Kapitola 6 – Láska a sex, je v tom rozdiel?

Prečo je skutočná láska taká vzácna? Pretože sa neznáša s ľudským sebectvom a pýchou. (Josh McDowell & Paul Lewis: Lásku dať, lásku brať…)[1]

Je sex v živote to najdôležitejšie? Pre niekoho možno áno, no skutočnosť je taká, že ak človek neobjaví iné, väčšie radosti v živote, sex ho neuspokojí. Pud nie je čímsi zlým, je darom a veľkou hodnotou, ale nemôže sa používať nezodpovedne. Bezprostredným motívom uplatnenia sexu je žiadostivosť a snaha po ukojení. Sex samotný sa vôbec nestará o to, čo ten druhý prežíva.[2] Stáva sa, že sexuálna slasť je považovaná za vrchol a cieľ zdanlivého šťastia, miesto toho, aby bola len jedným z prostriedkov ku šťastiu.[3] Samotnej sexualite, ale nezáleží ako a kým je sexuálna slasť sýtená. Či sa nasycuje na cudzom alebo vlastnom tele, snaží sa len o dosiahnutie jej maximálnej intenzity. Taký zážitok vyhľadáva zvyšovaním dráždenia, nezvyčajnosťou spôsobu uspokojovania alebo hľadaním iných, atraktívnejších partnerov.[4]

Silné zjednodušenie sexuálnej výchovy vytvára u mnohých ľudí predstavu, že kvalitný partnerský vzťah je dôsledkom úspešnej a bezproblémovej sexuality. „Je to pochopiteľne naopak. Sexuálne uspokojenie je dôsledkom zmysluplného vzťahu“, uvádza Slavomil Hubálek.[5]

Samotný pud a jeho uspokojovanie v skutočnosti teda nie je v živote to najdôležitejšie. Nejde o to, či človek bude mať ľahší a pohodlnejší život alebo život plnší pôžitkov. To nemôže byť norma veľkosti, hĺbky a kvality života. Ide o to, či človek bude mať život bohatší a plnší, život naplnený láskou.

Svet, ktorý sa ženie výlučne za slasťou, nevyhnutne hrubne, stráca hĺbku i hodnotový rozmer, tvrdil významný psychológ Viktor E. Frankl. Okrem Frankla podobne uvažuje množstvo ďalších veľkých filozofov a psychológov. Od Aristotela a Sokrata cez Kanta, Heintela a ďalších až po Schillera.[6] Človek sa existenciálne vákuum nesnaží vyplniť len utiekaním sa k alkoholu alebo drogám, ale aj promiskuitou a inými neuváženými formami sexuálneho života. Frankl tu rozlišuje tri stupne sexuálnej zrelosti. Na nezrelom stupni sleduje pud prosto len cieľ vybitia sexuálneho napätia, bez ohľadu na prostriedok. To obstará aj masturbácia a dopyt po uspokojení pudu na nezrelom stupni zabezpečuje pornografický priemysel. Na druhom stupni už používa človek na uspokojenie pudu iného človeka. Jeho cieľom je však stále len sexuálna slasť samotná a milenec/milenka je vnímaný/á iba ako zameniteľný objekt. Frankl doslova píše o „onánii na žene“ a hovorí, že na uspokojovaní takto postavenej sexuality je založená práve prostitúcia. Zrelý stupeň sexuality sa dosiahne až vtedy, keď jeden partner v druhom už nevidí prostriedok, ale cieľ sám osebe, v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti. Teda, keď už milenci nie sú sebe navzájom objektmi, ale subjektmi, spojenými láskou.[7]

„V každom z nás je potreba po láske, ktorú nemožno uspokojiť ani materiálnymi vecami, ani sexom.“[8] Až láska dáva sexualite pravý rozmer, dáva jej ľudskú tvár a pravý zmysel.[9]

