Kapitola 24 – Homosexualita a odchýlky sexuálneho správania

Človek nebol nikdy dostatočne múdry na to, aby poslúchal Boha a následkom toho netrpel.[1]

Čo sú to odchýlky sexuálneho správania? V odbornej verejnosti sa v súčasnosti za sexuálne odchýlky považuje správanie a motivácie zahrnuté pod pojem parafílie. Okrem pojmu parafílie boli zvlášť v minulosti zaužívané pojmy ako sexuálne dysfunkcie, perverzie a najmä sexuálne deviácie. Samotný pojem deviácia, teda odchýlka alebo úchylka v sebe obsahuje prvok súvisiaci s psychopatickou koncepciou týchto porúch. Je to dedičstvo najstarších prác na túto tému a dnes sa považuje za dehonestujúci. Tieto pojmy sú dnes nahrádzané výrazmi ako parafília prípadne sexuálna variácia. Napriek tomu sa aj mnohí odborníci stále pridržiavajú do istej miery výstižnejšieho termínu sexuálna deviácia.[2]

Parafílie sú podľa klasifikácie WHO z roku 1992 charakterizované „sexuálnymi impulzami, fantáziami alebo praktikami, ktoré sú neobvyklé alebo bizarné“.[3]

Podobne ako u telesne alebo mentálne postihnutých možno hovoriť tiež o handicape. V tomto prípade o sexuálnom handicape.

Poukazuje na to i Van den Aardweg, ktorý má dlhoročné skúsenosti pri práci s homosexuálmi a na sexualitu sa pozerá ako na niečo účelné, nie len ako na egocentrickú rozkoš. Muži a ženy nie sú len telesne odlišní, sú i psychicky odlišní. Sú tvorení jeden pre druhého a v zdravom vzťahu sa vzájomne dopĺňajú. Sexualita, ktorá nemôže dospieť k cieľu pohlavného spojenia, je nutne neplnohodnotná. Je to funkčná porucha. To má vplyv na pocit mužskosti a ženskosti ako základného prvku prežívania seba samého. U sexuálne inak orientovaného človeka tento prvok chýba a v prežívaní svojej identity sa môže len nedostatočne identifikovať s mužskosťou či ženskosťou. Podľa svojej skutočnej prirodzenosti je však tiež psychicky mužom alebo ženou. Homosexuálne partnerstvá označuje teda ako nevyzreté formy ľudských vzťahov, kde je narušená i samotná schopnosť dozrieť.[4]

Rozdelenie sexuálnych deviácií

Sexuálne deviácie (parafílie) sú stavy kvalitatívne zmenenej sexuálnej motivácie na úrovni sexuálnej identifikácie, orientácie, správania či ich vzájomné kombinácie. Existuje viacero delení, jedným z nich je rozčlenenie do štyroch základných skupín:

– poruchy sexuálnej orientácie (pedofília, fetišizmus, zoofília, nekrofília, gerontofília, transvestitizmus, homosexualita),

– poruchy sexuálnej identifikácie (transvestitizmus),

– poruchy v sexuálnej aktivite (exhibicionizmus, voyeurstvo, masochizmus, sadizmus, agresivita),

– kombinované deviácie;

Podľa toho čo sa považovalo alebo považuje za príčinu odlišných sexuálnych sklonov existuje viacero modelov prístupu k tejto problematike od rôznych viac menej biologických cez psychologické a sociologické až po multifaktoriálne modely.[5]

Mnohí odborníci sú dnes toho názoru, že žiadna z partikulárnych teórií nie je schopná plne vysvetliť podstatu deviácií.[6] Money napríklad tvrdí, že pri vzniku parafílie hrajú významnú rolu viaceré faktory. Medzi možné príčiny radí dedičné predispozície, hormonálne príčiny, patologické vzťahy, sexuálne zneužitie a psychické poruchy.[7]

Parafília je spravidla celoživotnou charakteristikou jedinca. Liečba alebo iné prostriedky na zmenu sexuálnych preferencií sú z hľadiska svojej efektivity závislé najmä od individuálnej situácie postihnutého. Úspešná je skôr snaha modifikovať sexuálne správanie, teda vonkajšie prejavy sexuálnych preferencií.[8] Sexuálny deviant sa môže naučiť ovládať svoje sklony.[9]

Nezanedbateľný podiel medzi sexuálnymi deviantami tvoria jedinci, ktorí určitú značnú časť života prežili v detskom domove prípadne inom podobnom ústavnom zariadení, kde boli odlúčení od rodičov.[10] Naznačuje to prepojenosť sexuálnych deviácií s istými vážnymi psychologickými zmenami u človeka.

