však ustanovuje potratový zákon a vyhláška pre obdobie do 12. týždňa.[61]

V súlade so zákonom možno zabiť dieťa do 24. týždňa, ak žena predtým požiadala o potrat na základe medicínskej indikácie. Je to jasná eugenika. Zabíjajú sa tak aj u nás ešte okolo 20. týždňa deti s Downovým syndrómom alebo deti, ktorým bol diagnostikovaný rázštep hornej pery. Pod pláštikom „genetických dôvodov“ sa ale skrýva aj všeličo iné.

Možno to niekoho prekvapí, ale z právneho hľadiska je u nás život nenarodeného človeka mladšieho ako dvanásť týždňov, resp. 24 týždňov za celkom bežných okolností chránený menej, ako je život psa, myši alebo život ďalších druhov zvierat chránený pred rozhodnutím jeho majiteľa.[62]

Ako prví zaviedli potraty komunisti v Sovietskom zväze. Vo veľkom ich neskôr zaviedli na okupovaných územiach i nacisti. Norimberský tribunál to v roku 1945 vyhlásil za zločin proti ľudskosti.[63] Prešlo pár desiatok rokov a tak ako za Hitlera alebo Lenina, potraty sa začali praktizovať v obrovskej miere i v povojnovej a novodobej spoločnosti.

Potratová genocída nabrala enormných rozmerov. Potraty poznačili svojimi následkami obrovské množstvo rodín. Bude stále ťažšie udržať zdravú spoločnosť, keďže tá súčasná je zložená zo stále väčšieho počtu zlomených ľudí. Liberalizácia potratov, manipulácií s embryami, eutanázie a ďalších metód, ktoré zasahujú do práva na život navyše očividne smeruje ku „konečnému riešeniu“, ktoré spočíva v tom, že slabí, postihnutí a tí ktorí nie sú „užitoční“ v zmysle produkcie materiálnych statkov, budú absolútne eliminovaní. Politik, ale i lekár verný svojmu poslaniu starať sa o prospech človeka, nesmie preto zamlčiavať perverzný vzťah medzi potratom a eugenikou a nesmie k tomu byť ľahostajný.[64]

Obete ostatných genocíd (černosi, Indiáni, Židia atď.) tak ako nenarodené deti dnes, boli v minulosti označovaní ako neplnohodnotní ľudia. To čo niekedy umožňovalo otrokárstvo – moc nad životom a smrťou otroka, to dnes umožňujú propotratové zákony – moc nad životom a smrťou nenarodeného dieťaťa. Aj za čias otrokárstva sa argumentovalo ako dnes, možnosťou voľby: „nemusíte si kupovať otroka, ak nechcete, ale nebráňte iným“.[65]

Väčšina politických strán v súčasnosti sa stavia voči potratom ľahostajne. Súvisí to s celkovou zmenou zmýšľania hlavne za posledného polstoročia. Pre dnešnú spoločnosť to nie je ľahká voľba. Za posledných 50 rokov si zvykla, že je štátom zaručeným právom vymazať nechcené následky tehotenstva aj brutálnym spôsobom. V praxi, ale platí, že ten kto vedome volí politickú stranu, o ktorej vie, že neháji ochranu nenarodených detí, prispieva k pokračovaniu zabíjania detí potratom a nesie za svoju voľbu zodpovednosť. Ochrana ľudských životov pred beztrestným zabíjaním by mala byť pre slušných ľudí prioritou aj vo voľbách.

Mnohí sa zdržiavajú vyjadrení proti potratom a schvaľovaniu zákona, ktorý by zakazoval potraty nie preto, že by považovali za správne aby štát podporoval potraty. Sú pasívni zo strachu, aby neboli označení davom za bigotných fanatikov a hlupákov. Aby nestratili popularitu. Radšej sa so sklopenými ušami zbabelo stiahnu.

Pri danom stave, keď je štátom dovolené zabíjať nenarodené deti by seriózni politici nemali dávať prioritu na riešenie ekonomických otázok. Snaha o zákaz potratov by mala byť medzi slušnými ľuďmi a politikmi prvoradá. Predstava postupného potláčania a odstraňovania interrupcií zlepšovaním ekonomickej situácie je viac menej prejavom ľahostajnosti voči páchaniu brutality na nenarodených deťoch. Samotné redukovanie problémov v politike len na financie je ďalším signálom zvrhlosti predstaviteľov štátu. Je to akoby sme za čias Hitlera, keď bolo robené systematické vyvražďovanie Židov, Poliakov, Rómov a príslušníkov iných národov v koncentračných táboroch mohli ovplyvňovať politiku a my by sme si vybrali najskôr za cieľ zvyšovanie výkonnosti ekonomiky. Riešenie zla, ktoré sa dialo v koncentračných táboroch by sme odsunuli na druhú koľaj, na neskôr alebo do zabudnutia. A obhajobu nášho postoja by sme postavili na argumente o tom, že zlepšenie ekonomickej situácie spoločnosti pomôže časom ľuďom prestať robiť takéto hlúposti. O čo bola Hitlerova Tretia ríša horšia oproti našej spoločnosti? Oproti našej voči zabíjaniu tolerantnej Európskej únii? V počte zabitých ľudí Európska únia jednoznačne vedie. Skóre je výrazne v neprospech Hitlera. „Mal by sa od nás čo učiť.“ Pozerajúc cez prizmu dnešnej sofistikovanej vražednej mašinérie mi na adresu Adolfa Hitlera napadá jediné slovo – amatér.

Ešte je tu jeden zjav, ktorým sa obhajuje potreba potratov. Je ním chudoba a hlad vo svete, spojené so strachom pred populačnou explóziou. Kultúra konzumu do značnej miery skutočne spôsobuje, že časť ľudí žije v prebytku a veľké množstvo ľudí v nedostatku. Riešenie tohto stavu však nemáme hľadať v potratoch.

„Zem má kapacitu nakŕmiť všetkých jej obyvateľov za podmienky, že bohaté krajiny nezadržia pre seba to, čo patrí všetkým.“[66] Navyše medzi najvýznamnejšími vinníkmi zodpovednými za hladovanie množstva ľudí sú rôzne lokálne politické režimy, ktoré neberú ohľad na potreby ľudí vo svojich krajinách.

Najmä vo viacerých krajinách tretieho sveta sa vďaka zlepšujúcej zdravotnej starostlivosti a celkovým životným podmienkam dosahuje pokles úmrtí matiek. Tento fakt chcú však propotratové organizácie umelo pripísať rozširovaniu potratov vo svete.

Ozývajú sa hlasy, že zákaz potratov je zasahovanie do osobnej slobody človeka, napriek tomu, že zákon zakazujúci potraty by mal chrániť ľudský život dieťaťa, ktoré sa nedokáže samo brániť. Ochrana tých, ktorí sa nedokážu brániť by mala byť jednou z prvoradých úloh štátu. Je zaujímavé, že nepočuť, že by sa niekto ohradzoval podobným spôsobom voči zákonom obmedzujúcim slobodu kohokoľvek okradnúť alebo zbaviť sa už narodeného dieťaťa, ktoré začne byť pre rodiča príťažou a podobne. Uvedomujeme si, že zákony obmedzujúce bezbrehú slobodu robiť si čo sa nám zachce majú význam, kvôli ochrane pred ľuďmi, ktorí nerešpektujú právo na život, právo na majetok a iné práva. Prečo v prípade detí nosených pod srdcom ich matiek robí v posledných rokoch toľko ľudí výnimku?

Veľmi dobrý článok k téme polemiky konzervatívnych a liberálnych názorov na potrat je k dispozícii na webovej stránke iniciatívy Novinári za život, ktorá mala ukázať, že vo svetských médiách pracujú novinári – kresťania aj nekresťania vrátane ateistov, konzervatívci aj liberáli – ktorí odmietajú rozšírené vnímanie, že proti potratom môžu byť len nábožensky založení ľudia. Článok je od Martina Hanusa s názvom „Majstre Breiner, aj vy by ste mali byť proti“, ktorý ešte ako agnostik až ateista pochopil, že potrat nie je žiaden výdobytok slobody, ale obyčajné barbarstvo.

(http://www.novinarizazivot.sk/article.php?33)

Zverejňovanie reality potratu

Existujú ľudia, ktorí sa snažia zmeniť verejnú mienku voči tolerancii potratov ukazovaním reality interrupcie. Vychádzajú z presvedčenia, že ak majú ľudia potraty odmietnuť, musia vedieť čo potrat je. A aby to vedeli musia to vidieť.[67]

Iní proti tomu protestujú, že je to nemorálne, ale nevadí im, že samotný nemorálny akt zabitia dieťaťa je v spoločnosti umožnený. Obrázok zabitého dieťaťa pri potrate môže pôsobiť na niekoho znepokojujúco až traumatizujúco. Avšak, ak zoberieme do úvahy, že takýto obrázok môže zároveň odradiť nejakú ženu od podstúpenia tohto zákroku, môžeme pochopiť dôležitý význam ukazovania reality potratu. Poukazovanie na tento zločin aj takouto formou má teda svoj nezastupiteľný význam, najmä ak je zatiaľ v legislatíve toto páchanie násilia na deťoch tolerované.

Čo sa týka dopadu obrázkov potratených detí na psychiku malých detí, Marek Nikolov člen občianskeho združenia Pastor Bonus, ktoré sa podieľalo na billboardovej kampani sa vyjadril, že podľa stanoviska odborníčky k ich kampani, „pokiaľ sa deťom cez rodičov adekvátne vysvetlí, o čom je realita na obrázku, nedôjde k nijakým následkom na ich duši“.[68]

Zobrazovanie týraných alebo zabíjaných pomohlo vo svete už mnohokrát pohnúť verejnú mienku a zmeniť osudy mnohých k lepšiemu (zábery zlynčovaných Afroameričanov, David Kirby nakazený vírusom AIDS, ťažko pracujúce deti atď.).[69]

Asi miliarda potratov vykonaných za posledné polstoročie vysoko prevyšuje obete režimov ako boli nacizmus a komunizmus. Po hrôzach nacizmu americké a sovietske filmové štáby zhotovovali zábery hromád mŕtvych ľudských tiel z nacistických táborov. Videli sme tieto zábery ešte ako deti a vídame ich doteraz v dokumentárnych filmoch. Morálnosť zverejňovania týchto záberov nebola spochybňovaná. Preto je podivuhodné s akou razanciou zástancovia potratov odmietajú zverejňovanie obrázkov tiel potratených detí. Zdá sa, že je to dôkazom účinnosti zvolenej metódy. Oponenti vedia, že proti tým obrázkom niet uspokojivého protiargumentu.[70]

Vlna nespokojnosti, ktorá sa zdvihla i u nás po zverejnení billboardov ukazujúcich realitu umelého potratu je typickou reakciou v dnešnom západnom svete. Kritika potratov vo svete i u nás sa stretáva s menšou alebo väčšou cenzúrou. Príkladom je nemecká spisovateľka Karin Strucková, ktorá získala viacero literárnych ocenení, ale ktorej knihy na tému potratu boli bojkotované.[71] U nás na Slovensku mohli pocítiť cenzúru, kvôli článkom o potratoch napríklad niektorí blogeri na blogu denníka Sme, ktorí boli vylúčení z jeho výberu po zverejnení kritických článkov na túto tému.

Metódy umelého potratu

Najčastejším spôsobom výkonu umelého ukončenia tehotenstva u nás je práve dilatácia s kyretážou. Dilatátory, ktorými sa násilne rozťahuje krček maternice, sú zahnuté kovové sondy s postupne sa zväčšujúcou hrúbkou. Po roztiahnutí krčka sa obsah maternice vyškrabuje ostrou kyretou. V prípade väčšieho plodu sa používajú i ďalšie nástroje na jeho rozkúskovanie a vybratie z maternice. Z povahy tohto zákroku i použitých nástrojov potom vyplývajú i možné fyzické komplikácie umelého ukončenia tehotenstva. Tieto môžu byť: bezprostredné, včasné a neskoré.[72]

Spôsobov vykonávania potratov existuje niekoľko druhov. Medzi akési základné spôsoby, ktoré sa buď kombinujú alebo sú vykonávané s určitými obmenami patria kyretáž, vysávanie maternice, otrava soľným roztokom, hysterotómia. Okrem nich sú dosť známe i prostaglandíny, ktoré sú podávané v podobe tabliet a vyvolávajú veľmi silné maternicové sťahy, ktoré vypudzujú vyvíjajúce sa nenarodené dieťa. Použitie jednotlivých spôsobov závisí do značnej miery od toho v koľkom týždni tehotenstva sa potrat vykonáva.