Už v mladosti je potrebné sa pýtať na otázku zmyslu života. Nie je rozumné považovať ju za otázku neaktuálnu a nepotrebnú v týchto časoch. Ak mladý človek zamení pravú zmysluplnosť života za užívanie si, ktoré býva spravidla chápané ako život zameraný na dosahovanie vlastného blaha aj na úkor ostatných, potom to znamená žiť život aj na úkor vlastného šťastia. Zle prežitá mladosť môže byť v ďalšom živote veľmi deprimujúcim faktorom. Za samotný zmysel života je preto dobré prijať lásku.[10] Nič viac a nič menej. Človek potrebuje milovať a rovnako potrebuje byť milovaný. Len toto jediné môže robiť človeka dlhodobo šťastným. Práve šťastie je to po čom každý túži a hľadá, i keď často nesprávnymi spôsobmi. Samotná láska sa prejavuje dávaním dobra druhému, odpúšťaním, schopnosťou zmieriť sa, chcieť dobro pre človeka i vtedy, keď nám ten druhý ublížil. Šťastie môže vyplynúť ako vedľajší produkt naplneného zmyslu lásky.

Základným zdrojom šťastia alebo nešťastia je predovšetkým každý sám sebe, jeho vlastný postoj voči životu. Zlé konanie druhých síce môže byť pre nás bremenom, spôsob ako znášame toto bremeno a reakcie naň závisia najmä od našej individuálnej slobody.[11]

Vzchopiť sa k láske, ktorá bezo zvyšku dokáže odpustiť aj tomu kto nám ublížil je naozaj náročné, o to viac, ak niekto v detstve nezažil dostatok nepodmienečnej lásky.[12]

Láska sa okrem už spomínaných spôsobov prejavuje zodpovednosťou, starostlivosťou, obetavosťou, zriekaním sa (ak partnera milujem, snažím sa zrieknuť závislostí a zlozvykov, ktoré mu ubližujú), trpezlivosťou, nehou, láskavým humorom i mnohými ďalšími formami. Pravá láska nikdy nenavádza druhého na zlé. Toto sú aspoň niektoré jej podstatné zložky.

Okrem toho sa láska prejavuje úctou voči človeku. „Keď máme niekoho v úcte, napĺňame jednu zo základných potrieb jeho srdca – túžbu po uznaní, po ocenení.“ Keď mám človeka v úcte, dávam mu možnosť, aby prekonával svoje chyby a rozvíjal sa. Prehlbovanie úcty k druhému by malo byť založené na snahe stále viac ho poznávať.[13]

Láska sa nepýta na svoj prospech, ale dáva si otázku: Čím môžem byť pre Teba? Láska si váži druhého, dokáže sa vcítiť do jeho potrieb, spočíva na dôvere. „Manželstvá stroskotávajú nie preto, že partneri sa k sebe nehodia, ale predovšetkým preto, že nemajú vôľu dávať jeden druhému to najlepšie, že každý z manželov myslí predovšetkým na seba, na svoje šťastie, miesto aby sa snažil urobiť šťastným toho druhého.“[14]

Láska je stavom, na ktorom sa zúčastňujú city, rozum, vôľa i zmysly, je to vnútorné rozhodnutie milovať. Je vždy obetavá, teda je zriekaním sa svojho „ja“ s ohľadom na skutočné dobro druhej osoby. Najťažšia je práve každodenná obeť v manželstve. Je tiež zodpovednosťou za druhého človeka, to znamená, že s láskou sa nemožno „hrať“, pretože človeku, ktorý nás miluje môžeme veľmi ľahko ublížiť, zapríčiniť mu nenapraviteľné zlo.[15] Zodpovednosť znamená, že „tvoj problém je aj mojím problémom.“[16] Dietrich Bonhoefer k tomu hovorí, že „láska začína ochotou načúvať“.[17]