Parafilici sa neraz snažia prispôsobiť svoje správanie správaniu heterosexuálov, aby okolie nespozorovalo ich odlišné prežívanie.[11]

Sexuálne deviácie sú veľmi komplexná oblasť, dosiaľ nedostatočne preskúmaná. Napriek tomu sa dostávajú do popredia spoločenského a politického záujmu. V súčasnosti je výsostne aktuálnou najmä situácia okolo homosexuality, transvestitizmu a pedofílie.

Homosexualita

Čo je homosexualita? Homosexualita sama o sebe v praktickom živote nejestvuje, tak ako neexistuje sama o sebe ani heterosexualita. Existujú len ľudia, ktorí prežívajú svoju bytostnú životnú orientáciu a ich orientácia môže byť práve homosexuálna. Pri pojme homosexualita treba mať preto na vedomí, že sa hovorí o živých, cítiacich ľuďoch.[12] V prípade homosexuálov niektorí uprednostňujú používanie pojmu „príťažlivosť k tomu istému pohlaviu (PTIP)“.[13]

Ako uvádza zakladateľ združenia Courage na pomoc homosexuálne orientovaným osobám v USA John Harvey: „Homosexualita len veľmi málo súvisí so sexom…“[14]

A čo je teda tým jadrom? Sú to „hlboko zakorenené potreby lásky a ľudského potvrdenia…“ [15]

Okrem rôznych iných delení sa často rozlišuje najmä medzi homosexualitou ego – dystonickou a ego – syntonickou (keď je jej nositeľ vyrovnaný so svojou odlišnosťou).[16]

Homosexualita vo veku dospievania zostáva často potenciálna, platonická. Často je ťažko rozlišovať či tieto pocity pochádzajú zo silného pocitu súdržnosti, dlhodobého prežívania jednoty alebo to pramení z určitých prvotných homosexuálnych sklonov.[17] Spravidla, náklonnosť k priateľom rovnakého pohlavia nemá sexuálnu, ale jednoducho emocionálnu povahu.[18]

Spôsob prežívania homosexuality v rámci spoločnosti predstavuje širokú stupnicu možností od celkom utajenej až po otvorenú manifestáciu na verejnosti.[19]

„Podľa (…) štúdie na vzorke 3321 mužov vo veku od 20 do 39 rokov, ktorú vykonal inštitút Battelle Human Affairs Center v meste Seattle, malo za posledných desať rokov určitú homosexuálnu skúsenosť len 2 % mužov a len 1.1 % hovorilo o sebe, že boli výlučne homosexuálne orientovaní.“[20] „Podľa francúzskej štúdie Sexual Conducts in France z roku 1993 malo len 4 % mužov a 2 – 3 % žien vo Francúzsku jednu alebo viac homosexuálnych skúseností za celý život. Väčšina z týchto ľudí však nie sú homosexuáli a mali len niekoľko homosexuálnych skúseností najčastejšie vo svojom mládežníckom veku.“[21]

Zastúpenie homosexuálov v spoločnosti vo výške jedného až dvoch percent dospelej populácie, vrátane bisexuálov potvrdzuje napríklad Inštitút Alana Guttmachera (1993), Wellings et. al. (1994) a Cameron (1993).[22] Podľa českých výskumov sexuálneho správania obyvateľstva z rokov 1993 a 1998 sa za homosexuálov považuje spolu s tými, ktorí si nie sú svojou orientáciou istí 2 % mužov a žien a o jedno percento viac má jednu či opakovanú homosexuálnu skúsenosť.[23]

