Transgenderizmus a transsexualita

Ako hovorí holandský psychiater G.V. Aardweg s dlhoročnými skúsenosťami s homosexuálmi a transgendermi: „Transgenderizmus je nekonečné hľadanie skutočného ja“.

Nielen fyzicky, ale aj psychologicky sa človek rodí buď ako muž, alebo ako žena a v tomto ohľade si nemá čo „vyberať“. V dôsledku zlých návykov alebo psychických porúch mužskosť a ženskosť pomerne malého počtu ľudí nedozrieva normálne, takže sa neidentifikujú alebo nemôžu identifikovať s vlastným pohlavím alebo so svojou prirodzenou heterosexualitou. To je otázka psychicky chorej predstavivosti, fantazijného, pokriveného sebaobrazu, a nie odlišnej biologickej alebo psychologickej mužskej alebo ženskej prirodzenosti.

Ľudská fantázia môže vytvoriť akékoľvek falošné „pohlavie“ alebo „identitu“. Napríklad pedofili si predstavujú, že ich vnútorná prirodzenosť ich priťahuje k deťom. Pre niektorých z nich je dokonca istá miera násilia alebo sadizmu prirodzenou súčasťou tejto náklonnosti, ako v prípade niektorých homosexuálov. Iní si predstavujú, že ich prirodzenosť ich nabáda k exhibicionizmu, heterosexuálnemu alebo homosexuálnemu sadizmu, masochizmu atď.

Niektorí ľudia majú pocit, že ich identita je reinkarnáciou nejakej skutočnej alebo vymyslenej osoby z minulosti. Niektorých sa môže zmocniť pocit, že sú zvieraťom, ako to bolo v prípade francúzskeho kardinála Richelieu, ktorý sa pravidelne cítil ako kôň a desil svoje okolie tým, že cválal a erdžal po dome. A existuje ďalšia široká škála zvláštnych sexuálnych preferencií spojených s abnormálnymi „identifikáciami“.

Samozrejme, tieto príklady patria do oblasti patológie. Našťastie 95 percent ľudí sa stotožňuje so svojím prirodzeným psychologickým a biologickým pohlavím a s jemu zodpovedajúcou heterosexualitou. Tých 50 alebo viac „pohlaví“ na Facebooku sú odchýlky, štatisticky aj mentálne. Transgenderizmus je medzi nimi ukážkovým príkladom. Je hlúposť, že sa prezentujú ako niečo normálne a prirodzené. Facebook tak nezodpovedne prispieva ku skaze a zmätku v mysliach, najmä mladých ľudí, pokiaľ ide o mužsko-ženský rozmer ľudskej prirodzenosti a prirodzenosť heterosexuality. Podieľa sa tak na podpore mocnej protimanželskej a protirodinnej ideológie, ktorá ovláda väčšinu médií.

V zahraničí rastie počet transsexuálnych ľudí. Zvyšujúcu sa prevalenciu transsexualizmu nemožno vysvetliť len na základe samotnej rodovej dysfórie.

U niektorých mladých môže ísť aj o určitý protest alebo snahu nájsť sa v špecifickej komunite vrstovníkov. Sem patria aj fenomény, keď zrazu na jednej škole prepukla akoby epidémia transrodovosti a v jednej triede sú zrazu traja. To môže byť skupinovo sugestívny vrstovnícky mechanizmus, ktorý má charakter sociálnej nákazy.

Súčasná pozornosť západných médií venovaná transsexuálom je súčasťou kampane za ich normalizáciu. Logika propagandy znie: čím viac „transgenderov“ ľudia uveria, že existuje, tým skôr bude akceptované, že je to normálne. V skutočnosti by už odhadovaná prevalencia 0,1 percenta populácie trpiacej transgenderovými pocitmi bola v nedávnej minulosti veľmi nadhodnotená.

Napriek niekoľkým nejasným, mnohostranne interpretovateľným a nereplikovaným zisteniam nič nenaznačuje biologický pôvod transgenderizmu. Myšlienka mať dušu opačného pohlavia vzniká postupne v detstve a najmä v období dospievania. Vo svojich fantáziách sa postupne stotožňujú s opačným pohlavím. Jedná sa o túžobné snenie, aby unikli pred svojím vedomím a frustráciou z toho, že sú outsidermi, ktorí nepatria do sveta vlastného pohlavia.