Aj keď by si bol najfundovanejší psychológ, bez lásky nebudeš nikdy dobrým psychológom, nikdy nebudeš dobrým pedagógom, ak nebudeš mať rád deti. Bez lásky k ľuďom sa minie účinku práca politika, informatika, sociálneho pracovníka i ostatných. Rodičia sa nesprávne domnievajú, ak si myslia, že samotné vzdelanie, zdatnosť a podnikavosť sú tým hlavným kľúčom k šťastnej budúcnosti ich detí. Sú to síce dôležité hodnoty, ale zďaleka nie najdôležitejšie.[18]

Nie je láska ako „láska“

Láskou teda nazývame blízky vzťah k druhému. „Ale nie každý vzťah k druhému človeku je láskou.“ Zoberme si napríklad konanie chlapca, ktorý dievčaťu slovami vyznával lásku, hovoril jej „Milujem Ťa“, bral ju však ako vec, predmet, ktorý využil na uspokojenie svojej pudovej potreby, aby zažil zmyselnú rozkoš s tým spojenú, a potom dievča nechal. Je toto zo strany chlapca láska? Nie![19] Mnohé dievčatá sa čudujú, „Prečo ma nechal, veď som mu dala dôkaz lásky, ktorý vyžadoval?!“ Keď niekto ide bez ohľadu na dobro iných za sexuálnym uspokojením, svedčí to o tom, že zostal na úrovni egocentrizmu: „Ja chcem, ja potrebujem…, aj na úkor teba.“ Preto neráta s následkami pre dievča, s jej trvalým dobrom a s osudom dieťaťa, ktoré môže byť počaté. „Ráta len so svojou primitívnou pudovou potrebou a nazýva ju láskou.“[20]

Láska je vtedy pravou, keď celý človek miluje celého človeka. Nielen jeho fragmenty (oči, postavu a podobne), ale táto láska zahŕňa celú osobu (rozum, vôľu, city, aj telo). Ozajstná láska je láskou bez podmienok. Keď je niekto zamilovaný len do toho, že partner je v niečom jednotkou (výborný športovec, bohatý, krásny, vyzná sa v umení), tak takýto druh „lásky“ nevytvára pevné puto. Pouvažujme napríklad o kráse. Je pominuteľná a navyše ľahko sa môže objaviť konkurencia v podobe inej krajšej osoby. Presne takto to je aj s inými milovanými kvalitami. Isteže si nevyberáme druhého pre nedostatky, ale treba prijímať druhého aj s vedomím jeho nedostatkov.[21] Láska bez podmienok znamená, že budem ťa milovať, nech sa s tebou stane čokoľvek. Nemôžeš urobiť nič, čo by ohrozilo moju lásku. Milujem ťa a bodka. Táto láska nie je slepá, ako by sa niekomu mohlo zdať. Pozná nedostatky a chyby druhého a nie je k nim ľahostajná, ale vyvoláva v tom druhom tvorivé pozitívne zmeny.

„Láska si podľa definície, stále “slobodne volí“ obetovať sa pre dobro druhého. Láska medzi dvoma pohlaviami si slobodne volí darovať sa bezhranične, verne a plodne milovanému. (…) Hocičo menšie je iba napodobeninou toho, po čom naše srdce skutočne túži.“[22] Hovorenie o „láske“ k druhému alebo prejavovanie si citov aj telesne ešte nemusí byť láskou. Môže to byť klamaním, ktoré sa neraz dá nazvať „klamaním telom“.