Kyretáž sa vykonáva tak, že ústie maternice – cervix, musí byť rozšírené alebo dostatočne otvorené, aby nástroj kyreta (nôž zaobleného tvaru) mohol byť vložený do maternice. Kyreta doslova trhá dieťa von, kus po kuse. Potratár môže pracovať len po hmate a vždy je nebezpečenstvo, že kyreta pretrhne stenu maternice a vtedy je potrebné uskutočniť urýchlenú operáciu brucha.

Ak je matka napríklad v 16. týždni tehotenstva, chrbtica dieťaťa musí byť pri potrate prelomená a lebka rozdrvená, aby mohli byť z maternice odstránené. Priebeh tejto formy potratu je možné vidieť na webstránke http://www.cbreurope.sk/ .

Vysávanie maternice je druhý spôsob potratu, kedy sa cez roztiahnuté maternicové hrdlo do maternice vsunie plastická trubička s ostrým hrotom. Tá je prepojená na vývevu sacieho stroja, ktorý je taký silný, že telo dieťaťa je v krátkej dobe roztrhané na kúsky. Tento stroj je 29 krát silnejší než priemerný domáci vysávač a môže preto matke spôsobiť vážne a trvalé poranenie.

Otrava soľou je metóda, pri ktorej abortér vytiahne trochu plodovej vody, v ktorej sa dieťa vznáša a namiesto nej vstrekne koncentrovaný roztok soli. Dieťa sa potom v bolestiach zvíja, čo matka cíti. Keď kŕče prestanú, vie, že dieťa zomrelo. Je potrebná doba asi jednej hodiny, aby sa dieťa zabilo týmto spôsobom. Po 1 alebo 2 dňoch začnú matke pôrodné bolesti a porodí mŕtve dieťa.

Redukcia po liečbe neplodnosti
Táto metóda sa používa, pri redukcii počtu detí spravidla po umelom oplodnení. Cez brucho matky je s pomocou ultrazvuku do plodového vaku zavedená dlhá ihla a do srdca vybraných detí je vstreknutý silný koncentrovaný roztok chloridu draselného. Dôjde k zástave srdca a dieťa umiera. Z tela matky sa dostáva až po pôrode zvyšných detí, takže je do tej doby vysoké nebezpečenstvo spontánneho potratu zostávajúcich žijúcich detí.

Hysterotómia je potrebná pri väčších deťoch. Podobá sa cisárskemu rezu. Pupočná šnúra sa prereže, keď je nenarodené dieťa ešte v maternici, kvôli čomu sa preruší zásobovanie kyslíkom a dieťa sa udusí. Niekedy sa dieťa vytiahne von. Spravidla hýbe rukami a nohami a keďže je narodené, žije, avšak vzhľadom k tomu, že je to potrat, nechajú ho, aby umrelo (napr. dieťa, ktoré má 24 týždňov = 5 a pol mesiaca).

Po šiestich mesiacoch sa môže dieťa narodiť a prežiť, to znamená, že ak sa vtedy zabije nenarodené dieťa, je to už v pravom slova zmysle zabitie novorodenca.

Len čo má plod vyvinutý mechanizmus bolesti – možno už na 45. deň – spôsobujú mu použité metódy bolesť. Najkrutejšou metódou je otrava soľným roztokom. Nastáva jeho smrteľná agónia, uvádza Noonan.[73]

Spoločnosti podporujúce potraty

Nasledovné spoločnosti podporujú potratový biznis napríklad finančnými darmi pre Medzinárodnú federáciu pre plánované rodičovstvo. Ak vám tento trend nie je ľahostajný je vhodné vyjadriť svoj nesúhlas s konaním týchto firiem napríklad nekupovaním ich produktov. Zoznam spoločností sa časom môže meniť.

Zdroj: http://www.cbreurope.sk/docs/news/cbr_news_jesen_10.pdf

Očkovacie vakcíny z potratených ľudských plodov

Viaceré očkovacie vakcíny sú získavané s pomocou tkanív z potratených ľudských plodov. Niektoré z nich sú aj na našom trhu. Mnohí odborníci vo svete poukazujú na súvis začatia používania týchto vakcín a nárastu počtu prípadov autizmu.

Zdroj: http://www.cbreurope.sk/docs/news/cbr_news_jesen_10.pdf

Zodpovednosť lekárov

Ukončenie tehotenstva (potrat) je zaostalý a primitívny spôsob regulácie pôrodnosti, zdraviu škodlivý a nebezpečný pre život ženy.[74] Lekári a iný zdravotnícky personál, ktorí asistujú pri potratoch, nesú za tieto vraždy zodpovednosť. Ak si uvedomujú, že zabíjajú ľudský život mali by nájsť v sebe aspoň trochu odvahy a charakteru postaviť sa čím skôr proti tomuto zlu a mali by začať odmietať spolupracovať na tomto ničivom diele.

Množstvo lekárov sa pôvodnému textu Hippokratovej prísahy v podstate spreneverilo. Nedá sa povedať, že by im ich strata určitých zásad slúžila ku cti:

…Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. … (úryvok z pôvodnej Hippokratovej prísahy)[75]

Docent L. Rott z II. Gynekologicko – pôrodníckej kliniky v Prahe: „Nepoznám doktora, ktorý by potraty robil rád. Čo si budeme nahovárať, je to svinstvo.“[76]

Roman Kováč, gynekológ, dekan Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity a bývalý minister zdravotníctva, ktorý sám vykonával potraty, ale dnes je za ich zákaz, spomína jednu osobnú skúsenosť: „raz som bol na plese, kde sa pri mne pristavil jeden čašník a opýtal sa ma, či viem, čo sa udialo pred 23 rokmi. Tipoval som, že som ho asi priviedol na svet. Povedal mi „nie, nie, moja mama bola pred zákrokom a vy ste jej ukázali, ako vyzerá dieťa na ultrazvuku“. Ultrazvuk ako prevencia je obrovská zbraň. Keď matka dieťa vidí, materinský pud sa konkretizuje.[77]

Riziká tehotenstva

Jaroslav Žák z Opavy, hovorí v jednom svojom svedectve o tom ako si jeho manželka pri piatich tehotenstvách prinášala z poradne len stresy. Lekári jej pravidelne hrozili stratou života a defektnými deťmi. Nenechala zabiť žiadne a šťastne sa dočkala vnúčat. Žiadne z detí nie je postihnuté fyzicky ani mentálne, tri majú akademické tituly, dve maturitu. Bolo počínanie jeho manželky nejakým dobrodružným hazardom alebo nezmyselnosťou?

Aj slovenský psychiater a profesor Alojz Rakús potvrdzuje, že i jeho dcéra, ktorá napriek upozorneniam gynekológov, po genetickom vyšetrení bola varovaná, že je u nej riziko genetického poškodenia plodu, dieťa donosila a narodilo sa úplne zdravé.[78]

Nemôže stačiť obyčajné konštatovanie lekárov, že by tehotenstvo a pôrod mohli ohroziť zdravie ženy. Tie sú predsa riskantné vždy. Vážnosť nebezpečenstva je potrebné overovať a primeranosť dôvodov starostlivo zvažovať. Málokedy bývajú dôvody proti tehotenstvu také vážne ako lekári prehlasujú. Nezhody manželov vo veci tehotenstva sú časté. Ak sa jedná o nevhodnú metódu, je potrebné aj napriek nezhodám nesúhlasiť a nepodľahnúť nátlaku. Mnohí lekári zamieňajú pravdepodobnosť komplikácií s istotou vzniku komplikácií pri tehotenstve niektorých žien. Často si tým chcú uľahčiť len svoju prácu bez ohľadu na prežívanie ženy.

Každý pôrod je určitým rizikom. Tehotenstvo samé je vždy prirodzeným dobrom i keď môžu s ním niekedy súvisieť určité ťažkosti. Prenatálne testy, ktoré sa robia v začiatočnom období tehotenstva nemôžu stanoviť postihnutie s úplnou istotou, ani určiť vážnosť postihnutia. Čo sa týka týchto testov je pri nich určitá pravdepodobnosť rizika potratu. I keď je nízka, je smutné, že mnohé ženy chcú aj za cenu, že dieťa potratia, zistiť či dieťa nie je postihnuté, napriek tomu, že to i tak nebudú vedieť presne.

Niektorí zdôrazňujú prípad, keď tehotenstvo môže ohrozovať život matky. Namietajú pri snahe zaoberať sa právom na existenciu nenarodeného človeka, ktorého ľudská dokonalosť je do značnej miery ešte doposiaľ neprejavená. Pri matke je jej ľudská dokonalosť naopak výrazne zreteľná. Tak sa často tragicky dospieva k vyhláseniu menšieho práva na život toho, kto ešte nedokáže obhajovať svoje právo na život. Pokroky medicíny robia túto dilemu, ale štatisticky málo významnou (2 z 1000 tehotenstiev).[79] Keď je pri tehotenstve ohrozený život matky, a žena sa rozhodne pre interrupciu, nazýva sa to potratom z terapeutických dôvodov. Môže to byť napríklad prípad ženy vážne chorej na srdce. Je treba vedieť, že vedeckú istotu máme len málokedy.

Keď tehotenstvo ohrozuje život ženy, vtedy sa lekár má usilovať o záchranu oboch pacientov. Medicína žiaľ ide opačným smerom, vylepšujú sa metódy potratu, než aby sa napríklad podporil výskum, ako preniesť počaté dieťa z vajíčkovodu do maternice v prípade mimomaternicového tehotenstva. Ak dieťa pri terapii, ktorá má zachrániť ženu zomrie, nedá sa to porovnávať s potratom kedy ide o priame a úmyselné zabitie. Keď lekárovi zomrie pacient, nie je to vražda keď usiloval o jeho záchranu. Nikdy nie je nevyhnutné nenarodené dieťa najprv zabiť, aby sme liečili matku.[80]

Mimomaternicové tehotenstvo je prípad, ktorý ohrozuje život matky a dieťa sa v takom prípade v súčasnosti nedá zachrániť. V takej situácii je operatívny zásah opodstatnený.