Silné homosexuálne cítenie sa vo výnimočných prípadoch objavuje až po tridsiatke alebo štyridsiatke.[24]

Príčiny homosexuality

Homosexualita „vychádza z hĺbky psycho – somatickej reality, ktorá doposiaľ nie je dostatočne objasnená“.[25]

Pravdepodobná je vzájomná interakcia, nie opozícia biologických a psychosociálnych faktorov ovplyvňujúcich homosexuálne predispozície. „Biologický vývin nie je úplne skončený ani v období po narodení a psychologická atmosféra v rodinnom i širšom spoločenstve ovplyvňuje vývin dieťaťa už pred jeho príchodom na svet, ešte v období jeho základnej rozhodujúcej formácie v lone matky.“[26]

Faktom, ale zostáva ako uvádza doktor Jeffrey Satinover z NARTH – u, že: „Otázka týkajúca sa príčin homosexuality ostáva otvorená.“[27] Podobne sa o tom možno sporadicky dočítať aj v periodikách samotných homosexuálov: „Vzájomný vzťah biologických a psychosociálnych vplyvov nie je dosiaľ objasnený, a teda ho nemožno ani vylúčiť.“[28]

Homosexualita je však spojená so všetkými druhmi psychiatrických problémov podstatne viac než u kontrolných skupín.[29]

„Dlhodobá stresová záťaž nepriaznivo ovplyvňuje mnohé fyziologické procesy v organizme. Intenzívny emocionálny stres počas gravidity má za následok zníženie tvorby testosterónu, čo môže nepriaznivo ovplyvniť vývin a diferenciáciu mozgu. (…) Kým matky heterosexuálnych mužov uvádzajú, že počas gravidity prežívali intenzívny stres len v menej ako 10%, u matiek homosexuálov je toto percentuálne zastúpenie viac ako dvojtretinové.“[30]

Podľa Satinovera „parafílie, sexuálne závislosti a kompulzívne sexuálne fantázie či správanie často predstavujú podvedomý prostriedok dočasného utíšenia úzkosti a s ňou súvisiacej depresie. Inými slovami ide o reakcie zamerané na zmiernenie vnútorného trápenia. (…) Jedinci, ktorí sú viac náchylní k depresii či zvýšenej úzkosti alebo k obom, sú tak vo väčšom riziku rozvoja sexuálnych kompulzívnych či obsesívnych stavov alebo závislostí, ako cesty na zmiernenie svojho vnútorného utrpenia, než tí jedinci, ktorí sklonmi k depresiám netrpia. (…) Predispozície k depresiám či úzkosti neznamenajú zaručený rozvoj týchto závislostí, ale predstavujú zvýšené riziko, že daný jedinec nájde zmiernenie svojho utrpenia v istom návykovom správaní, ktoré môže byť sexuálne, ale aj nemusí. (…) Ide napr. o alkoholizmus, drogy, promiskuitný sex, prejedanie sa a podobne. Podobné behaviorálne stavy vykazujú značné zlepšenie práve po terapii antidepresívami.“[31]

„National Lesbian-Gay Foundation uverejnila výskumnú správu, v ktorej bolo uvedené, že problémy súvisiace s alkoholom a drogami sa medzi homosexuálmi vyskytovali trikrát častejšie ako medzi heterosexuálmi.“[32]

„Je nemálo prípadov, keď sa človek vyvíjal bežne heterosexuálne a bez významnejšieho vplyvu stresových situácií, vzťahov či vnútorných konfliktov v období raného vývoja. Neskôr však prežil zneužitie (môže ísť nielen o fyzické zneužitie, ale aj o emocionálne, verbálne či vizuálne zneužitie, či ich vzájomnú kombináciu, a to jednorázovo či opakovane.[33]), následkom ktorého sa dostal, neraz na mnohé roky, do homosexuálneho spôsobu života.“[34]