Aby človek mohol milovať správne toho druhého i s jeho chybami, musí sa najskôr pravdivo pozrieť na seba a prijať svoje hranice a obmedzenia, nedostatky i schopnosti, obavy i nádeje, svoje postavenie v živote, svoj vek, svoje pohlavie a sexualitu, svoj vzhľad, svoj majetok a podobne. Sebaprijatie je jednoduchšie o to viac o koľko šťastnejšie detstvo človek zakúsil. Sebaprijatie, ale neznamená rezignáciu: „Ja už som taký, s tým sa nič nedá robiť.“ Práve naopak, v plnej aktivite sa máme o seba starať, cvičiť sa v správnom konaní a rozhodovaní a usilovať sa o kladný vzťah k životu.[23]

Ak milujem druhého človeka pravou láskou, znamená to, že neurobím nič také, čo zanecháva pocit ublíženia a nič také čo by bolo na škodu jeho i môjho šťastia. Ak také niečo urobím, to potom nie je láska. To čo je zdanlivo dobré pre telo, nemusí byť vždy na osoh pre ľudskú dušu, pre psychickú stránku osobnosti človeka. „Človek je bytosť duchovno-telesná. Teda i jeho zážitky majú rozmer duchovno-telesný“, či sú dobré alebo zlé – nemajú vplyv len na telo človeka, ale i na ľudskú psychiku, myslenie atď.[24]

Pravá láska berie zodpovednosť za druhého na celý život. Jeho dobro vždy kladie pred vlastné a obetuje sa pre druhú osobu. Je to ťažké. Preto treba byť opatrný pri vyslovovaní slova „láska“, „milujem ťa“, ak skutočne chápeš čím láska je a čím nie je.[25]

V ozajstnej láske neplatí: „Ak budeš taký a taký, alebo vtedy keď…, budem ťa mať rád.“

Láska hovorí: „Milujem ťa celého i s tými chybami, ktoré poznám, i s tými možnými, ktoré sa doteraz v našom vzťahu neprejavili.“ Budem ťa milovať neustále, nech sa s tebou stane čokoľvek.“ „Vo vzťahoch takej lásky nie je prílišný strach či obavy, veľká neistota, žiarlivosť, nátlak.“[26] Samozrejme to neznamená, že máme ticho tolerovať zlé veci, ktoré sa na strane partnera môžu vyskytnúť.

Apoštol Pavol píše v Liste Korinťanom veľmi pekný Hymnus na lásku (1Kor 13,1-13):

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.

A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.

A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.

A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.

Redukovanie lásky na sex

Treba si dať pozor, aby sme si lásku nemýlili so zamilovanosťou a automaticky ju nespájali so sexualitou. Láska nie je túžba po sexe s partnerom, ani plytký cit, ktorý vedie k osobným a rodinným tragédiám.[27] Predstavovanie lásky ako sexuálnej príjemnosti je deformovanie tohto pojmu. Ťažko sa vtedy v manželstve hovorí o vernosti a ľahko o zrade. V takom prípade nemôže byť reč o pravom manželskom a rodinnom šťastí.[28]

Masovokomunikačné prostriedky najčastejšie ukazujú lásku ako žiadostivosť, sexuálny kontakt. Je to obmedzenie len na sféru tela. Takúto predstavu lásky si potom osvojuje mladý človek. Vzniká u neho spojenie, že milovať znamená bozkávať sa, preukazovať si nežnosti a sexuálne spolu žiť. Preto mladí môžu ľahko vidieť v pohlavnom styku dôkaz lásky.[29]

„Nie je prejavom lásky vystaviť dievča riziku otehotnenia, ktoré je vždy možné, lebo každá antikoncepcia i kondóm zlyháva. Navyše dievča nikde nemá záruku, že chalan s ňou ostane a zajtra ju neopustí.“ Maximálnou zárukou je len manželstvo, v ktorom obaja od začiatku nepripúšťajú rozvod.[30]