Gianna Beretta Molla je známa talianska lekárka, ktorá zomrela tesne po pôrode. Lekári ju varovali, že to takto môže skončiť, ak sa rozhodne dieťa donosiť. Uvedomovala si vážnosť situácie, ale potrat odmietla i keď bolo jasné, že potrat by zachránil jej život. Rozhodla sa obetovať, aby jej dieťa žilo. Gianna Beretta Molla len „rozhodla o svojom materstve“ ako to formuluje súčasná liberálna morálka. Zo strany bojovníkov za potraty je niekedy jej konanie označované ako nezodpovedné. Predstavme si ale inú hypotetickú situáciu. Keby Gianna pre svoje dieťa, po jeho narodení, skočila pod električku, aby ho zachránila, a sama pritom zahynula, iste by jej nikto nevyčítal, že nemyslela na manžela a ostávajúce deti. Mnohí kritici pani Molly by asi nemali toľko vyčítavých slov pre to množstvo ľudí, ktorí utekajú od svojich rodín (za prácou, z dôvodu rozvodu), buď už natrvalo alebo prechodne a nechávajú svojich partnerov a deti bez nich. Vyzerá to akoby obeť matky za život dieťaťa poburovala viac než rozpad manželstva. Čo keby niekto prehlásil o spojeneckých vojakoch z II. svetovej vojny, že od nich bolo krajne nezodpovedné opustiť ženy a deti a ísť si po smrť? Obetovať život za druhého nie je teda samovražda. Ako je uvedené v Biblii: „Nikto nemá väčšiu lásku, než ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13)

Dôsledky potratu

„Umelý potrat je záťažou pre zdravotný systém a to pre zvýšenie týchto zdravotných rizík v dôsledku interrupcie:“ [81]

rakovina prsníka – až do 210%[82]
klinické depresie – o 65%[83]
samovraždy – 6-násobne[84]
závislosti na drogách a alkohole – 5-násobne[85]
obeť domáceho násilia – o 196%[86]
obeť vraždy – 4-násobne[87]
následné predčasné pôrody – o 70%[88]
následné spontánne potraty – o 55%[89]

A napokon obeťami sú aj narodené deti žien po potrate, ktoré sú 2,4 násobne častejšie obeťami fyzického týrania zo strany ich matiek. [90]

Po interrupcii aj po miniinterrupcii (technicky sa nelíši od normálnej interrupcie, len dilatácia krčka maternice je takmer o polovicu menšia a použitá kanyla je užšia) vznikajú v prípade následného zápalu na vajíčkovode jazvové zmeny, ktoré podmieňujú buď úplný uzáver priechodu (s následnou neplodnosťou pri obojstrannom postihnutí) alebo natoľko veľké zúženie, že ním prejde spermia, ale už neprejde zárodok človeka (dochádza tak ku mimomaternicovým tehotenstvám).[91]

Komplikácie, ktoré sa vyskytujú pri potratoch, sú tiež poškodenie hrdla maternice, infekcia pohlavných orgánov a ďalšie. Býva to neraz začiatok dlhodobých následkov ako zápaly maternice, vajíčkovodov, vaječníkov, čo býva mnohokrát príčinou neplodnosti. Duševné následky sú poruchy sexuálneho života, depresie, neurózy. U matiek, ktoré zatiaľ nerodili a opäť otehotnejú sú častejšie samovoľné potraty, krvácanie, mimomaternicové tehotenstvá a predčasné pôrody. Skúsenosti ukazujú, že sa uvedené komplikácie týkajú každej druhej ženy, ktorá podstúpila potrat.[92]

Podľa J. Brinda, profesora biológie a endokrinológie (prednáška, zdravot. noviny č.5, l994) je umelý potrat rizikovým faktorom rakoviny prsníka. Umelý potrat totiž narúša prirodzený priebeh premeny žľazového tkaniva v prsníkoch.[93]

Klesanie materskej úmrtnosti je ovplyvnené najmä realizáciou rôznych zdravotných programov, ktoré sa usilujú chrániť zdravie matky a dieťaťa už počas tehotenstva, po jeho narodení a prvých 5 rokov života, nie podporou šírenia potratov, ako sa niektorí snažia tvrdiť, vyjadrila sa známa čílska diplomatka.[94] Jej krajina bola ocenená v roku 2011 za to, že Čile má najnižšiu úmrtnosť matiek v Latinskej Amerike, pričom potraty sú tam zakázané.

Vo svete sú rozšírené tiež potraty z dôvodu výberu pohlavia, čo prehlbuje znevažovanie dôstojnosti a hodnoty žien a dievčat už od okamihu počatia.

Prerušenie tehotenstva je krutý zásah do organizmu a duše dievčaťa, respektíve ženy.[95]

Pre ženy, ktoré podstúpili potrat by mal byť rozhodujúci súčasný postoj: mať v úcte dieťatko od počatia a už nepripustiť nijaký potrat.[96]

Žiaľ napriek vážnym dôsledkom potratu i na samotnú ženu nemajú gynekológovia povinnosť, zväčša ani potrebu povedať ženám, ktoré uvažujú o interrupcii, o všetkých jej rizikách. V USA výskumy zistili, že ženy po umelom potrate častejšie potrebujú pomoc psychológa či psychiatra. Tiež vo Fínsku sa štatistickým výskumom zistil vysoký počet dokonaných samovrážd a iných problémov u žien, ktoré mali za sebou umelé ukončenie tehotenstva. Mnohé ženy, ale potratový zážitok vytesnili do podvedomia. Úspešne zmrazili jeho emočné prežívanie, ale zároveň zmrazili aj svoj emocionálny život. Už sa nevedia radovať, smútiť a vzťahy s druhými majú ochladené.[97]

O úmrtiach žien v dôsledku umelého potratu v USA existujú lepšie záznamy ako inde, hoci aj tam sa prípady ututlávajú. Viac na http://www.lifedynamics.com/Pro-life_Group/Botched_Abortion/

Postabortívny syndróm

„Druhou obeťou potratu je žena“, hovorí Bernard Nathanson.

Psychologické následky po potrate delíme na včasný postabortívny syndróm a neskorý postabortívny syndróm.[98]

Postabortívny syndróm predstavuje súbor psychických príznakov, ktoré nastávajú ako dôsledok po prežití potratu. V prvom rade sú ním postihnuté ženy, ktoré potrat podstupujú, ale tiež muži, otcovia potratených detí. Medzi ďalšími môžu byť i lekári prípadne asistujúci personál.

Dôvodom príznakov tohto ochorenia je masívne potlačenie prežitého. Príznaky sa rozvíjajú niekedy až po dlhšej dobe od vykonania potratu. Na základe skúseností kompetentných odborníkov, čistá psychoterapia nie je schopná riešiť problém viny. Zdá sa byť nevyhnutné spojenie psychoterapie a duchovnej starostlivosti.[99]

Odporcovia potratov sú vyzývaní, aby nemysleli len na dieťa, ale aj na ženu, lebo ak jej bude bránený prístup k potratu, nechcené dieťa jej skazí celý život. Vzhľadom k tejto výčitke sú pozoruhodné viaceré vedecké poznatky. Psychologička Marie Simonová z univerzitnej kliniky vo Wurzburgu zistila, že dve z troch žien po potrate uvádzali, že mali „dlhú dobu pocity ľútosti a viny a tiež stavy úzkosti alebo ťažkej depresie“. Mnohé ženy poukazovali na to, že sa pre potrat rozhodli pod tlakom partnera.[100] U žien, ktoré absolvovali potrat sa zistil tiež niekoľkonásobne vyšší počet samovrážd v porovnaní s inými ženami. „Každá žena prežíva traumatickú skúsenosť s potratom inak. Mnohé ženy potratový zážitok vytesnili do podvedomia. Úspešne zmrazili jeho emočné prežívanie, ale zároveň zmrazili aj celý svoj emočný život. Už sa nevedia radovať, smútiť, netešia ich veci, ktoré ich tešili predtým. Ak majú deti, nedokážu im prejaviť cit a ochladzuje sa aj partnerský vzťah. Podvedome sa vyhýbajú podnetom, ktoré im pripomínajú potratový zážitok. (…) Keď tento stav pretrváva dlho, zvyšuje sa ich vnútorné napätie a napokon spôsobuje rôzne psychosomatické ochorenia. (…) Iný spôsob prežívania je vtedy, ak bola žena okolnosťami donútená na potrat. Je skôr podráždená a agresívna k svojmu okoliu, k lekárom, k otcovi dieťaťa, k vlastnej rodine, ktorá ju nepodržala. Tieto ženy majú problémy v rodinných vzťahoch, ale aj v komunikácii s ľuďmi.“ Existuje niekoľko terapeutických postupov na pomoc ženám s takýmto syndrómom.[101]

Potrat vždy ohrozuje život ženy a takisto jej fyzické i psychické zdravie. Ničí vzťahy a sebaúctu. Mnohé ženy prežívajú po interrupcii psychickú traumu, majú oslabenú adaptačnú schopnosť, neurotické problémy, výčitky, zmenený vzťah k mužom, k životu. V ťažších prípadoch môžu mať až príznaky posttraumatickej stresovej poruchy. Alojz Rakús vykonal viac ako tisíc narkoanalýz, čo je diagnostická a terapeutická metóda, pri ktorej sa podáva krátkodobé narkotikum a v stave zmeneného vedomia sa s ním lekár rozpráva. Pacient sa rozpamätá na udalosti, na ktoré si bežne nepamätá alebo isté udalosti prežíva s emóciami, ktoré boli potlačené. Ako prvú otázku dával: „Čo vás najviac v živote trápi?“ Mnohé ženy, ktoré pri bežnom vyšetrení ani nespomenuli, že boli na interrupcii, odpovedali: „Bola som na interrupcii“ alebo „Pred dvadsiatimi rokmi som zabila svoje dieťa.“ Profesor Rakús sa vyjadruje, že veľmi vysoký počet takýchto žien ho zaskočil.[102]

Vieme akú katastrofálnu stratu znamená pre rodiča smrť malého dieťaťa. Rovnako je známe akú veľkú stratu cítia najmä ženy po spontánnom potrate. Je skutočne nezodpovedné neupozorniť ženy pred úmyselným potratom na to, že ich s veľkou pravdepodobnosťou čaká podobné utrpenie, uvádza psychologička a tiež žena postihnutá postabortívnym syndrómom Susan Stanfordová. Obhajcovia potratov sa snažia žene vsugerovať status „silnej ženy“, ktorá o všetkom sama rozhoduje. Nehovoria jej však, že väčšinou tiež platí: „Ty sama sa budeš musieť so všetkými následkami vysporiadať“.[103]

Existuje takisto syndróm prežitia po potrate (Post-Abortion-Survivor Syndrome – PASS), ktorý je spojený s psychickými ťažkosťami u detí, ktoré vo výnimočných prípadoch prežili potrat. Obdobné ťažkosti sa môžu vyskytovať u detí, ktoré sú z rodiny, kde potrat bol vykonaný na niektorom súrodencovi alebo žijú len preto, lebo sa ich postihnutie nediagnostikovalo ešte pred narodením. Prípadne sa jedná o deti, ktoré boli splodené pri umelom oplodnení, ale ich súrodenci ešte ako embryá boli zlikvidovaní ako „prebytočný materiál“ alebo boli tieto embryá použité pri výskumoch. Môže sa u nich vyskytovať existenciálny strach, existenciálna vina („prežil som na úkor môjho súrodenca“), úzkostný a rozporuplný vzťah k rodičom a iným ľuďom atď.[104]

Umelé oplodnenie a manipulácie s embryami

Akákoľvek manipulácia s ľudským embryom alebo embryom, ktoré je aspoň z časti ľudské pričom sa nesleduje dobro tohto počatého jedinca, je nehumánna a vedie k degradácii ľudského života na prostriedok, a tým pádom prestáva byť ľudský život najvyššou hodnotou.

Dieťa prestáva byť často vnímané ako niekto komu by sme mali slúžiť, miesto toho sa dieťa redukuje len na niečo, čo má slúžiť k uspokojovaniu našich momentálnych prianí. Dieťa sa stáva prostriedkom k našej sebarealizácii. To sa ale samozrejme vylučuje s úctou k jeho životu a k životu vôbec.[105]

Dieťa nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale je to dar.[106] Ani obrovská túžba po dieťati nemá byť dostatočným dôvodom k tomu, aby boli kvôli umelému oplodneniu zničené iné ľudské životy, čo sa pri technikách umelého oplodnenia deje. Umelé oplodňovanie sa dá pripodobniť k modernej forme „kanibalizmu“. Právo na život je podriadené iným pseudoprávam a túžbam.

Etické problémy súvisia s pristupovaním k dieťaťu ako k predmetu, s rizikami a s dôstojnosťou vzniku nového života mimo tela ženy, s manipuláciou s embryami najmä z dôvodu možnosti ich poškodenia, so selekciou spermií pri voľbe pohlavia, asistovaným hatchingom, čo je vytvorenie malého otvoru v ochrannej zóne embrya, kvôli ľahšiemu uhniezdeniu v maternici po oplodnení in vitro, kryokonzervácia embryí (zmrazenie), zmrazovanie gamét, redukcia embryí pri viacpočetnom tehotenstve, predimplantačná diagnostika a prenatálna diagnostika – zamerané na odstránenie embrya, respektíve plodu opierajúc sa o eugenické postupy, likvidácia poškodených embryí, zmrazovanie embryí, pokusy a výskum na embryách, génové manipulácie, hybridizácia embryí (kríženie zvieracích a ľudských gamét), klonovanie (terapeutické i reprodukčné).