Mimochodom, intenzita tohto fantazijného sebaobrazu opačného pohlavia je často premenlivá. Mnohí, ktorí v určitom období puberty živili túžbu zmeniť svoje pohlavie, sa jej s pribúdajúcim vekom spontánne zbavujú. Štúdia zistila, že len tretina detí pred pubertou, ktoré silno odmietali svoje vlastné pohlavie, prejavovala rovnaký postoj aj o 10 rokov neskôr. Dávajte si teda pozor na lekárske zásahy, ktoré sú nezvratné, a na psychologické „terapie“, ktoré potvrdzujú rastúce transgenderové tendencie mladých ľudí!

Človek nemôže zmeniť svoje pohlavie. Takzvaná operácia na zmenu pohlavia je klamstvo a sebaklam. Týmto brutálnym zákrokom sa telo len zdanlivo zmení, v skutočnosti sa zmrzačí.

Túžba transsexuálov patriť k opačnému pohlaviu je neurotickou posadnutosťou, ktorú podnecuje neustály pocit nespokojnosti a menejcennosti. Nikdy nie je uspokojená. Preto sú muži, ktorí boli operovaní, aby sa stali ženami, neustále zaujatí snahou dokázať svoju nadženskosť (super-feminity). Títo ľudia trpia ťažkou neurózou, ktorá je odolná voči sexuálnej operácii.

Naše telo nemožno vnímať ako oddelené od našej psychiky. Naša psychická mužskosť alebo ženskosť sa hodí k nášmu mužskému a ženskému telu ako kľúč k zámku. „Skutočné ja“ sa skutočne dá vyčítať z pohlavia nášho tela. Transsexuáli nemajú žiadne somatické znaky opačného pohlavia, žiadne abnormálne mozgy, hormóny alebo gény. Ako som povedal, sú to zlé návyky a duševné poruchy, ktoré vedú mladého človeka k tomu, aby si predstavoval „skutočné ja“, ktoré je v skutočnosti falošným „ja“, bludom.

Seriózny vedecký dôkaz pre vrodenosť transgenderizmu neexistuje.

Transrodové osoby trpia vysokou mierou bezdomovectva, nezamestnanosti a samovrážd. Transsexuáli sú sociálne neprispôsobiví, najmä v súkromných vzťahoch. Je dokázané, že sexuálne operácie nezlepšujú ich život, a čo je horšie, ani ich psychický stav. Riziko samovrážd u pacientov po operácii je mnohonásobne vyššie ako u ostatných ľudí. Nemá to nič spoločné s „diskrimináciou“, pretože väčšina z nich netrpí nespravodlivou liečbou, ale vzťahovými problémami, depresiami, sebadeštruktívnymi sklonmi a sexuálnou posadnutosťou. Títo ľudia sú emocionálne chorí a je škandál, že naša „starostlivá“ spoločnosť a veľká časť sveta psychiatrie a psychológie odmietajú vidieť veci tak, ako sú, a namiesto toho ich zatláčajú hlbšie do ich prehnane egocentrických bludov.

Zneužívanie detí môže byť iniciátorom transgenderovej poruchy.

Treba skúmať, kedy sa objavil rodový nesúlad, či nesúvisí s nejakým zážitkom sexuálneho zneužívania, s tým, že je napríklad mladému človeku zrazu nepohodlné prežívať svoj život ako chlapec, lebo bol napríklad ako chlapec zosmiešňovaný, dievča bolo zas kritizované za svoj vzhľad, znevýhodňované. V hre môže byť aj depresia či psychóza.

Pozitívom je, že niektorí, ktorí svoju „premenu“ hlboko oľutovali, napísali svoje príbehy alebo blogy na internete, aby varovali ostatných pred tým, aby sa chytili do pasce bezohľadnej transrodovej ideológie a priemyslu. Nedávno vydanou autobiografiou, ktorá môže pomôcť otvoriť oči ľuďom uvažujúcim o sexuálnej operácii, je kniha Walta Heyera A Transgender’s Faith (2015).