Sexuálny vzťah, ktorý nie je založený na láske nesie so sebou ďalšie riziká. Chlapec, ktorý začína sexuálny život bez citového zaangažovania sa, zostáva iba na úrovni zmyslových zážitkov. Súvisí to so zákonom prvých spojení, známym vo fyziológii mozgu. On hovorí, že ak prvá reakcia bola negatívna alebo pozitívna, tak nasledujúce budú také isté. Tak aj u dievčaťa, ak dievča začína sexuálne žiť, bez citového zaangažovania sa, fixuje sa v ňom bezemotívny vzťah k sexuálnemu životu a také dievča môže byť v budúcnosti neschopné pravej lásky. Takýto postoj sa často rodí u dievčaťa, ktoré bolo napríklad v detstve zneužívané, ale aj u dievčaťa, ktoré bolo v období dospievania alebo aj dospelosti iba využité chlapcom či mužom len na uspokojenie jeho sexuálnych túžob a následne dievča nechal. Ako dôsledok opustenia, sa takéto dievča môže navždy odvracať od mužov, môže si vybudovať averziu voči citovej angažovanosti. Inou reakciou môže byť nezriekanie sa sexuálneho života s mužmi, no tlmenie v sebe citového života. „Stáva sa viac menej prostitútkou. V jej duši sa rozvíja pohŕdanie, ba dokonca nenávisť voči mužom za premárnený život.“ Taká žena, ak vstúpi do manželstva, ľahko sa stáva nevernou. Táto psychologická skutočnosť o dievčenskom prežívaní zaväzuje chlapca, aby ich láska, keďže ešte nie sú manželia, bola láskou platonickou, bez telesného spolužitia, bez morálnych záväzkov.[31]

Redukovanie ženy na sexuálny objekt zo strany mužov je viditeľné predovšetkým v spoločnostiach, kde vládne anarchia, bezprávie alebo minimálne slabá vymožiteľnosť práva. Príkladom sú vojnové konflikty kdekoľvek vo svete alebo situácia v mnohých krajinách tretieho sveta, kde je znásilňovanie žien na dennom poriadku. Napríklad v Juhoafrickej republike, ktorá pritom patrí medzi najvyspelejšie africké štáty, uviedlo v nedávnom prieskume až 37 percent mužov, že znásilnilo ženu a 7 percent mužov zo 487 respondentov sa priznalo, že sa zúčastnilo na skupinovom znásilnení. „Každý tretí respondent mužského pohlavia sa (…) priznal, že aspoň raz v živote znásilnil ženu. Štúdiu uskutočnila v roku 2010 vládna Nadácia pre lekársky výskum v provincii Gauteng, kam patrí aj najľudnatejšie juhoafrické mesto Johannesburg. (…)Pokiaľ ide o ženy, až viac ako 51 percent z nich sa podľa ich slov stalo terčom násilia zo strany mužov a až štvrtina sa priznala k tomu, že bola v minulosti obeťami znásilnenia.“[32]

Ďalším veľkým problémom je sexuálny turizmus do ázijských štátov za detskou prostitúciou. Je odhadovaný na 3 milióny turistov ročne.[33]

Negatívny dopad na zdravý psychosexuálny vývoj majú akékoľvek (napr. náhodné) sexuálne vzťahy na uspokojenie egoistických túžob, zo zábavy, zvedavosti alebo len príjemnosti. V takom prípade nastáva rozkol medzi sexuálnym životom človeka a jeho vyššími citmi. Ovplyvňuje to zabrzdenie vývoja vyšších citov a tento rozkol sa v psychológii nazýva regresívny blok. Vzniká až neschopnosť spojiť sexuálne zážitky s láskou. Hrozí neschopnosť milovať, obdarovať láskou partnera či neschopnosť obetovať sa pre druhého.[34]

„Psychiatrička Dr. W. Póƚtawska to vyjadruje takto: Trvalé a šťastné manželstvo nemožno budovať na tom, čo samo v sebe je netrvalé – trvá sotva niekoľko minút a musí prestať trvať!“ Preto má byť základom vzťahu láska, ktorej sa treba učiť a nie sexualita.[35]