Tiež sem patria problémy ako oddeľovanie plodiaceho aspektu manželského aktu od zjednocujúceho, nahrádzanie manželského pohlavného aktu technickým spôsobom a prenášanie zodpovednosti za úspech reprodukcie na lekárov, získavanie spermií masturbáciou, darcovstvo vajíčok a spermií, vstup ďalšej osoby do vzťahu manželov pri darcovských pohlavných bunkách, oplodnenie viacerých vajíčok (vznik viacerých embryí).

Takisto náhradné materstvo spojené spravidla s obchodom s ľudskými pohlavnými bunkami, embryami (keď žena ponúkne vlastné vajíčko, ktoré po oplodnení vynosí, a dieťa dá páru, ktorý si tehotenstvo zmluvne dohodol) alebo prenájom maternice (Gestational Surrogacy alebo Host Uterus – keď žena vynosí vajíčko anonymnej darkyne oplodnené spermiou anonymného darcu a odovzdá ho páru, ktorý si ho zmluvne objednal). Môže nastať absurdná situácia, kedy dieťa bude mať dvoch otcov a tri matky. Napríklad v USA už bolo niekoľko súdnych procesov, kedy sa žena, ktorá dieťa vynosila nechcela a nedokázala dieťaťa zriecť. Výberom konkrétneho vajíčka sa tiež ide proti prirodzenému výberu, ktorý v prírode nastáva bežne, kedy dokonca aj inak zdravé vajíčko odmietne hoci aj všetky zdravé spermie, hoci dôvod nepoznáme. Nie je neprirodzené a proti právam dieťaťa na jeho rodičov, keď sa zmrazujú a rozmrazujú embryá, ktorých rodičia už nemusia byť nažive? Je v poriadku oplodnenie vajíčka alebo inseminácia spermiami rodiča, ktorý už nie je nažive? Je etické odobrať spermie do určitého času po smrti muža, ako je to možné v niektorých krajinách? A čo v prípade nevedomého incestu v dôsledku anonymného darcovstva gamét? Je osožné, keď legislatíva umožní umelé oplodnenie aj homosexuálnym a lesbickým párom alebo slobodnej osobe, ktorá prítomnosť druhého rodiča v živote svojho dieťaťa vôbec neplánuje? A nie je už vrcholným prejavom stále viac sa prehlbujúcej zvrátenosti, keď je možné vyhrať umelé oplodnenie v lotérii, ako tomu bolo napríklad vo Veľkej Británii v júli 2011?

Každú jedinečnú ľudskú osobu tvorí jednota tela a ducha, a preto nemožno k ľudskému telu pristupovať v nijakom stupni jeho vývinu len ako k súboru tkanív, orgánov a funkcií alebo ako k určitej „surovine“, ktorú možno ľubovoľne spracovať; treba k telu pristupovať ako k niečomu, cez čo sa osoba prejavuje. Každý zásah do ľudského tela sa netýka len tkanív, orgánov a funkcií, ale postihuje aj samu osobu. Človek nie je „niečo“, ale „niekto“. [107]

Spojením ľudskej spermie a vajíčka vzniká vždy nová, jedinečná bytosť, ktorá nesie svoje originálne znaky. Táto nová bytosť, nie je životom otca alebo matky, ale je životom novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne vyvíja. Táto bytosť by sa nikdy nestala ľudskou, keby nebola ľudskou už od tohto okamihu. Preto si ľudský plod od prvého okamihu svojej existencie vyžaduje bezpodmienečný rešpekt, aký morálne patrí ľudskej bytosti v jej telesnej a duchovnej celistvosti. S touto ľudskou bytosťou treba zaobchádzať ako s osobou už od jej počatia a od tohto istého okamihu má mať priznané práva osoby, medzi ktorými patrí prvé miesto nenarušiteľnému právu každej ľudskej bytosti na život. Keďže táto ľudská bytosť má mať právo na zaobchádzanie ako s osobou, má byť takisto chránená v jej celistvosti a má jej byť poskytovaná liečebná starostlivosť nakoľko je to len možné, tak ako je to priznávané každej inej ľudskej bytosti. [108]

Označovanie počatej ľudskej bytosti výrazmi ako pre-embryo a rozlišovanie medzi ľudskou bytosťou a ľudskou osobou sú najmä prejavom istého „jazykového inžinierstva“, ktorému ide o vzbudenie dojmu, že rozvíjajúci sa ľudský zárodok alebo plod ešte nie je celkom človekom. Spravidla sa to deje preto, aby ľudia ospravedlnili svoje egoistické konanie a preto, aby sa automaticky nemuseli priznať tejto ľudskej osobe všetky jej ľudské práva. Tak ako nacisti si vytvorili ideológiu nadčloveka, pričom vedeli veľmi dobre, že ide o ľudí, ktorí zomierali v koncentračných táboroch, tak aj my sme si zas vytvorili kategórie človeka a akoby pred-človeka (pre-embrya, embrya alebo ľudského genetického materiálu). A rozhodujeme o osude embryí s takou ľahkosťou, pretože naše embryonálne štádium je dávno za nami. [109]

Pri samotnom umelom oplodnení je v maximálnom rozpore s úctou k človeku a v rozpore s ľudskou dôstojnosťou ten fakt, že pri výbere embryí terapeut na základe svojej úvahy (podobne je to aj u novej metódy skríningu chromozómov [110]) vyberá tie ľudské jedince, ktoré si „zaslúžia“ žiť a k smrti odsudzuje tie, ktoré už naopak žiť nemajú (eugenika). Jeho hodnotenie má jediné kritérium, a to biologické vlastnosti počatého človeka. Čo sa týka zmrazených embryí, v priemere 50% embryí proces zmrazenia alebo neskoršieho rozmrazenia neprežije, alebo dochádza k poškodeniu takýchto embryí. Aj tie embryá, ktoré prežijú sú vystavené riziku, že budú zabité pri niektorom z neskorších použití, pričom sa nemusí jednať len o umelé oplodnenie. Z nadbytočných embryí totiž vedci získavajú „materiál“ pre svoje výskumy (klonovanie, genetické manipulácie).[111]

Okrem odopierania mnohým embryám práva na život sa pri tejto metóde odopiera dieťaťu právo na budovanie zdravej identity (v určitých prípadoch sa jedná o odopretie práva dieťaťu na poznanie svojich skutočných predkov alebo príbuzných a život s nimi a podobne).

Pri asistovanej reprodukcii sa používajú niekedy i spermie od mužov, ktorí svoj ejakulát poskytnú za poplatok. Môžeme sa pýtať, čo to asi urobí s detským vnímaním seba samého, keď jediné, čo bude vedieť dieťa o svojom otcovi, bude fakt, že v spermobanke masturboval za peniaze s nejakým pornografickým „plátkom“?[112]

„Dieťa má právo na biologických rodičov. Keď pre zlé okolnosti, ktoré sa vyskytnú tragicky alebo z ľudskej slabosti, nemôže byť dieťa vychovávané vlastnými rodičmi, snažíme sa to korigovať“ napríklad adopciou. Legálnosťou umelého oplodnenia však tieto zlé podmienky vytvárame zámerne.“ Počatie iným spôsobom ako manželským aktom (znásilnením, incestom, mimomanželským vzťahom, umelým oplodnením či klonovaním) je nedôstojné a nedobré pre dieťa. „Nie za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom má prísť človek k dieťaťu. [113]

Dieťa má vzniknúť z láskyplného a zjednocujúceho objatia svojich rodičov, nie ako výsledok laboratórneho postupu. Je vždy na škodu človeka, ak sa oddeľujú dva základné aspekty manželského styku, a to plodiaci a zjednocujúci aspekt. Dnes môžeme vidieť dosť jasne dôsledky porušovania tohto prirodzeného zákona. Na jednej strane sa sex zredukoval na ukájanie a rozkoš a z plodenia sme urobili biznis. Človek sa v tomto biznise stal tovarom, a keď sa stal tovarom, tak sa stal aj odpadom.

Rovnako je potom pochopiteľné, prečo masturbácia nemôže byť považovaná za správny prostriedok na ceste k splodeniu dieťaťa. Ako relatívne vhodnejší spôsob sa odporúča použitie perforovaného kondómu, ktorý zachytáva len časť spermií alebo získanie spermií z pohlavného ústrojenstva ženy po riadnom manželskom styku, kedy je zároveň možné preskúmať, či cervikálny hlien ženy nereaguje nepriateľsky na manželove spermie. [114]

Pre veľkú časť mužov a žien je dieťa iba prostriedkom spoločenskej aprobácie, prípadne liekom z komplexu neplodnosti. Dieťa je degradované na prostriedok alebo tovar, ktorý keď chceme získať a máme na to financie, nepovažujeme za nemorálne, keď pri tom padajú i určité ľudské obete – zomierajú napríklad nepoužité embryá. Za nemorálne sa dnes paradoxne považuje protestovať proti nadradeniu túžby mať dieťa na objednávku, na úkor práva na život.

Vypestovaný majetkový vzťah k deťom je jedným z prejavov osobnostnej nezrelosti. Takíto ľudia ťažko prijímajú fakt, že deti sú im len zverené.[115] Hľadia len na svoje túžby bez ohľadu na túžby a práva iných. [116] „Ľudia si dnes chcú za peniaze kúpiť všetko. Aj dieťa podľa svojich predstáv.“ [117]

Bežnou praxou pri umelom oplodnení je zdravotná eugenika. Je to druh diskriminácie, ktorá má smrteľné následky. Podľa nej „iba zdraví majú právo sa narodiť“. Je to novodobá forma genocídy. Obeťami tu nie sú „podľudia“ Židia, indiáni, černosi, ale „podľudia“ embryá, tentoraz pre určité genetické podozrenia, a dokonca už i pre pohlavie. Na Západe sa totiž „argumentuje pseudoprávom na bilancovanie rodiny – napr. po štyroch synoch má vraj rodina mať „právo na dcéru“, a teda chlapčenské embryá sa zlikvidujú.“

Niektorí sa snažia nevidieť zlo asistovanej reprodukcie a poukazujú radšej na to, že majú alebo chcú mať krásne dieťa. Iste, dieťa samo o sebe je veľkým darom, ale to neospravedlňuje prostriedky, aké sme použili. Snáď väčšina chápe, že i keď sa dieťa narodí napríklad zo vzťahu nevery, jeho narodenie neospravedlňuje samotný nešťastný skutok podvedenia manžela/manželky.

Hoci je túžba mať deti sama o sebe dobrou, neoprávňuje „na ľubovoľný spôsob získania dieťaťa. Napríklad únos dieťaťa je zlý, bez ohľadu na to, ako veľmi pár po dieťati túži.“ [118]

Páry, ktoré nemôžu počať, by mali zvážiť, či to nemôže byť akousi výzvou pre osvojenie si detí, ktoré vyrastajú bez rodičov alebo výzvou pre službu iným rodinám formou rôznej pomoci.[119] Veď vlastné dieťa nie je jediná cesta k osobnému šťastiu a naplneniu. Neplodné páry môžu byť takisto veľmi dobrými krstnými rodičmi, môžu si adoptovať dieťa na diaľku, pomáhať rodinám v núdzi, zapojiť sa do charitatívnej práce, výchovnej činnosti atď. [120]

Techniky umelého oplodnenia

Existuje viacero kritérií na delenie techník asistovanej reprodukcie, najčastejším je delenie podľa vnútrotelového a mimotelového oplodnenia. Vnútrotelovým sa myslí predovšetkým umelá inseminácia (AI – Artifical Insemination) a GIFT. Medzi mimotelové patrí najmä IVF a ICSI. Všetky techniky môžu byť buď homológne alebo heterológne (s použitím darcovských pohlavných buniek). Nie všetky techniky sa vykonávajú aj u nás. Prakticky sa vykonávajú len IUI (umelá inseminácia), IVF (in vitro fertilizácia) a ICSI (intracytoplazmatické injektovanie spermie).