Aardweg upozorňuje, že pod vplyvom presviedčania, propagandy („si proste taký“) alebo špecifickej pornografie sa rovnako vytvárajú podmienky na stotožnenie sa s „homosexuálnymi túžbami“, „homosexuálnym bytím“, predovšetkým v detstve a rannej puberte.[35]

„V roku 2001 realizoval Archív sexuálneho správania na neklinickej vzorke 942 dospelých porovnávaciu štúdiu výskytu traumy zneužitia v detstve medzi heterosexuálmi a nie – heterosexuálmi. Podľa autorov štúdie 46 % homosexuálnych mužov a 22% lesbických žien uviedlo homosexuálne zneužitie, ktoré prežili vo svojom detstve. Heterosexuálni muži uviedli len 7% prípadov prežitého homosexuálneho zneužitia v detstve a heterosexuálne ženy len 1%.“[36]

V 2. a 3. roku po pôrode si dieťa utvára vedomie svojej pohlavnej roly. Škodlivé môžu byť preto prejavy sklamania nad tým, že miesto chlapca má rodina dievča. Práve nejasné rozlišovanie mužskej a ženskej roly sa môže stať predpokladom porúch sexuality.[37]

Sexuálne „experimenty“ v predpubertálnom veku (napríklad prezliekanie sa do šiat opačného pohlavia, hranie a správanie sa ako druhé pohlavie, pozorovanie vyzliekajúcich sa ľudí, odhaľovanie genitálií a podobne) však ešte vôbec nie sú zárukou deviantného vývoja.[38] Ustálenie sexuálnej orientácie v ranom veku okolo troch – štyroch rokov bolo obľúbeným pojmom starších psychoanalytických teórií. Tí, ktorí chcú mladistvých presvedčiť o tom, že ich homosexuálny osud je spečatený už v ranom detstve, im môžu spôsobiť ťažké emocionálne škody.[39]

Dr. Satinover uvádza výsledky Národnej štúdie zdravia a spoločenského života, z ktorých vyplýva, že až 50% identifikovaných ako homosexuáli pred 18. rokom života úplne opustia homosexuálny životný štýl. Do 25. roku života celkovo ostane homosexuálmi len 2.8% z nich.[40]

Rodičovské a výchovné faktory sú síce predurčujúce (deti a mladí necítia istotu a uznanie vo svojej mužskej alebo ženskej role, prípadne vo svojej rodine zastupujú rolu opačného pohlavia), ale nie sú vždy rozhodujúce. Najsilnejšie spojenie nie je medzi homosexualitou a väzbou na rodičov, ale medzi homosexualitou a vzťahmi ku rovesníkom, najmä v období puberty (štatistické tabuľky a prehľady viď. Van den Aardweg, 1986, 1992; Nicolsi, 1991). Podmieňovať ju môžu silné pocity menejcennosti, absencia sebaprijatia aj so svojimi chybami, zranenie a poníženie zo strany rovesníkov a podobne. Tieto problémy pramenia často práve z toho, že sú vo svojich záujmoch a správaní ako ženy málo ženské alebo ako muži málo mužskí, ešte pred tým, než u nich došlo k stotožneniu sa s homosexuálnou orientáciou.[41]

Svoju rolu hrá podľa Aardwega pri homosexualite komplex mužskej či ženskej pohlavnej menejcennosti, ktorý sa zvyčajne nevytvára definitívne pred obdobím puberty. O homosexualite nemožno hovoriť skôr, než sa hlboko zakorení pocit menejcennosti (cítia sa menej mužsky/žensky než ostatní – na tomto parazituje aj nová gender ideológia), vrátane sebadramatizácie (infantilná/pubertálna sebaľútosť a videnie sa ako „tragický stred sveta“) a homosexuálne – erotických predstáv. Túžbu sťažovať si a ľutovať sa nachádzame aj u tých, ktorí hrajú spoločenskú rolu „stále“ radostného a veselého (gay znamená radostný).[42]

Erotické predstavy, súvisiace s komplexom menejcennosti sa nemusia zameriavať na jedincov rovnakého pohlavia a podobného veku, ale môžu mať za cieľ aj deti (pedofília).[43]

