Kapitola 28 – Sex a krátky pohľad do nedávnej histórie kultúry západu

Kto zabudne na históriu je nútený prežiť ju znova. (Georg Santayana – Osvienčim)

Existujú dve veľké lži dnešného sveta. Prvou je, že kresťanstvo malo relatívne malý vplyv na rozvoj západnej kultúry; a po druhé, že západné hodnoty a inštitúcie môžu byť trváce aj bez toho, že by boli založené na kresťanských morálnych princípoch.[1]

Historické pramene nám ukazujú, že v dobe, keď sa Cirkev objavila na historickej scéne, bola sexuálna morálka degradovaná na veľmi nízky stupeň. Rozšírená promiskuita, ako napísal satirik Juvenalis, spôsobila, že Rimania stratili bohyňu Cudnosti. Ovidius poznamenal, že sexuálne praktiky v jeho dobe sa stali zvlášť perverznými, až sadistickými. Podobné svedectvo o stave manželskej vernosti a sexuálnej nemorálnosti v Kristovej dobe nájdeme u Catulla, Martiala a Suetonia. Cisár Augustus sa pokúsil obmedziť túto nemorálnosť zákonom. Začiatkom 2. storočia tvrdil Tacitus, že cudná manželka je vzácnym javom.[2]

Homosexuálne partnerstvo v staroveku uzavrel s mužom napríklad sám rímsky cisár Nero.[3] V týchto časoch už existovali aj rôzne primitívne formy antikoncepcie.[4] Čo sa týka potratov, tie povoľovali zákony v mnohých starovekých spoločnostiach. Okrem toho napríklad Rímske zákonodarstvo alebo zákony v Sparte v určitom období dokonca povoľovali aj usmrcovanie narodených detí, respektíve pohodenie dieťaťa.[5]

Do tejto situácie prišla Cirkev, ktorá učila, že intímne vzťahy sú výlučne určené pre spoločenstvo manžela a manželky. I Edward Gibbon, ktorý obviňoval kresťanstvo z pádu rímskeho cisárstva na Západe, bol nútený uznať: „Dôstojnosť manželstva obnovili kresťania.“ V 2. storočí bol grécky lekár Galén tak prekvapený dôslednosťou kresťanského sexuálneho správania, že opísal kresťanov ako „tak pokročilých v sebaovládaní a… v intenzívnej túžbe dosiahnuť morálnu dokonalosť, že nijak nezaostávajú za pravými filozofmi.“[6]

Cudzoložstvo sa podľa Cirkvi neobmedzovalo len na neveru manželky voči manželovi, ako to často chápal antický svet, ale týkalo sa aj manželovej nevery voči manželke. Vplyv Cirkvi v tejto oblasti mal veľký historický význam; preto Edward Westermarck, uznávaný historik inštitúcie manželstva, pripisoval práve kresťanskému vplyvu správny prístup k hriechu cudzoložstva.[7]

I tieto princípy prispeli k tomu, že ženy tvorili tak veľkú časť kresťanskej populácie v raných storočiach Cirkvi. Žien bolo medzi kresťanmi toľko, že Rimania pohŕdavo označovali kresťanstvo ako náboženstvo pre ženy. Viera Cirkvi priťahovala ženy tiež preto, že práve Cirkev posväcovala manželstvo, vyzdvihla ho na úroveň sviatosti, a zakazovala rozvod (čo v praxi znamenalo, že muži nemohli len tak opustiť svoje manželky a ženiť sa s inými ženami). Ženy tiež získali vďaka katolicizmu väčšiu autonómiu. „Ženy nachádzali v učení Cirkvi ochranu,“ píše filozof Robert Phillips. Takisto mohli zakladať rehoľné spoločenstvá, ktoré boli samosprávne – to bolo v kultúrach antického sveta čosi neslýchané. Veľavravným je aj zoznam svätých, ktorý bol už v minulosti plný ženských mien. Kde inde vo svete mohli ženy viesť svoje vlastné školy, konventy, nemocnice a sirotince mimo katolicizmus?[8]