Stavajme vzťahy na láske

Priznajme si, že všetko čo je pekné, hodnotné, prinášajúce dobro v našom živote, je zároveň ťažké, vyžaduje námahu a obetavosť. Preto aj predstava pravej lásky, aby sa mohla zrealizovať v živote človeka, vyžaduje od neho veľa úsilia. Zatiaľ čo v praxi sa na každú životnú úlohu pripravujem často dlhé roky, sféru lásky až príliš zanedbávame a nechávame príliš často náhode, osudu, šťastiu alebo intuícii. A predsa o vydarenom alebo nevydarenom živote, o našom šťastí, o ktoré sa celý život usilujeme (možno niekedy viac nevedome ako vedome a často viac nesprávne ako správne), rozhoduje to či cítime lásku hlavne našich blízkych a tiež či sami dokážeme milovať tých druhých. Zažívať pravú lásku, nie je celkom ľahká úloha, avšak nemožná pre niekoho, kto je egoistom. Je to niečo, čo si vyžaduje namáhavé formovanie vlastného vnútra a predovšetkým sebaovládanie v sexuálnej oblasti.[36]

Schopnosť milovať pravou obetavou láskou sa neobjaví v živote sama. Nerodíme sa s ňou, ale sa jej musíme učiť a to v každej situácii prekračovaním svojho ega smerom k druhému človeku. A takáto obetavá, pravá láska je ťažká.[37]

Erich Fromm pri svojich výskumoch ľudskej psychiky zistil, že na plnú integráciu osobnosti je potrebná osobná disciplína a ovládanie sa. Aby nenastala prevaha časti mozgu, kde sú umiestnené centrá sexuálneho pudu nad mozgovou kôrou (aby nenastala jej blokáda) v čelnej oblasti, kde sú umiestnené centrá vyšších citov, má človek tlmiť prílišný záujem o telesno – zmyselné zážitky, lebo inak nebude plne schopný prežívať altruistickú (nezištnú) lásku. Zjednodušene povedané, človek skoncentrovaný primárne na zakúsenie vlastnej príjemnosti, bude túžiť „lásku“ brať, ale nedokáže skutočnú lásku dávať.[38]

V oblasti sexu (ako v každej inej) máme možnosť výberu: môžeme ísť ľahšou cestou, nevyžadujúcou námahu, hrajúc sa na sex a prežívajúc nízke láskanie namiesto lásky. „Ale dokážeme tiež urobiť ambicióznejšiu voľbu spočívajúcu na sebaobmedzení, vo vedomej vôli predmanželskej zdržanlivosti, aby sme sa pripravili na prežívanie pravej lásky, v ktorej budeme môcť všetko obetovať a všetko dostať. (…) Vedomie výlučnosti v partnerskej láske je prameňom šťastia, pretože atribútom čistej, hlbokej partnerskej lásky je jej nedeliteľnosť a vernosť.“[39]

To čo robíme, zjavuje postoje nášho vnútra, nášho srdca. To čo robíme a kedy to robíme so svojim telom, môže určovať, či vyjadrujeme pravú lásku alebo iba lacný pokus o ňu.[40]

Mladí, ktorí sa naozaj majú radi, dokážu si vyjadriť lásku rozličnými mimosexuálnymi výrazmi a gestami, ako je pohľad, úsmev, kvietok, pekný dar a iné. „Plné zjednotenie dvoch milujúcich sa osôb v sexuálnom akte má byť štartom v manželstve ako osobný výraz manželskej lásky.“[41]

Človeka naozaj nemilujeme vtedy, keď mu o tom hovoríme, keď s ním prežívame radosť, ale vtedy, keď sa pre neho obetujeme. Pre niekoho môže byť ťažké pochopiť, že láska má byť úsilím vôle, ale je to tak.[42] „Ten kto naozaj miluje, robí to preto, že sa rozhodol milovať. Láska je vždy spojená s úsilím. Bez námahy k láske nedospejeme. A taká láska potom budí lásku v tom druhom.“[43]