AI spočíva v dopravení spermií do pohlavných orgánov. Rozlišuje sa AIH (Artifical Insemination by Husband – umelá inseminácia spermiami manžela) a AID (AI by Donor – umelá inseminácia spermiami darcu). S vajíčkami sa nemanipuluje, ak do toho nerátame možnosť podstúpenia stimulácie vaječníkov. Spermie sa pred použitím technologicky upravujú – oddeľujú sa kvalitné od poškodených.

IUI (Intra-Uterine Insemination) je asi najčastejšou z techník umelej inseminácie. Spermie sa zavedú katétrom do maternice ženy, presne v čase ovulácie. Používa sa najmä v prípadoch anomálií maternicového hlienu, nedostatočného počtu spermií (oligospermia), no aj pri impotencii muža alebo vaginizme ženy. Pri Intravaginal Insemination je miestom umiestnenia vagína, pri Intracervical Insemination je to krček maternice, pri Intratubal Insemination – vajíčkovody a pri IUTPI – Intrauterine Tuboperitoneal Insemination pobrušnica. [121]

IVF (in vitro fertilizácia) alebo IVF + ET (In Vitro Fertilization and Embryo Transfer) – oplodnenie in vitro s prenosom embrya alebo FIVET, všetko sú to metódy umelého oplodnenia, pričom „In vitro“ je latinský výraz a znamená v skle (v Petriho miske). [122]

IVF tvorí základný postup, ktorý sa pri asistovanej reprodukcii používa dnes v bežnej praxi. Stále viac sa používa pri tzv. liečbe párov s rozličnými príčinami sterility. Celý proces pozostáva z niekoľkých hlavných fáz:

a.) Hormonálna stimulácia vaječníkov – medikamentózna podpora rastu vajíčok

Cieľom tejto etapy je snaha o zvýšenie kvality vajíčok a zároveň zvýšenie ich počtu. Dôvod vysokého počtu získavaných vajíčok je ten, že je štatisticky zistené, že z asi 100 folikulov („obalov“, v ktorých dozrievajú vajíčka) možno získať úspešne asi 70 vajíčok. Oplodniť sa darí zhruba 45 z nich a potom asi 35 z nich sa dobre ďalej vyvíja, ako je pre úspešnú implantáciu do maternice potrebné. Napokon však len 15% embryí má nádej na správne uchytenie v sliznici maternice. Minimálne jedna tretina takýchto tehotenstiev končí spontánnym potratom spravidla v prvom trimestri. Z uvedených čísel sa odborníci dopracovali k záveru, že iba 1 z 10 embryí prenesených do maternice vedie k tehotenstvu s úspešným pôrodom dieťaťa.

Hormonálna hyperstimulácia vaječníkov je riskantná procedúra pre zdravie i život ženy. Pomocou nej zo ženy dostanú naraz dokonca aj 10 –15 vajíčok oproti jednému za mesiac. „V zahraničí boli medializované prípady žien z Írska či Británie, ktoré v dôsledku hyperstimulácie zomreli. Britskí špecialisti priznávajú, že stimulácia vaječníkov dlhodobo vedie k rakovine prsníka a krátkodobo k najrôznejším komplikáciám.“ Výsledok podstúpenia týchto rizík, ktorým by malo byť dieťa, však nie je nijako garantovaný, keďže úspešnosť je iba okolo spomínaných 15 percent.

„Pri rizikách, ktoré existujú pre ženy“, ako darkyne vajíčok, „podstupujúce hormonálnu hyperstimuláciu vaječníkov, je darovanie vajíčok neetickým činom. Často je finančne motivovaný, podobne ako darovanie spermií, hlavne v chudobnejších krajinách ako Rumunsko či Ukrajina. Britské, americké či izraelské kliniky tu zriaďujú svoje pobočky a za smiešne peniaze, ktoré platia darkyniam, predávajú ich vajíčka solventným klientom na Západe. Donedávna boli napríklad terčom pre rakúske neplodné páry práve darkyne zo Slovenska, pretože Rakúsko malo darovanie vajíčok zakázané. V Británii bola snaha vlády podnietiť ženy, aby darovali vajíčka dokonca na klonovanie, na ktoré vláda udeľuje licencie. Keďže darkýň bol nedostatok, odobrali žene aj 40 vajíčok naraz.“ [123]

V rokoch 2003-2005 zomrelo v Británii 7 žien po podstúpení umelého oplodnenia. „A to napriek tomu, že v porovnaní s potratmi, je to len štvrtina cyklov hyperstimulácie – podľa autorky Dr Susan Bewley z Guy’s and St. Thomas NHS Foundation Trust v Londýne 4 ženy zomreli na syndróm hormonálnej hyperstimulácie vaječníkov a 3 v súvislosti s niekoľkonásobnými tehotenstvami“ súvisiacimi s vložením viacerých embryí.[124]

b.) Pozorovanie priebehu stimulácie a účinku liekov

Tu sa dbá prevažne o predchádzanie komplikáciám, ktoré môžu pri umelej hormonálnej stimulácii v ženskom reprodukčnom systéme vzniknúť, od menej závažných až po životu nebezpečné ako napríklad hyperstimulačný syndróm.

c.) Načasovanie dozretia vajíčok (ovulácia) a ich odber

Pri dozretí folikulov sa vystihne čas, kedy chýba len málo k úplnému dokončeniu procesu, ktorý vyvrcholí ovuláciou. Vtedy dôjde k podaniu medikamentu obsahujúceho vysoké množstvo tehotenského hormónu HCG. Ten dá svojim účinkom hypofýze v mozgu signál k dozretiu vajíčok a spusteniu ovulácie – teda k prasknutiu folikulu (v tomto prípade folikulov) a uvoľneniu vajíčka (vajíčok).

Odber sa deje punkciou ihlou cez pošvu pod ultrazvukovou kontrolou a pod krátkou narkózou. Obvykle sa odoberie niekoľko vajíčok.

d.) Práca s vajíčkami a spermiami v laboratóriu

Úspešne odobrané vajíčka sa ukladajú do živného roztoku, ktorý pripomína prostredie ženského tela. Tu pomaly dozrievajú. K vajíčkam sa pridajú spermie. Sperma sa v drvivej väčšine prípadov získava masturbáciou muža v deň odberu vajíčok ženy. Pred ich pridaním k vajíčkam ženy sa musia starostlivo pripraviť, aby nedošlo k zaneseniu baktérií alebo iných cudzorodých látok.

e.) Prenos embryí do maternice

Po niekoľkých hodinách sa v laboratóriu výsledky kontrolujú. Tie embryá, ktoré sa správne vyvíjajú, respektíve delia, podliehajú ďalšej kultivácii, pripravujú sa na implantáciu do maternice. Embryá, ktoré vykazujú známky slabosti alebo poškodenia, bývajú spravidla okamžite zničené. Potvrdzuje sa, že pri takomto oplodnení dochádza oveľa častejšie k anomáliám vo vývoji. Zvyčajne sa z 8 až 10 oplodnených vajíčok vyberú 3 až 4 najlepšie. Tieto počty sa však môžu líšiť.

Pre prenos embryí do maternice sa často používa plastový katéter, v ktorom je malé množstvo tekutiny spolu s embryami. Cez maternicové hrdlo sa do maternice táto tekutina pomaly vypustí. Najčastejšie sa prenášajú súčasne tri embryá a zvyšok sa kryokonzervuje (zmrazí) pre prípadné použitie v budúcnosti alebo za účelom darovania. Predpokladá sa, že minimálne dve embryá po prenose odumrú. Každým početne vyšším prenosom embryí sa zvyšuje riziko mnohopočetných tehotenstiev, preto sa väčšina pracovísk drží určitého štandardu, ktorým je počet troch embryí. Len u starších žien sa spravidla počet embryí zvyšuje na štyri alebo päť.

Keďže sa v súčasnosti kombinuje táto technika aj s ICSI alebo inými metódami, oplodňuje a umiestňuje sa menší počet vajíčok.

f.) Ďalší vývoj tehotenstva – redukcia počtu plodov

Pri viacpočetných tehotenstvách pri IVF, ak sa uhniezdia napríklad aj tri embryá súčasne je ako riešenie ponúkaná redukcia počtu plodov – selektívny potrat. Vybrané plody sa usmrtia. Cieľom tejto selekcie je pokračovanie len jedného alebo len dvojitého tehotenstva, kedy pri živote zostanú zachované tie deti, ktoré mali to šťastie a proces tzv. redukcie prežili.

Tento výkon sa uskutočňuje spravidla v 11. týždni tehotenstva, teda koncom 3. mesiaca. Do jedného alebo viac plodov je vstreknutá smrtiaca tekutina, chlorid draselný. Pri tomto zákroku je riziko (okolo 1%), že dôjde k potratu aj všetkých ostatných počatých detí.

Väčší problém predstavuje ešte aj dnes synchronizácia maternice s raným tehotenstvom, keďže organizmus ženy nevie, že už má byť po umelom oplodnení v určitom štádiu tehotenstva. Preto sa do maternice vkladá viac embryí a neraz sa neujme ani jedno. Pre elimináciu týchto rizík vznikla technika ZIFT (Zygote Intra-Fallopian Transfer). Aby embryo prekonalo ešte aspoň časť prirodzeného vývoja, vkladá sa do vajíčkovodov, nie do maternice. Pri tomto spôsobe však odpadá presnejšia predimplantačná diagnostika, skúmajúca „kvalitu“ embryí.

GIFT (Gamete Intre-Fallopian Transfer) je odobranie gamét (spermie a vajíčka) podobne ako pri IVF. Tie sa vyšetria mimo tela ženy a následne sa v tenkom katétri oddelené vzduchovou bublinkou, aby nedošlo k oplodneniu mimo tela ženy, zavedú do vajíčkovodov, aby v nich nastalo oplodnenie. Zvyčajne sa zavádzajú tri vajíčka. Dnes sa táto technika používa zriedkavo, kvôli zvýšeniu úspešnosti IVF a objaveniu techniky ICSI.

ICSI (Intra-Cytoplasmic Sperm Injection) je vnútrovaječné alebo intracytoplazmatické injektovanie spermie. Podobá sa takmer vo všetkom IVF, ibaže oplodnenie sa neuskutočňuje spontánne v Petriho miske, ale vopred vybratá spermia sa injektuje priamo do vajíčka. Zvyšuje, sa tak možnosť umelého oplodnenia, napríklad aj bez odkázanosti na spermie darcu, keďže napríklad aj muži, ktorí nemajú v ejakuláte spermie môžu podstúpiť punkciu nadsemenníkov sprevádzanú aspiráciou spermie (MESA – Microsurgical Epididymal Sperm Aspiration) alebo biopsiou, teda chirurgickým odobratím tkaniva zo semenníkov (TESE – Testicular Sperm Extraction), prípadne s použitím len nezrelej spermie (ROSI – Round Spermatid Injection). Riziká pri tejto technike súvisia špeciálne s násilným preniknutím do vnútra vajíčka alebo s umiestňovaním nezrelej spermie. [125]

Na základe horeuvedeného možno konštatovať, že spomedzi metód asistovanej reprodukcie sú najmenej závažným technikami IUI a GIFT, pokiaľ boli spermie manžela získané manželským stykom. Tiež však nie sú bez rizika, zvlášť pokiaľ im predchádza hormonálna stimulácia vaječníkov ženy, ktorá môže spôsobiť nepredvídanú reakciu organizmu (hyperovuláciu). Tá môže byť aj príčinou neskoršieho onkologického ochorenia.

Absolvovaním aj menej závažných techník asistovanej reprodukcie sa však podporujú centrá asistovanej reprodukcie, ktoré sa podieľajú aj na iných metódach umelého oplodnenia a tým pádom sa im dostáva či už finančnej alebo inej podpory pre túto ich činnosť. Väčšina z nich má silné zahraničné alebo medzinárodné zázemie a to už aj na pôde Európskej komisie a Európskeho parlamentu, kde lobujú za tento svoj výnosný biznis.