Jedným z aspektov antickej gréckej filozofie, ktorý tvoril most ku katolíckemu mysleniu, je idea, že existuje určitý spôsob života vhodný pre šimpanzov a iný vhodný pre ľudí. Človek disponuje rozumom, a preto nie je odsúdený k tomu, aby jednal iba na základe inštinktu. Je schopný morálnej reflexie, teda schopnosti, ktorú nemajú ani tie najinteligentnejšie druhy živočíšnej ríše. Pokiaľ tieto schopnosti človek nevyužíva, nikdy nežije podľa svojej prirodzenosti. Pokiaľ sa nezúčastňuje intelektuálnej činnosti a seriózneho mravného hodnotenia svojho vlastného správania, na čo sa sústreďuje jeho ľudské bytie? Ak začne byť pre neho najdôležitejším bezprostredný pôžitok, nelíši sa v zásade od zvieraťa.

Cirkev učí, že život skutočne ľudský vyžaduje pomoc v podobe Božej milosti. I pohanskí Rimania vedeli čosi o degradácii ľudského osudu: „Ako opovrhnutia hodný je človek“, napísal Seneka, „ak sa nedokáže pozdvihnúť nad ľudský osud!“ V tom mu môže pomôcť Božia milosť. Tu Cirkev vyzdvihuje príklady svätých, ktorí ukázali, že život heroickej cnosti je možný, pokiaľ sa ľudia nechajú umenšiť tak, aby Kristus mohol rásť.

Cirkev učí, že dobrý život nie je jednoducho len ten, v ktorom sa našim činom nedá nič vytknúť. Kristus trvá na tom, že sa nestačí iba zdržať vraždy a cudzoložstva; nielenže telo nesmie tiahnuť k takýmto zločinom, ale i duša sa ich musí vyvarovať. Nielenže nesmieme kradnúť veci susedom, ale nesmieme taktiež povoliť závisť voči ich vlastníctvu. Aj keď je dovolené nenávidieť zlo – napríklad hriech alebo satana samotného, musíme sa zdržovať hnevu a nenávisti voči človeku, ktoré rozkladajú dušu. Nielenže nemáme cudzoložiť, ale nemáme ani hovieť nečistým myšlienkam, pretože tieto myšlienky robia z našich blížnych obyčajnú vec, obyčajný predmet. Keď chce človek viesť dobrý život, nemal by svojho blížneho chápať ako vec.

Hovorí sa, že urobiť niečo dobrého je ťažké, a žiť ako človek skôr než ako zviera nie je z toho výnimkou. K tomu je treba mravnú vážnosť a sebaovládanie. Sokrates sa preslávil svojim výrokom, že poznanie je cnosť, že poznať dobré znamená robiť dobré. Aristoteles a svätý Pavol tomu rozumeli lepšie; nakoniec všetci si môžeme vo svojom živote pripomenúť chvíle, kedy sme vedeli úplne presne, čo je správne, ale neurobili sme to, a podobne sme vedeli čo je zlé, a urobili sme to. Práve preto katolícki duchovní vodcovia nabádajú svojich penitentov, aby až budú mať nabudúce chuť na koláč, „zjedli mrkvu“; nie preto, že jesť koláč by bolo zlé, ale preto, že ak si zvykneme ovládať svoju vôľu v prípadoch, kedy o morálku nejde, sme lepšie pripravení pre chvíle pokušenia, kedy sa skutočne musíme rozhodnúť medzi dobrom a zlom. A práve tak ako ľahko prepadneme hriechu, ak sme zvyknutí hrešiť, práve tak platí, ako poznamenal Aristoteles, že cnostný život je tým ľahší, čím viac sa oň snažíme a čím viac sme naň zvyknutí.[9]

Príchod novopohanstva

Po období, kedy kresťanstvo formovalo morálne normy v spoločnosti začala prichádzať doba uvoľnenia a oslabenia postavenia kresťanstva v spoločnosti. V oblasti sexuality znamenali najväčší prelom nové, často krát skôr len vylepšené formy antikoncepcie, ktoré sa postupne začali objavovať.