Sex je veľký dar, keď sa dobre používa. Dar sexuality je prostriedkom ako darovať seba samého partnerovi, ako sa mu celkom odovzdať. Mal by byť nástrojom k vyjadreniu manželskej lásky a tiež prostriedkom, ktorý nás uschopňuje byť spoluúčastný na zrodení nového života, nového človeka.[44] „Manželský akt by mal byť vrcholným prežitím manželskej lásky.“[45]

Mentálne postihnutý rovnako ako zdravý, potrebuje skutočnú lásku a tak isto ako všetci, má potrebu i schopnosť obdarovať láskou. Preto aj takéhoto človeka sex bez hlbokého vzťahu len zraní a urobí nešťastným.

V hocijakom vzťahu sa môže stať, že sklameme iných a oni sklamú nás. Je to neodmysliteľná súčasť života človeka. Vo svojich vzťahoch máme však vždy možnosť cvičiť sa v láske. V skutočnej láske treba rátať takisto aj so zraneniami, ale napriek tomu stojí ozajstná láska zato. Píše o tom, trochu poeticky i C. S. Lewis v diele Štyri lásky:

Úplne milovať znamená byť zraniteľným. Začnite čokoľvek milovať a vaše srdce bude určite trpieť a azda bude aj zlomené. Ak nechcete, aby sa vás niečo dotklo, nedávajte svoje srdce nikomu. Opatrne ho omotajte svojimi záujmami a drobným prepychom; vyhnite sa všetkým komplikáciám; bezpečne si ho uzamknite do skrine alebo truhly vášho egoizmu. No v tej skrini – bezpečnej, tmavej, bez pohybu a vzduchu – sa zmení. Nezlomí sa, stane sa nerozbitným, neprístupným, nenapraviteľným. Jediné bezpečné miesto okrem Neba, kde môžete byť úplne bezpeční od všetkých nebezpečenstiev lásky,…je peklo.[46]

Pre veriacich

„Je smutnou pravdou, že pojmy ako sexualita a eros v dnešnej dobe celkom stratili svoj pôvodný význam. Evokujú v myslení súčasníka len telesnú rovinu zredukovanú zväčša na egoistický a samoúčelný, sám v sebe izolovaný pôžitok jednotlivca. Pritom ako sila sexuality (fyzickej schopnosti vyjadriť lásku), tak aj sila erosu (emocionálnej schopnosti vyjadriť lásku) sú nepopierateľným Božím darom, a vlastne i obrazom najvyššej existencie Lásky. Ako každý raz daný dar je však i tento možné zneužiť a zdeformovať. To však nemení jeho pôvodný zmysel.“[47]

V Božích očiach je sexualita dobre používaná, „len keď je vyjadrením lásky dvoch ľudí. Je to spôsob, ktorým sa dávame tomu druhému. Nie pre tú chvíľu, ani pre zábavu. Je to záväzok. Sexualita, ktorú chápeme nezodpovedne je len ukojením živočíšneho pudu. Nič iné.“[48]

Anselm Grün takisto uvádza, že „bludná cesta spočíva v zbožštení sexuality“. Ken Wilber zas tvrdí, že v 19. storočí bola sexualita vyzdvihnutá do centra pozornosti, pretože ľudia sa prestali usilovať o transendenciu – o tajomstvo Boha. Tam, kde sa (…) prirodzenosť stane poslednou skutočnosťou, je nositeľom tajomstva ľudskej osobnosti už len sexualita.[49] Slovami psychológa, sociológa a filozofa Ericha Fromma: „Plne ľudská láska nie je možná bez 20 minút každodennej kontemplácie.“[50]

Na záver je ešte potrebné skonštatovať, že síce láska medzi ľuďmi môže byť krásna, ale nepostačuje. Totiž, ako to vystihol matematik a filozof Blaise Pascal: V ľudskom srdci je obrovská priepasť, ktorú môže vyplniť jedine Boh.[51]

————————————-
[1] McDowell, J., Lewis, P. Lásku dať, lásku brať. Bratislava: Triangel, 1980, ISBN 0-8423-1031-2.