Podstúpenie akejkoľvek metódy asistovanej reprodukcie má významný vplyv aj na psycho-sexuálnu rovnováhu manželov. Nielen preto, že sú pod istým dozorom pri svojom intímnom živote, ale napríklad i preto, že pohlavný styk je presne načasovaný na deň a hodinu, pretože závisí od stimulácie vaječníkov, ale i preto, že sú významne zvýšené riziká diagnostikovania poškodenia dieťaťa. Aj umelá inseminácia má svoje nevýhody kvôli tomu, že spermie potrebujú na svoje dozretie prejsť cervikálnym hlienom (tzv. kapitácia). Všetko čo sa viac a viac vzďaľuje prirodzenému počatiu, môže mať o to väčší negatívny vplyv na zdravý vývoj dieťaťa. Práve dôkazom o akú delikátnu záležitosť sa jedná, je že pri skúmaní embryí množstvo z nich nespĺňa „kvalitatívne kritériá“.

Isté riziko predstavuje aj možnosť zámeny gamét a embryí v centrách asistovanej reprodukcie a tiež zvýšené riziko ich straty alebo zničenia. Dôkazom sú viaceré škandály známe zo Spojených štátov amerických alebo Veľkej Británie. [126]

Úspešnosť centier asistovanej reprodukcie zriedka presahuje 30 percent, najčastejšie sa pohybuje v rozmedzí 15 až 25%, podľa centra a zvolenej metódy a nie vždy sa podarí oplodnenie na prvý raz. [127]

Pod zámienkou predchádzania diskriminácii sa nikde dlhodobo nevyhodnocuje a nezverejňuje, aké zdravotné dopady a aké riziká má proces umelého oplodnenia a zvlášť zmrazenie na život takto počatých detí v dlhodobom horizonte.

Deti, u ktorých nebolo možné odhaliť vývojové poškodenia (napr. slepota, hluchota), končia neraz v detských domovoch.[128]

Pri ťažkostiach s počatím dieťaťa je na mieste skutočná liečba neplodnosti, aby bolo možné počať dieťa prirodzeným spôsobom. Umelé oplodnenie však nič nelieči, ale zneužíva trápenie manželov pre komerčné ciele a pre možnosť získať prístup k embryám na pokusy legálnym spôsobom. Zlo však nemôže byť nikdy cestou k dobru.[129]

Sú prípady párov, kedy pomohlo k otehotneniu lepšie oboznámenie sa s plodnými a neplodnými obdobiami napríklad spoznaním metód Prirodzeného plánovania rodičovstva.[130]

Alternatíva umelému oplodneniu s názvom naprotechnológia je novinka, ktorá sa pomaly rozbieha aj u nás. Je na 80% úspešná (oproti 15% úspešnosti umelého oplodnenia), ktorá je navyše embryo- a woman-friendly.[131]

„Väčšina neplodných párov trpí len zníženou plodnosťou. Treba hľadať príčiny a ak sa nedajú odstrániť, treba sa prijať, tak ako človek musí prijať fakt, že je napríklad žena, a nie muž, alebo že žije v tomto storočí, a nie v inom. Naplnenie sa dá nájsť aj v pomoci chorým, chudobným či nenarodeným deťom, mnohodetným rodinám a podobne. Žena má svoju dôstojnosť, či je matkou alebo nie. Podobne, manželstvo môže byť šťastné tak s deťmi, ako aj bez nich.“[132]

Embryonálne kmeňové bunky

Človek sa začína používať ako materiál. Príkladom môžu byť okrem embryí zo „skúmaviek“ takisto snahy o klonovanie ľudí, používanie embryonálnych kmeňových buniek na liečebné účely a podobne, kedy je táto prax umne zakamuflovaná emóciami spojenými s chorobou napríklad dieťaťa a emóciami rodičov.

Treba rozlišovať medzi používaním kmeňových buniek a embryonálnych kmeňových buniek. To prvé je z etického hľadiska v poriadku, lebo nejde o vážne zasahovanie do života samostatnej ľudskej bytosti. Pri tom druhom sa spravidla jedná o zabitie alebo vážne poškodenie počatého jedinca. Okrem toho používanie kmeňových buniek žne úspechy na poli medicíny, zatiaľ čo využívanie embryonálnych kmeňových buniek sa stretáva s vážnymi ťažkosťami.

Aj v tomto prípade dochádza k zneužívaniu skutočnosti, že jedinci v embryonálnom štádiu sú v podstate „menší ľudia (majú menej buniek), tak ich považujeme za druhú kategóriu ľudí, ktorí nemajú rovnaké práva. Takéto zaobchádzanie bolo typické pre genocidálne režimy, ktoré legalizovali zabíjanie ľudí „druhej kategórie“.

Z dospelých kmeňových buniek sa dajú liečiť už desiatky chorôb na rozdiel od embryonálnych, ktoré neliečia zatiaľ nič, len zabíjajú bezbranných ľudí v embryonálnom štádiu.[133] Dokonca koncom roka 2010 začali americkí lekári v nemocnici Shepherd Center v Atlante s prvým testovaním ľudských embryonálnych kmeňových buniek na ľuďoch. Na prvej fáze testovania sa malo zúčastniť približne desať pacientov. Malo ísť len o pokus, pričom prvému pacientovi podali injekčne dva milióny ľudských embryonálnych kmeňových buniek.[134]

Embryonálne kmeňové bunky sa izolujú z preimplantačného embrya v štádiu blastocysty. Zdrojom embryonálnych kmeňových buniek je umelé oplodnenie, in vitro fertilizácia IVF.

Klonovanie a genetická indukcia

Klonovanie v biológii je vytvorenie geneticky rovnakého jedinca alebo jednotlivých buniek, prípadne identickej časti DNA. Originál a jeho kópia nesú rovnakú genetickú informáciu.

Existujú pokusy aj s takzvanými indukovanými pluripotentnými kmeňovými bunkami. Tie sú svojimi vlastnosťami identické s bunkami, z ktorých v ranom štádiu embryogenézy vzniká naše telo, ale nejedná sa o embryonálne kmeňové bunky. Ak má jedinec napríklad nevratne poškodené srdce, stačí vziať niekoľko buniek z vášho tela, reprogramovať ich, získať z nich iPS bunky, a tie potom pomocou už známych metodík sa dajú nasmerovať tak, aby z nich boli bunky, ktoré tie poškodené úplne nahradia a prevezmú ich funkciu. Po aplikácii týchto buniek ich imunitný systém neodvrhne.[135]

„Pri klonovaní je potrebné umiestniť jadro telovej bunky do vajíčka nahradením jeho jadra a následne ho vhodne umelo stimulovať. Pri genetickej indukcii, akomsi reprogramovaní telovej bunky „istými biologickými trikmi“, ktoré sa vraj zatiaľ podarili iba u myší, získava bunka vlastnosti embrya. Klonovaním či indukciou vzniknuté embryo sa stáva novým jedincom, hoci umelo. Je teda zrejmé, že tak ako spermie a vajíčka sú potenciálne novým človekom, môže byť aj každá iná bunka v tele potenciálnym človekom. Každé živé embryo je však novým človekom. (…) Dieťa potrebuje matku a otca, čo mu však klonovanie nevie zaručiť. (…) Klonovaný jedinec navyše zomiera skôr, lebo jeho DNA ostáva tak stará ako DNA osoby, ktorej genetický materiál nesie. Keďže starnutie súvisí so skracovaním telomérov v DNA, ľudský klon (mimochodom dnes sa v Británii legálne klonujú i ľudskoživočíšne hybridy, ktoré sa podľa zákona musia, tak ako ľudské klony, do 14 dní zničiť) môže zomrieť značne mladý, ak jeho pôvodca je staršieho veku. Samotná ovca Doly zomrela po dvoch rokoch života na rakovinu. Klonovanie tiež narúša diverzitu, ktorá je zaručená voľnou kombináciou génov. Kopírovanie identických jedincov by viedlo k oslabeniu ľudskej imunity a následnému vymretiu. “ Geneticky identickými jedincami sú síce aj dvojčatá či trojčatá, no tento fenomén sa vyskytuje len výnimočne. „Ak sa prirodzene vyskytne taká odchýlka, neznamená to, že umelé vytváranie takýchto okolností,“ navyše s mnohými škodlivými až ničivými účinkami, je odôvodniteľné.[136]

Za najväčšie negatívum klonovania možno samozrejme považovať ničenie ľudských embryí, ktoré je súčasťou snahy o vytváranie klonov.

Jedinec, ktorý by bol privedený na svet s pomocou klonovania, by mohol byť síce po stránke DNA totožný s niekým iným, ale po osobnostnej stránke by sa predsalen vyformoval v odlišnú individualitu.

Diagnóza: „Človek chorý na lásku“[137]

Ľudská spoločnosť zažíva za posledné desiatky rokov nebývalý technický pokrok. Ten je však sprevádzaný stratou životnej filozofie, ktorá by dávala človeku možnosť sa v živote zorientovať a plnohodnotne prežiť svoj život. Výsledkom je potom snaha o maximalizovanie pohodlia, telesných pôžitkov, materiálneho bohatstva. A zabíjanie tých, ktorí sa nevedia brániť je len jeden z prostriedkov ako svoje ciele dosiahnuť. Pritom sú tieto snahy dávno známe ako tie, ktoré neponúkajú človeku dlhodobé uspokojenie. Týchto a im podobných životných právd sú paradoxne plné aj rozprávky pre deti.

Z nízkych ľudských pohnútok sa časom rodia polopravdy, ktoré majú prehlušiť ľudské svedomie. Svedčí to o tom, že ľudské svedomie sa nikdy celkom nedokáže zmieriť s páchaním zla. Možno sa preto stretnúť s tvrdeniami, že zabíjanie embryí pre terapeutické alebo výskumné účely nie je predsa nič zlé, keďže plno embryí umiera samovoľne. Avšak, tak ako rozlišujeme úmyselný potrat dieťaťa v treťom trimestri a spontánny potrat a rovnako rozlišujeme úmyselné zabitie dospelého jedinca a úmrtie bez prispenia druhej osoby, rovnako má svoj význam vnímať i rozdiel medzi ničením embryí s ľudským pričinením a bez neho.

Nie sme morálne zodpovední za to čo nemôžeme ovplyvniť a príroda nie je vždy učiteľkou morálky. Sme však zodpovední za svoje rozhodovanie a konanie a práve tým sme ľuďmi. [138]

Naše vnútorné prežívanie nie je závislé len od našich emócií voči druhej osobe. Prečo sa nám javí úmyselné zabíjanie iného človeka, pokiaľ toto vnímanie nemáme zdeformované, ako niečo odporné a neľudské? Podvedome totiž vnímame, že je to v priamom rozpore s ľudskou potrebou lásky. A práve v tom je ten najväčší rozdiel a ukrutnosť tohto skutku. Konáme v rozpore s našou prirodzenosťou, s tým čo je v nás hlboko zakódované. Ničíme nie len život druhého človeka, ale aj našu osobnú možnosť byť šťastní. Môžeme to u seba neznášať, konať v rozpore s tým po čom skutočne túžime, ale nikdy to úspešne z nášho vnútra nevymažeme. Môže nás to jedine psychicky, duchovne a neraz dokonca fyzicky zničiť.

Platí teda, že človek nikdy nespozná skutočné šťastie, pokiaľ žije v hriechu.[139]

„Konanie bez lásky“ je tou najväčšou tragédiou samotných potratov. V minulosti bola úmrtnosť narodených i nenarodených detí vysoká. Či už z dôvodu chudoby alebo z nedostatku lekárskej starostlivosti, mnohé matky a deti oplakávali svoje deti. Ani z ďaleka však neboli ich postoje také kruté. Tam láska nezanikla.[140]

Je zarážajúce, že s výnimkou sporadických prípadov je len málo psychológov, lekárov a ďalších odborníkov, ktorí by sa viac zapájali do celospoločenskej debaty na tému ochrany života detí pred narodením. Je to veľká ľahostajnosť a pripomína to jednu známu myšlienku, že k tomu, aby sa zlo úspešne šírilo stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.