Chirurgickou zmenou, respektíve zmrzačením pohlavných orgánov, sa nerieši skutočný problém takéhoto pacienta, ktorým je sebaprijatie. Chirurgickým zásahom, neraz nezvratným, sa vytvára s odstupom času priestor na prehĺbenie psychických problémov transgender osoby, čo potvrdzujú aj štúdie.

Proces maskulinizácie alebo feminizácie skrz hormóny môže byť podobne škodlivý a nezvratný postup ako chirurgické zásahy. Hormóny v detstve, ale aj v dospelosti, sú obrovským zásahom do organizmu. Menia fyziologické procesy v tele, prežívanie a emócie človeka.

Dovoľte mi pripomenúť príbeh prvej rodovej kliniky na Univerzite Johnsa Hopkinsa v Baltimore, kde sa operácie zmeny pohlavia pravidelne vykonávali v 70. rokoch minulého storočia. Klinika bola zatvorená po tom, čo štúdia jasne ukázala, že tieto operácie nedokázali pacientov vyliečiť. Ich „vážne psychické problémy“ pretrvávali.

Výsledky dlhodobých psychologických sledovaní novších prípadov prechodu sa nepochybne nebudú líšiť. Zdá sa však, že o takéto štúdie nie je veľký záujem.

Niektorí lekári prirovnávajú rodovú dysfóriu, teda nespokojnosť s vlastným pohlavím, k anorexii alebo bulímii, teda nespokojnosti s vlastným telesným výzorom. Podobnosť medzi týmito syndrómami spočíva v nespokojnosti s obrazom vlastného tela.

Ľudský jedinec, ktorý má základy oboch pohlavných orgánov (ženské aj mužské) je z genetického hľadiska takisto buď muž alebo žena. Pohlavné orgány u takéhoto jedinca sú funkčné len jedny alebo ani jedny. U ľudí nebol zaznamenaný hermafrodit s oboma funkčnými systémami. To znamená, že človek, ktorý by mal plne funkčné mužské aj ženské pohlavné orgány sa ešte nenarodil. Korektívna chirurgia a liečba v prípade jedincov s poruchou pohlavných orgánov alebo pohlavných žliaz má svoj význam pokiaľ je robená v súlade so skutočným pohlavím pacienta.

Aj ľudia s vysokými alebo nízkymi hladinami testosterónu sa identifikujú v súlade so svojim biologickým pohlavím. Transgenderizmus je psychosexuálna porucha, ktorá nie je primárne závislá od hladiny určitého hormónu.

Existujú muži s chromozómami XXY alebo ženy, ktoré majú len X a niektoré ďalšie podobné chromozomálne poruchy, okolo ktorých je rozšírených mnoho mýtov. V populácii je napríklad dosť XXY mužov, ktorí seba nevnímajú odlišne od iných mužov. Nie je to tak ako si to niektorí predstavujú, že XXY muži sú biologickí transgenderi. Tak ako medzi XY mužmi aj medzi XXY mužmi sú zdraví jedinci a nájdu sa medzi nimi aj jedinci s transgenderovou poruchou.

Transsexuál sa nutkavo sťažuje, že má nesprávne telo. Naďalej sa spravidla sťažuje na to isté, bez ohľadu na chirurgický zákrok alebo spoločenské potvrdenie jeho „nového pohlavia“. Ak vyhľadáva mužské vzťahy, nie je o nič menej promiskuitný ako mužskí homosexuáli. Celý jeho život sa točí okolo jeho pseudoženskosti. Je nadmerne zaujatý sám sebou, ale nedokáže nájsť svoje skutočné ja.

Môže sa stať, že ani liekmi, ani žiadnou inou psychologickou alebo psychiatrickou terapiou sa nedá zvrátiť transrodové prežívanie. Liekmi môžeme len zmenšiť úzkosť alebo depresívne stavy týchto ľudí.

Transgenderizmus je vážna psychická porucha.

Zdroj: https://mercatornet.com/transgenderism-an-endless-quest-for-the-real-me/19650/