Propagátori antikoncepcie na počiatku 20. storočia vedeli, že ich snahám by veľmi napomohlo „požehnanie“ kresťanských cirkví. Až do roku 1930 pri sebe katolíci, ortodoxní a protestanti stáli vo svojom odsúdení akéhokoľvek pokusu učiniť manželský akt neplodným. Toho roku Anglikánska cirkev prelomila viac než 1900 rokov neprerušené kresťanské učenie. Keď sa počiatkom 60. rokov objavila pilulka, Katolícka cirkev bola jedinou z kresťanských cirkví, ktorá uchovala to, čo sa behom krátkych tridsiatich rokov stalo „zastaraným, dokonca absurdným“ postojom.[10]

Keď sa Anglikánska cirkev ako prvá odtrhla od učenia odmietania antikoncepcie, v tom čase katolícke, protestantské a dokonca nekresťanské hlasy predpovedali, že akceptovanie antikoncepcie povedie logicky k spoločenskému chaosu, ktorý začne dramatickým vzrastom rozpadov manželstiev a rozvodovosti. Theodore Roosvelt napríklad zavrhol antikoncepciu ako „hriech, za ktorý je trestom smrť národa…“. Sigmund Freud, ateista, vypozoroval, že „zrieknutie sa reprodukčnej funkcie je spoločným znakom všetkých úchyliek“. Mahátma Gándhí tvrdil, že antikoncepčné metódy „robia mužov a ženy nezodpovednými“. Predpovedal, že „príroda je neúprosná a plne sa pomstí za každé takéto porušovanie svojich zákonov. Morálne výsledky sa dajú dosiahnuť iba morálnymi obmedzeniami. (…) Ak sa antikoncepčné metódy stanú poriadkom dňa, ich výsledkom nemôže byť nič iné ako morálna degradácia. (…) Muži už ženy pre svoju žiadostivosť dostatočne degradovali a antikoncepcia, bez ohľadu na to, aký dobrý úmysel majú tí, čo ju propagujú, ich degraduje ešte väčšmi“.[11]

T. S. Eliot, slávny britský básnik a literárny kritik, tvrdil, že prijatím antikoncepcie „sa svet pokúša vytvoriť civilizovanú, ale nekresťanskú mentalitu. Tento pokus zlyhá; pri čakaní na jeho kolaps však musíme byť veľmi trpezliví; zatiaľ vykupujeme čas, aby viera v týchto temných časoch, ktoré nás čakajú, prežila; aby obnovila a znovu vybudovala civilizáciu a zachránila svet od samovraždy“.[12]

Keď vedenie Federálnej rady amerických cirkví vydalo dokument, ktorým odporúčalo nasledovať príklad Anglikánskej cirkvi, publikoval Washington Post pichľavý úvodník, ktorý obsahoval toto prorocké tvrdenie: „V prípade, že sa dokument rady uvedie do praxe, jeho logickým dôsledkom bude zazvonenie umieračika pre manželstvo ako posvätnú ustanovizeň tým, že umožní degradujúce praktiky, ktoré budú ďalej podporovať nekontrolovanú nemorálnosť. Pripomienka, že používanie legálnej antikoncepcie bude „pozorné a obmedzené“, je absurdná.“[13]

Dnes mnohí vodcovia protestantov, ktorí si začínajú viac uvedomovať ovocie antikoncepcie (a je ich stále viac), žasnú nad postojom Katolíckej cirkvi. Istý evanjelikálny protestant poznamenal: „Je veľkou iróniou, že rímsky pontifex na konci dvadsiateho storočia viedol (a často bolestne sám) opozíciu proti antikoncepcii. Je možné, že sa katolícky hierarchický model, ktorý ponecháva záverečné rozhodnutie vo veciach mravov a viery biskupovi, o ktorom katolíci veria, že je nástupcom Petra, ukázal tvárou tvár modernosti odolnejším ako protestantské spoliehanie sa na individuálne svedomie a demokratické riadenie cirkvi.“[14]