Podľa Alberta Schweitzera: „Musí prísť k novej renesancii, hlbšej než tá minulá, takej, ktorá urobí najvyššou pravdou etický moment, moment úcty k životu.“[141]

Kontakty

Telefónny kontakt na pomoc matkám, ktoré čakajú neočakávané dieťa: 0800 120 024

Zahŕňa pomoc ženám v núdzi a týraným ženám s deťmi. Na toto číslo sa dá bezplatne dovolať 24 hodín denne z pevnej linky kdekoľvek na území SR. Ponúka pomoc a poradenstvo (aj o možnosti porodiť anonymne a dať dieťa na adopciu), finančnú asistenciu, krízové centrá pre tehotné ženy, právne konzultácie, dokonca ubytovanie (na celý rok), vzdelávanie a podporu pri výchove dieťaťa.

Iné podobné kontakty:

Alexis

Poradňa pre ženy a dievčatá

0911 350 200 (T-Mobile), 0917 350 200 (Orange)

poradna@alexisporadna.sk

www.alexisporadna.sk

Projekt Zachráňme životy – zameraný na poskytovanie kompletnej sociálnej a materiálnej pomoci.

0911 756 026

info@zachranmezivoty.sk

www.zachranmezivoty.sk

Linka pomoci – pomoc tehotným ženám v núdzi bezplatne 24 hodín denne z pevnej linky, kdekoľvek na území SR: 0800 12 00 24.

Informačná linka Hniezda záchrany pre ženy s nechceným tehotenstvom a možnosťami záchrany nechcených detí: 0905 888 234

Na Slovensku je vybudovaná sieť hniezd záchrany pre nechcené deti po pôrode. Viac informácií nájdete na internetovej stránke: http://www.hniezdozachrany.sk/ Hniezda záchrany sú umiestnené v blízkosti nemocníc a sú jasne označené. Žena sa nemusí nikde hlásiť, jednoducho podľa popisu na samotnom hniezde záchrany uloží dieťa do pripraveného inkubátora. Do 5 minút príde personál, ktorý sa o dieťa postará. K júlu roku 2010 sa nachádzali v týchto mestách: Bratislava – Kramáre, Žilina, Prešov, Bratislava – Petržalka, Nové Zámky, Nitra, Trnava, Ružomberok, Banská Bystrica, Košice, Rožňava, Dolný Kubín, Spišská Nová Ves. Mnoho žien si dieťa umiestnené do hniezda záchrany prichádza neskôr vyzdvihnúť, keď prehodnotia svoje rozhodnutie.

Hniezda záchrany pomáhajú vytvárať kultúru úcty k človeku od počatia a úcty k materstvu. Vďaka publicite hniezd záchrany a širokému povedomiu v spoločnosti, viedol tento projekt možno k záchrane oveľa väčšieho počtu detí, než bolo do týchto boxov umiestnených. Totiž už samotná informácia, že tu existuje takáto možnosť, a že tu existujú ľudia, ktorým záleží na narodení aj nechceného bábätka, vytvára atmosféru, v ktorej je normálne dať dieťaťu život.[142]

Neplodným manželom môžu pomôcť lepšie metódy na stanovenie plodných a neplodných dní. Viac sa o nich možno dozvedieť na webstránkach www.elep.sk, www.lpp.sk, www.billings.sk. Odbornejšiu pomoc zo strany lekárov si vyžaduje aplikovanie tzv. NaProTechnológie – viac na stránke www.plodar.sk. Ide o metódu umožňujúcu monitorovanie a liečenie problému ženskej plodnosti a gynekologického zdravia ženy v súlade s jej reprodukčným cyklom takým spôsobom, ktorý rešpektuje ženské telo a dôstojnosť ženy.

Pri zmene stravovania a životného štýlu v prospech väčšej plodnosti môže pomôcť kniha lekárky Marilyn Shannonovej s názvom „Plodnosť, cykly, výživa.“ [143]

Vnútromaternicový vývin dieťaťa v skratke

Na tejto webovej adrese si je možné prezrieť prenatálny vývin dieťaťa (vývin dieťaťa pred narodením): http://prolife.sk/forumzivota/ehome/index.php?xy=1&xz=3

Vnútromaternicový vývin človeka trvá spravidla 280 dní, čo je 40 týždňov, 10 lunárnych mesiacov alebo 9 kalendárnych mesiacov. [144]
(časové obdobia v tabuľke sa týkajú priamo vývinu dieťaťa od oplodnenia, nie od prvého dňa cyklu ako je to pri meraní dĺžky tehotenstva)

Videá ukazujúce prenatálny vývin:

Zatiaľ asi najlepšie video, ktoré je na túto tému voľne k dispozícii je Bologie prenatálního života – http://all.gloria.tv/?media=201637

Ďalšie videá:

<-- http://www.youtube.com/watch?v=aDKD2GCXR8w -->

Videozáznam priebehu potratu:

http://www.prolife.cz/?a=54&id=7

Ak máte nablízku gynekológa, ktorý neposiela ženy na potraty, prípadne nepredpisuje ženám ani hormonálnu antikoncepciu, je dobré zvoliť si tohto lekára.

Aktuálne informácie o legislatívnych zmenách vo svete dotýkajúce sa potratov a celkovo kultúry života a kultúry smrti možno nájsť na webstránke LifeSiteNews.com alebo LifeNews.sk.

—————————————
[1] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 13, 111.

[2] Composta, D. Potrat a prirodzené právo. s. 87, 93. In: Impulz, roč. 3, č. 4, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955, s.83-94.

[3] Z diskusie pod článkom: Rábara, P. KOMENTÁR: Kulturkampf a novinári. 23. 6. 2011. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/kulturkampf_novinari

[4] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 13 – 14.

[5] Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[6] Z odborného stanoviska k počiatku života nového ľudského jedinca. Praha, 24. 9. 1998. In: Človekom od počatia 2003. Materiál pre dobrovoľníkov, Fórum života, o. z., 2003.

[7] Hanus, M. Čas na prerušenie. s. 18. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.14-21.

[8] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 220.

[9] Tutková, J. Jana Tutková o Hríbovej Lampe. 14. 12. 2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/jana_tutkova_lampa

[10] Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[11] Hanus, M. Čas na prerušenie. s. 21. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.14-21.

[12] Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[13] Singer, P. Practical Ethics. Cambridge University Press, 1979, s. 169. Citované z http://www.equip.org/free/DD801.htm. In: Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[14] Singer, P. Practical Ethics. s. 122 – 123. Citované z http://www.equip.org/free/DD801.htm. In: Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[15] Singer, P. Abortion. http://www.utilitarian.net/singer/by/1995—-03.htm In: Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[16] Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[17] Milovať ich oboch. Ako kázať o umelých potratoch. Levoča: Centrum pre bioetickú reformu, 2011, s. 24.

[18] Lee. Abortion and Unborn Human Life. s. 55, In: Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[19] Suaudeau. Potrat a eutanázia. s. 18 In: Daniška, P. Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, roč. 3, č. 1, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.

[20] Composta, D. Potrat a prirodzené právo. s. 89. In: Impulz, roč. 3, č. 4, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.s. 83-94.

[21] West, Ch. Teologie těla pro začátečníky, Praha: Paulínky, 2006, 144 s., ISBN 80 – 86949 – 18 – 4, s. 21.

[22] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 12.

[23] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 221.

[24] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 222.

[25] Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, 208 s., ISBN 8 – 09041 – 430 – 3, s. 160.

[26] Hanus, M. Čas na prerušenie. s. 21. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s. 14-21.

[27] Milovať ich oboch. Ako kázať o umelých potratoch. Levoča: Centrum pre bioetickú reformu, 2011, s. 24.

[28] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 225.

[29] Composta, D. Potrat a prirodzené právo. s. 85. In: Impulz, roč. 3, č. 4, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.s. 83-94.

[30] 12-ročné zázračné dieťa malo dojímavý prejav počas kanadského Pochodu pre život. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 21. 5. 2009, Dostupné na internete: http://www.pastorbonus.sk/clanky/i20/

[31] Procházka, R. O myšiach a ľuďoch. In: Impulz, [online]. [citované: 2. 8. 2010]. roč. 4, č. 2, 2008, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?306, ISSN 1336-6955.

[32] Carothers, M. Čo nosíš vo svojej mysli? Hontianske Tesáre: Vydavateľstvo sv. Bystríka, 2001, ISBN 80-968401-5-0, s. 46.

[33] Hríb Š., Čobejová E. Život je viac ako jeho kvalita. In: Týždeň č. 50, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.22-24.

[34] Kresťania majú bojovať proti Novému Svetovému Poriadku – upozorňuje arcibiskup Denveru na sympóziu v Spišskej Kapitule. [online]. [citované: 27. 8. 2010].TK KBS – http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20100824020

[35] Composta, D. Potrat a prirodzené právo. s. 83 – 94. In: Impulz, roč. 3, č. 4, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.s. 83-94.

[36] Mojžiš, M. Nechcené deti. s.16. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.16-17.

[37] 12-ročné zázračné dieťa malo dojímavý prejav počas kanadského Pochodu pre život. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 21. 5. 2009, Dostupné na internete: http://www.pastorbonus.sk/clanky/i20/

[38] Milovať ich oboch. Ako kázať o umelých potratoch. Levoča: Centrum pre bioetickú reformu, 2011, s. 18.

[39] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 26.

[40] Človekom od počatia 2003. Materiál pre dobrovoľníkov, Fórum života, o. z., 2003.

[41] Nech násilie na ženách a zneužívanie dievčat pokračuje – recept „ženských“ aktivistiek. 12. 3. 2011. [online]. [2. 8. 2011]., Dostupné na internete: http://moje.hnonline.sk/node/6537; http://www.guttmacher.org/pubs/fb_induced_abortion.html; http://www.prochiceforum.org.uk/comm22.php

[42] Človekom od počatia 2003. Materiál pre dobrovoľníkov, Fórum života, o. z., 2003.

[43] Milovať ich oboch. Ako kázať o umelých potratoch. Levoča: Centrum pre bioetickú reformu, 2011, s. 18.

[44] Deszcz, J., Stachura, M., Trzcinska, B., Wronicz, J. Potratové podzemí – mýty a fakta. Krakov, november 2006, s. 9. In: Hnutí pro život. č. 5, 2007, s. 9 – 11. [online]. [citované: 14. 4. 2010]. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/download/obeznik/obeznik-2007_05.pdf

[45] Americkom žurnáli verejného zdravia. 1960.

[46] Hanus, M. Čas na prerušenie. s. 20. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s. 14-21.

[47] Milovať ich oboch. Ako kázať o umelých potratoch. Levoča: Centrum pre bioetickú reformu, 2011, s. 35.

[48] Potraty & Katolícka cirkev. Informačný leták CBR Europe, 2010.

[49] 12-ročné zázračné dieťa malo dojímavý prejav počas kanadského Pochodu pre život. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 21. 5. 2009, Dostupné na internete: http://www.pastorbonus.sk/clanky/i20/

[50] Deszcz, J., Stachura, M., Trzcinska, B., Wronicz, J. Potratové podzemí – mýty a fakta. Krakov, november 2006, s. 9. In: Hnutí pro život. č. 5, 2007, s. 9 – 11. [online]. [citované: 14. 4. 2010]. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/download/obeznik/obeznik-2007_05.pdf

[51] Palko, V. Sila a slabosť pro-life hnutia. s. 18. In: Impulz č. 2, 2011, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955, s. 18-20.

[52] http://www.lifesitenews.com/abortiontypes/chabortion_types.html

[53] Hanus, M. Čas na prerušenie. s. 18-20. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s. 14-21.

[54] 12-ročné zázračné dieťa malo dojímavý prejav počas kanadského Pochodu pre život. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 21. 5. 2009, Dostupné na internete: http://www.pastorbonus.sk/clanky/i20/

[55] Človekom od počatia 2003. Materiál pre dobrovoľníkov, Fórum života, o. z., 2003.