Ako uvádza aj psychiater Issay (1989), sám homosexuál, problémy homosexuálov vyplývajú napríklad z odmietnutia otcom, rovesníkmi, spoločnosťou. Takýto postoj pramení podľa neho z diskriminácie voči homosexuálom. V skutočnosti je to však naopak. Duševný príbeh homosexuálov prebieha tak, že najskôr ako deti, respektíve v mladosti zažívali odcudzenie, nelásku, nedostatok ocenenia a tým sa stali deprimovaní a neurotizovaní. Až po týchto skúsenostiach odmietnutia a osamotenia sa prejavila ako dôsledok ich homosexuálna túžba. Podstatnejší je tu viac subjektívny nedostatok lásky (prežívanie u chlapca), než objektívny. Preto u niekoho prežívanie odmietania môže vyvolať homosexuálne sklony, u iného nie.[44]

Prvotné psychické problémy u homosexuálov nie sú zapríčinené útlakom zo strany okolia ako reakcie okolia na ich prejavenú homosexualitu. Potvrdzujú to štúdie z Holandska a Nového Zélandu, kde je vysoká tolerancia homosexuálneho správania, a bola tam zistená rovnaká zvýšená miera psychologických problémov homosexuálov ako inde.[45]

Frank Worthen v knihe „Steps out of homosexuality“ píše: „Sme presvedčení, že najhlbším koreňom homosexuality je porušenie vzťahov v rámci rodiny, z ktorého pramení nedostatok spolupatričnosti a nedostatok vzájomnej spätnej väzby. Pocit istoty dieťaťa závisí od trojcestnej väzby: matka – dieťa, otec – dieťa, a otec – matka. Tento tretí vzťah je často zanedbávaný a podceňovaný. Akékoľvek porušenie tohto trojuholníka vyvolá v dieťati neistotu.“[46]

Srdečnosť môže mladistvému pomôcť, aby svoju frustráciu premohol. Platí to, ale len v tom prípade, ak si pred tým nevypestoval sebaľútosť. Sebadramatizácia takisto vysvetľuje väčšiu mieru promiskuity u homosexuálov, postavenej na stálom hľadaní a súčasnom ľutovaní sa z dôvodu nedosiahnuteľnosti zidealizovaného vzťahu.[47]

Niektorí odborníci poukazujú na väčšie riziká vznikania homosexuálnej orientácie práve v rodinách, kde dieťa vyrastá bez jedného rodiča.[48]

Martensen-Larsen uvádza, že štvornásobný počet homosexuálov v porovnaní s heterosexuálmi stratilo otca pred pätnástym rokom života.[49]

Sagir a Robins uvádzajú podobne: 35 % homosexuálov a 46 % lesbičiek stratilo jedného rodiča pred 15 rokom života[50], oproti len 12 % heterosexuálnych mužov a 7 % heterosexuálnych žien.[51]

Saghir a Robins tiež uvádzajú, že 84 % homosexuálov malo negatívny obraz svojho otca, pričom podobný negatívny obraz otca malo len 18 % heterosexuálov.[52]

Veľké osobnosti psychológie Adler, Bergler, Arndt, Freud, Stekele, Rogers, Horney a ďalší hovorili priamo alebo nepriamo už v minulosti o komplexe pohlavnej menejcennosti. Americký psychiater Hatterer v roku 1980 dodáva, že okrem komplexu pohlavnej menejcennosti sa u homosexuálov jedná o syndróm relatívne autonómneho sexuálneho zotročenia ako dôsledku poddania sa homosexuálnym túžbam. Prirovnáva ho k situácii neurotika, ktorý má problémy s návykovými látkami. Murray (1953) vidí korene homosexuálnej túžby v egofílii, v nevyzretom zameraní sa na seba.[53]