[2] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s deťmi vo veku 9-14 rokov. Košice, 1994, 56 s., s. 47.

[3] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 197.

[4] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 199.

[5] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 204.

[6] Anzenbacher, A. Úvod do filosofie. Praha: Portál, 2004, 384 s., ISBN 80 – 7178 – 804 – X, s. 300 – 303.

[7] Krivošík, L. Tajomstvo zmyslu. In: Týždeň, č. 51, 2008, ISSN: 1336-653X.

[8] Carothers, M. Čo nosíš vo svojej mysli? Hontianske Tesáre: Vydavateľstvo sv. Bystríka, 2001, ISBN 80-968401-5-0, s. 77.

[9] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 231.

[10] Kempenský T. Nasledovanie Krista. Trnava: SSV, 2007, 376 s., ISBN 978 – 80 – 7162 – 676 – 3, s. 10 – 12.; Jn 15, 12.

[11] Augustyn, J. O láske, manželstve a rodine, Trnava: Dobrá kniha, 2006, ISBN 80-7141-540-5, s. 47.

[12] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 241.

[13] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 234.

[14] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 243.

[15] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 24.

[16] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 233.

[17] Bonhoeffer, D. Na cestě ke svobodě. Praha: Vyšehrad, 1991. In: Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1.

[18] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 22.

[19] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s deťmi vo veku 9-14 rokov. Košice, 1994, 56 s., s. 36.

[20] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s deťmi vo veku 9-14 rokov. Košice, 1994, 56 s., s. 49 – 50.

[21] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 24.

[22] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 65.

[23] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 25 – 26.

[24] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 24.

[25] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s deťmi vo veku 9-14 rokov. Košice, 1994, 56 s., s. 49.

[26] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 24.

[27] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 5.

[28] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s deťmi vo veku 9-14 rokov. Košice, 1994, 56 s., s. 50.

[29] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 6.

[30] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[31] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 8.

[32] Každý tretí Afričan z JAR sa priznal k znásilneniu ženy. 27. 11. 2010. , [online]. [11. 1. 2011]. Dostupné na internete: http://www.webnoviny.sk/svet/kazdy-treti-african-z-jar-sa-priznal/257846-clanok.html

[33] KOMENTÁR – Jana Tutková – Škola, a nie Cirkev, je nebezpečným miestom pre deti. 10. 5. 2010., [online]. [11. 1. 2011]. Dostupné na internete: http://moje.hnonline.sk/node/3281

[34] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 11.

[35] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 17.

[36] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 25.

[37] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 17 – 18.

[38] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 9.

[39] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 27.

[40] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 95.

[41] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 28.

[42] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 6.

[43] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 231.

[44] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 197.

[45] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s deťmi vo veku 9-14 rokov. Košice, 1994, 56 s., s. 21.

[46] Lewis, S., C. Štyri lásky. In: Eldredge, J., Eldredge, S. Očarujúca. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2006, ISBN 80-968638-9-4, s. 211 – 212.

[47] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 208.

[48] Harrison, K., J. Papež Jan Pavel II. [film na DVD]. 54. minúta, Praha: Paulínky, 2005.

[49] Grün, A. Bydlet v domě lásky. 2001, s. 55 – 68. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 211 – 212.

[50] Hnutie kresťanských rodín: Výchova k láske a čistote – Rozhovory s mládežou. Košice 1995, 52s., s. 18.

[51] Pascal, B. Myšlenky. Praha: Mladá fronta, 2000, 192 s., ISBN 80 – 204 – 0850 – 9

Foto:
akara / FreeDigitalPhotos.net; photostock / FreeDigitalPhotos.net; Salvatore Vuono / FreeDigitalPhotos.net; Ambro / FreeDigitalPhotos.net