[56] Hríb Š., Čobejová E. Život je viac ako jeho kvalita. In: Týždeň č. 50, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.22-24.

[57] 12-ročné zázračné dieťa malo dojímavý prejav počas kanadského Pochodu pre život. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 21. 5. 2009, Dostupné na internete: http://www.pastorbonus.sk/clanky/i20/

[58] Tutková, J. Jana Tutková o Hríbovej Lampe. 14. 12. 2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/jana_tutkova_lampa

[59] Argumenty pre zastavenie potratovej genocídy. Informačný leták CBR Europe.

[60] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[61] Argumenty pre zastavenie potratovej genocídy. Informačný leták CBR Europe.

[62] Procházka, R. O myšiach a ľuďoch. In: Impulz, [online]. [citované: 2. 8. 2010]. roč. 4, č. 2, 2008, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, Dostupné na internete: http://www.impulzrevue.sk/article.php?306, ISSN 1336-6955.

[63] News CBR SK. Jar/Leto 2009.

[64] Proč pláčeš, Miriam. Praha: Hnutí Pro život ČR, 2000, 142 s., ISBN 80 – 238 – 4824 – 0, s. 95.

[65] Potraty & Katolícka cirkev. Informačný leták CBR Europe, 2010.

[66] Vyjadrenie pápeža Benedikta XVI.

[67] Palko, V. Sila a slabosť pro-life hnutia. s. 19. In: Impulz č. 2, 2011, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955, s. 18-20.

[68] Nikolov, M. In: Sudor, K. Interrupcie sú genocídou. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 8. 9. 2008. Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/4065091/marek-nikolov-interrupcie-su-genocidou.html

[69] Argumenty pre zastavenie potratovej genocídy. Informačný leták CBR Europe.

[70] Palko, V. Sila a slabosť pro-life hnutia. s. 20. In: Impulz č. 2, 2011, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955, s. 18-20.

[71] Proč pláčeš, Miriam. Praha: Hnutí Pro život ČR, 2000, 142 s., ISBN 80 – 238 – 4824 – 0, s. 38.

[72] Jak se umělé potraty provádějí. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/?a=34&id=67

[73] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 223; Jak se umělé potraty provádějí. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/?a=34&id=67

[74] Z rezolúcie o plánovaní rodiny, ktorú vydalo Zväzové zhromaždenie SFRJ, 25. apríla 1969, SL list SFRJ č. 20/69 z 8. mája 1969.

[75] Hippokratova prísaha (slovensky). [online]. [20. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.hontmedik.eu/products/hippokratova-prisaha-slovensky-/

[76] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 225.

[77] Hanus, M. Plníme funkciu katov. In: Týždeň [online]. [citované: 20. 8. 2010]. č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/casopis/2007/40/plnime-funkciu-katov.html, ISSN: 1336-5932.

[78] Hríb Š., Čobejová E. Život je viac ako jeho kvalita. In: Týždeň č. 50, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.22-24.

[79] Composta, D. Potrat a prirodzené právo. s. 88. In: Impulz, roč. 3, č. 4, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955.s. 83-94.

[80] Argumenty pre zastavenie potratovej genocídy. Informačný leták CBR Europe.

[81] Celý nasledujúci výpočet dôsledkov potratov s odrážkami vrátane dosahu na deti je z listu, resp. výzvy adresovanej nemocniciam od Centra pre bioetickú reformu.

[82] http://polycarp.org/overviewabortionbreastcancer.htm and http://www.jpands.org/vol10no4/brind.pdf published in Journal of American Physicians and Surgeons, Vol 10, Nr 4, Winter 2005

[83] Coleman, P.K., Rue, V.M. & Coyle, C.T. (2009). Induced abortion and intimate relationship quality in the Chicago Health and Social Life Survey. Public Health, 123, 331-338.DOI: 10.1016/j.puhe.2009.01.005.

[84] JR Cougle, DC Reardon & PK Coleman, “Depression Associated With Abortion and Childbirth: A Long-Term Analysis of the NLSY Cohort,” Medical Science Monitor 9(4):CR105-112, 2003.

[85] Gissler, Hemminki, Lonnqvist, „Suicides after pregnancy in Finland: 1987-94: register linkage study“ British Medical Journal 313:1431-4, 1996.

[86] M. Gissler, “Injury deaths, suicides and homicides associated with pregnancy, Finland 1987-2000,” European J. Public Health 15(5):459-63, 2005.

[87] Caroline Moreau, et al., „Previous induced abortions and the risk of very preterm delivery: results of the EPIPAGE study,“ British Journal of Obstetrics and Gynecology, 112 (April 2005): 430-37. Previous induced abortions and the risk of very preterm delivery: results of the EPIPAGE study, DOI: 10.1111/j.1471-0528.2004.00478.x (a ďalších 59 štúdií)

[88] DC Reardon, PG Ney, “Abortion and Subsequent Substance Abuse,” American Journal of Drug and Alcohol Abuse 26(1):61-75, 2000.

[89] http://ije.oxfordjournals.org/content/32/3/449.full – study of Shanghai Institute of Planned Parenthood Research published by International Journal of Epidemiology, 2003

[90] Priscilla K. Coleman, Charles D. Maxey, Vincent M. Rue, and Catherine T. Coyle, „Associations between voluntary and involuntary forms of perintal loss and child maltreatment among low-income mothers,“ Acta Paediatrica 94, 2005.

[91] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 145.

[92] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 222.

[93] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 223.

[94] Čile a Vatikán vyzývajú OSN k ochrane nenarodených detí. [online]. [citované: 2. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.lifenews.sk/node/443/?

[95] Schneiderová, S. Som správny chlapec? Bratislava: Mladé letá, 1998, ISBN 80-06-00816-7, s. 125.

[96] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 225.

[97] Čobejová, E. Ženy so syndrómom. s.19. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s. 19.

[98] Metódy interrupcie. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://web.pravonazivot.sk/metody-interrupcie/

[99] Proč pláčeš, Miriam. Praha: Hnutí Pro život ČR, 2000, 142 s., ISBN 80 – 238 – 4824 – 0, s. 9.

[100] Proč pláčeš, Miriam. Praha: Hnutí Pro život ČR, 2000, 142 s., ISBN 80 – 238 – 4824 – 0, s. 10.

[101] Čobejová, E. Ženy so syndrómom. s.19. In: Týždeň č. 40, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s. 19.

[102] Hríb Š., Čobejová E. Život je viac ako jeho kvalita. In: Týždeň č. 50, 2007, Bratislava: W-PRESS, ISSN: 1336-5932, s.22-24.

[103] Proč pláčeš, Miriam. Praha: Hnutí Pro život ČR, 2000, 142 s., ISBN 80 – 238 – 4824 – 0, s. 43, 82.

[104] Proč pláčeš, Miriam. Praha: Hnutí Pro život ČR, 2000, 142 s., ISBN 80 – 238 – 4824 – 0, s. 77, 92-94.

[105] Cigánek, V. Křesťan a regulace porodnosti. Olomouc: Centrum pro rodinný život, 1991, ISBN 80-85319-16-0, s. 60.

[106] Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2002, 918 s. ISBN 80-7162-370-9, s. 573. (bod 2378).

[107] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[108] Donum vitae, I, 1. In: Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[109] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[110] Narodilo sa prvé dieťa, ktoré prešlo novým testom chromozómov. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. 2. 9. 2009. Dostupné na internete: http://veda.sme.sk/c/5000389/narodilo-sa-prve-dieta-ktore-preslo-novym-testom-chromozomov.html

[111] Postup při umělém oplození (IVF). [online]. [citované: 2. 8. 2010]. Hnutí Pro život ČR. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/?a=43&id=105

[112] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 149.

[113] Tutková pre HN: Je to len iná forma genocídy. 2.11.2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/vikend/c1-47558900-tutkova-pre-hn-je-to-len-ina-forma-genocidy

[114] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[115] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 29.

[116] Z diskusie pod článkom: Tutková pre HN: Je to len iná forma genocídy. 2.11.2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/vikend/c1-47558900-tutkova-pre-hn-je-to-len-ina-forma-genocidy

[117] Tutková pre HN: Je to len iná forma genocídy. 2.11.2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/vikend/c1-47558900-tutkova-pre-hn-je-to-len-ina-forma-genocidy

[118] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 140.

[119] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 150 – 151.

[120] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[121] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[122] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[123] Tutková pre HN: Je to len iná forma genocídy. 2.11.2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/vikend/c1-47558900-tutkova-pre-hn-je-to-len-ina-forma-genocidy

[124] Britské ženy zomierajú po (legálnom) umelom oplodnení i potrate. [online]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk/skola/index.php/aktualne/94-britske-eny-zomieraju-po-legalnom-umelom-oplodneni-i-potrate

[125] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[126] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[127] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[128] Umělé oplození. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. Hnutí Pro život ČR. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/?a=39&id=104

[129] Umělé oplození. [online]. [citované: 2. 8. 2010]. Hnutí Pro život ČR. Dostupné na internete: http://www.prolife.cz/?a=39&id=104

[130] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 150.

[131] Tutková, J. Jana Tutková o Hríbovej Lampe. 14. 12. 2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/jana_tutkova_lampa

[132] Tutková pre HN: Je to len iná forma genocídy. 2.11.2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://hnonline.sk/vikend/c1-47558900-tutkova-pre-hn-je-to-len-ina-forma-genocidy

[133] Tutková, J. Jana Tutková o Hríbovej Lampe. 14. 12. 2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/jana_tutkova_lampa

[134] Na ľuďoch testujú ľudské embryonálne kmeňové bunky. 12. 10. 2010. [online]. [citované: 2. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.webnoviny.sk/veda-a-technika/na-ludoch-testuju-ludske-embryonal/234541-clanok.html

[135] Eiselleová, L. Kmeňové bunky. In: Týždeň [online]. [citované: 2. 8. 2010]. č. 9, 28. 2. 2009, Bratislava: W-PRESS, http://www.tyzden.sk/casopis/2009/9/kmenove-bunky.html, ISSN: 1336-5932.

[136] Tutková, J. Jana Tutková o Hríbovej Lampe. 14. 12. 2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/jana_tutkova_lampa

[137] Vychádzajúc zo slov Mariána Kuffu, kňaza zo Žakoviec, starajúceho sa na svojej fare o bezdomovcov: „Kto je bezdomovec? Človek chorý na lásku.“

[138] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[139] Z knihy o Medžugorí: Zjavenia Panny Márie.

[140] Baláž, R., Štiavnický, A. Milovať bez lásky a sexu? Zvolen: JAS, 1997, ISBN 80 – 88795 – 41 – 9, s. 124 – 125.

[141] Schweitzer, A. Zastánce kritického myšlení a úcty k životu (výběr z díla). Praha: Vyšehrad, 1989. In: Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1.

[142] Michalčík, M. KOMENTÁR: Zachraňovať hniezda záchrany? 21. 7. 2011. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/zachranovat_hniezda_zachrany

[143] Viglaš, J. Umelé oplodnenie: Žiadny problém!? Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2011, 40 s., ISBN 978-80-8074-145-7.

[144] Človekom od počatia 2003. Materiál pre dobrovoľníkov, Fórum života, o. z., 2003. In: Kapeller, K., Pospíšilová, V. Embryológia človeka, Osveta 1991; Fenwicková, E. Veľká kniha o matke a dieťati, Bratislava: Perfekt, 1991.

Foto (v poradí od hora nadol, s výnimkou odfotených článkov a tabuľky):
Nutdanai Apikhomboonwaroot/ FreeDigitalPhotos.net; Stuart Miles / FreeDigitalPhotos.net; dream designs/ FreeDigitalPhotos.net; prolife.cz – 8. týždňové dieťa; „Odpad“ z potratovej kliniky v Kanade ; dream designs/ FreeDigitalPhotos.net; prolife.cz – legálny potrat v 24. týždni; Clare Bloomfield/ FreeDigitalPhotos.net; coskolaneuci.sk; 6degreesofjp2.blogspot.com ; graur codrin / FreeDigitalPhotos.net; osel.cz