„Pri skúmaní hormonálnej podmienenosti sexuálnej orientácie sa predpokladalo, že homosexuálni muži majú nižší testosterón a lesbičky nižšie estrogény a vyšší testosterón než heterosexuáli. Avšak posledné výskumy medzi homosexuálnymi a heterosexuálnymi mužmi a ženami žiadne rozdiely v hladinách testosterónu nepreukázali ani u mužov[54], ani u žien.[55]“ Hormonálne teórie sexuálnej orientácie sú len čiastočne potvrdzované experimentmi na zvieratách.[56]

Bolo tiež zistené, že homosexuálni muži majú v priemere: viac starších bratov, ale nemajú viac starších sestier ani mladších súrodencov než heterosexuáli (tzv. efekt staršieho brata).[57]

„Homosexuálny vzťah nie je prvotnou potrebou. Je následkom citového nenaplnenia vzťahu s osobou rovnakého pohlavia – najčastejšie syna s otcom a dcéry s matkou.“[58]

Ako korene homosexuality sa teda javia predovšetkým problémy prameniace z vývoja v detstve a v období dospievania: nenaplnený vzťah s rodičom rovnakého pohlavia alebo abnormálne blízky vzťah s rodičom rovnakého pohlavia alebo zneužitie (sexuálne, fyzické, mentálne, emocionálne) dieťaťa alebo zlý vzťah medzi rodičmi.

Je pravdepodobné, že sexuálna odchýlka vzniká tam, kde sa prekročí určitá subjektívne znesiteľná hranica nezdravého vplyvu okolia.

V rodine, kde skutočne panuje láska, kde otec skutočne miluje svojho syna a dá mu to najavo, kde matka skutočne miluje svoju dcéru a dá jej to najavo, je pravdepodobnosť rozvoja homosexuality a iných sexuálnych porúch a typov neuróz veľmi nízka.[59]

Biologický pôvod vylučuje chorobný stav?

Ak by sa dokázalo, že napríklad alkoholizmus či depresia sú vrodené alebo že genetické faktory môžu vytvoriť predispozíciu ku kriminalite, prehlásili by sme ich azda za normálny prejav zdravia a viac by sme sa nevenovali terapii ľudí, ktorí nimi trpia? Alebo by sme tvrdili, že napríklad spomínaná kriminalita má byť legalizovaná? Preto aj argumenty za „vrodenú homosexualitu“, ak by sa aj ukázali ako pravdivé, ťažko by mohli byť považované za dôkaz toho, že homosexualita je normálnym variantom ľudskej sexuality.

Keďže biologické skutočnosti majú často duševnú príčinu, nebol by ich biologický pôvod ešte žiadnym dôkazom normálnosti. Pokusy poukázať na genetický pôvod homosexuality (Hamer, 1993) alebo iné pokusy na biologickej báze (Kallman, 1952; Levay, 1991), sa však ukázali buď ako vysoko selektívne alebo nereprezentatívne. Hamerov prípad vyvoláva ďalšie otázniky i z dôvodu, že jedna jeho spolupracovníčka na neho vzniesla sťažnosť z dôvodu falšovania výsledkov. Okrem toho Ebersovi (Scientific American, november 1995) sa nepodarilo Hamerove výsledky potvrdiť. Slávny francúzsky genetik profesor Lejeune (1993) sa dokonca vyjadril: „Keby v tejto štúdii nešlo o homosexualitu, nikdy by nemohla byť publikovaná pre veľmi spornú metodológiu a nedostatočnosť v štatistike.“[60]

Okrem spomínaných sa objavujú i novšie štúdie.[61]

Absurdnosť nájdenia génu homosexuality by spočívala v tom, že bojovníci obhajujúci normálnosť a prirodzenosť homosexuality sú obyčajne v prvej línii obhajcov potratov na základe rozličného výberu a diagnostiky. Dá sa predpokladať, že tak ako sú dnes likvidované rôzne geneticky nevyhovujúce embryá, ich paleta by sa rozšírila hneď po tom, čo by ľudstvo takto dokázalo určiť sexuálnu orientáciu embrya.