Snáď najzreteľnejším prejavom chorobnosti súčasnej kultúry sú potraty. Ich rozšírené akceptovanie na Západe nám ukazuje, že bez základu v Bohu alebo vo vyššej pravde sa naše demokratické inštitúcie veľmi ľahko môžu stať zbraňami proti našej vlastnej ľudskej dôstojnosti. Ak ľudské práva nepochádzajú od Boha, potom sú ponechané na ľubovôľu mužov a žien, ktorí majú práve v rukách moc rozhodovať o osude druhého človeka. Legalizovaný potrat je teda forma intímneho násilia, zahaleného do šatu demokracie, kedy túžbe silného po moci je daná sila zákona zabiť slabého.[15]

Západná civilizácia je bez kresťanstva alebo iného duchovného konceptu neživotaschopnou. Samotné demografické štatistiky ukazujú, že je kvôli svojmu zabudnutiu na svoje kresťanské korene odsúdená na zánik a skoré pohltenie inou, vitálnejšou kultúrou.

——————————————
[1] Kresťania majú bojovať proti Novému Svetovému Poriadku – upozorňuje arcibiskup Denveru na sympóziu v Spišskej Kapitule. [online]. [citované: 27. 8. 2010].TK KBS – http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20100824020

[2] Schmidt, A., J. Under the Influence: How Christianity Transformed Civilizaton. Grand Rapids, Mich.: Zondervan, 2001, s. 80 – 82. In: Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 167.

[3] Ancient History Sourcebook: Suetonius: De Vita Caesarum–Nero, c. 110 C.E. , Translated by J. C. Rolfe.

[4] 4000 let antikoncepce, MUDr. Radim Uzel, CSc., Praha 2003; História Medicíny, Nancy Duinová, Dr. Jenny Sutcliffová. In: História antikoncepcie. [online]. [citované: 23. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.clinic24.eu/clanky/19/historia-antikoncepcie.aspx

[5] Levická, J. Náčrt dejín sociálnej práce. 11. 10.2009, [online]. [citované: 23. 8. 2010]. SAP-Slovak Academic Press 1999, Dostupné na internete: http://www.socialni-pracovnici.estranky.sk/clanky/dejiny-socialnej-prace/kniha—nacrt-dejin-socialnej-prace-_mgr_-jana-levicka_—3_-cast, ISBN 80-88908-29-9.

[6] Schmidt, A., J. Under the Influence: How Christianity Transformed Civilizaton. Grand Rapids, Mich.: Zondervan, 2001, s. 84. In: Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 167.

[7] Schmidt, A., J. Under the Influence: How Christianity Transformed Civilizaton. Grand Rapids, Mich.: Zondervan, 2001, s. 84. In: Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 167.

[8] Phillips, R. Last Things First. Fort Collins, Colo.: Roman Catholic Books, 2004, s. 104. In: Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 167-168.

[9] Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 168-169.

[10] West, Ch. Teologie těla pro začátečníky. Praha: Paulínky, 2006, 348 s., ISBN 80 – 86949 – 18 – 4, s. 100.

[11] Fagan, P. A Culture Of Inverted Sexuality. Catholic World Report, November 1998, s. 57. In: Woods, T. E. Jak Katolícka církev budovala západní civilizaci. Praha: Res Claritatis, 2008, s. 124-125.

[12] Eliott, S. T. Thoughts after Lambeth. London: Faber and Faber, 1931, s. 32. In: West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 125.

[13] Forgetting religion. The Washington post, 22. marca 1931. In: West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 125.

[14] Carlson, C. A. The Ironic Protestant Reversal: How the Original Family Movement Swallowed the Pill. Family Policy, 12, 1999, s. 20. In: West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 127.

[15] Kresťania majú bojovať proti Novému Svetovému Poriadku – upozorňuje arcibiskup Denveru na sympóziu v Spišskej Kapitule. [online]. [citované: 27. 8. 2010].TK KBS – http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20100824020

Foto (v poradí od hora nadol):
vichie81/ FreeDigitalPhotos.net ; vichie81/ FreeDigitalPhotos.net ; watcharakun / FreeDigitalPhotos.net