V prípade poukazovania na nemožnosť existencie génu homosexuality sa uvádzajú napríklad štúdie s identickými dvojičkami, u ktorých sú všetky gény rovnaké. Ak by taký gén existoval, obe dvojičky by museli byť rovnako sexuálne orientované. Tieto štúdie však dokazujú prinajlepšom 50% zhodu v orientácii, keď boli obe dvojičky vychovávané v rovnakom prostredí. U dvojičiek vychovávaných oddelene, bola zhoda nulová, teda ani v jednom prípade neboli obe dvojičky homosexuálne orientované.[62]

Čo sa týka odlišností na mozgu, určité odlišnosti boli pozorované aj v prípade nositeľov iných sexuálnych deviácií (pedofili, sadisti).[63] Takisto aj u vysoko agresívnych delikventov a sexuálnych delikventov boli zaznamenané odlišnosti v porovnaní s kontrolnými skupinami.[64]

K zmenám v štruktúre mozgu dochádza aj napríklad u detí, ktoré prežívajú psychickú depriváciu (najčastejšie sú to napríklad mnohé deti z detských domovov).[65]

Niektorí výskumníci ako Simon LeVay sa sami dištancovali od nesprávnych prezentácií svojich výskumov poukazujúcich na určité rozdiely v mozgoch PTIP mužov a tých bez PTIP. Študoval mužov, ktorí zomreli na AIDS, pričom vírus HIV je známy tým, že poškodzuje mozog.[66]

Biologický stav nemusí byť teda príčinou, ale následkom psychickej poruchy.

Zmeny v štruktúre mozgu alebo v genetickom kóde nie sú teda postačujúce k tomu, aby sme na homosexualitu začali hľadieť ako na niečo prirodzené či zdravé. Napríklad taký Downov syndróm, ktorý je dedičným ochorením, s ktorým sa niektorí ľudia rodia nevnímame ako niečo normálne, len preto, že má genetický pôvod.

Prejavy homosexuality

„Vzhľadom na možné príčiny nielen homosexuality, ale aj rôznych tzv. parafílií, teda aj súčasnou psychiatriou klasifikovaných tzv. odchýlok sexuálneho správania, Dr. Satinover hovorí:“[67] „Tieto sú dnes už považované v prvom rade nie jednoducho za sexuálnu nezriadenosť, ako boli dlho hodnotené, ale za dôsledok dlhodobo zaužívaného spôsobu, ako jedinec hľadá utíšenie svojej úzkosti a depresie – cestou sexuálneho vyjadrenia (čo zodpovedá aj starším psychoanalytickým pohľadom). Táto formulácia by mohla byť – a tiež aj bola – aplikovaná aj na homosexualitu.“[68]

U mužov pri praktizovaní homosexuality dochádza spravidla k vsúvaniu penisu do konečníka či k vzájomnej masturbácii. U žien je to predovšetkým vzájomné dráždenie klitorisov až k dosiahnutiu orgazmu. Tieto praktiky sú však prejavom, ktorý pri akomkoľvek zastúpení homosexuálov v spoločnosti alebo pri akejkoľvek spoločenskej a politickej klíme bude abnormálnym spôsobom sexuálneho uspokojenia. Nepomôže tomu ani vyškrtávanie homosexuality zo zoznamu chorôb alebo porúch. Je to zjavná degradácia ľudskej sexuality a v prípade registrovaných partnerstiev aj degradácia rodiny. K pochopeniu tejto skutočnosti netreba byť psychiatrom alebo sexuológom, stačí sa zamyslieť nad fyziológiou pohlavných orgánov.

Hoci nie všetci homosexuálni muži majúci partnera praktizujú análny styk, Dr. Satinover upozorňuje, že: „Vo všeobecnosti mužská homosexualita a análny styk sú neúprosne prepletené.“ [69]

V prípade používania kondómov, sa nejedná ani u homosexuálov o bezpečný, ale s ohľadom na nebezpečenstvo prenosu infekcií len o bezpečnejší sex. Ako však poukazuje istá štúdia až 40% homosexuálov podľa zistení odmieta používať kondómy, spravidla s tvrdením, že znižujú rozkoš.[70] Tešia sa, že berú riziko na seba, čo je znakom závislosti od ich sexuálnych aktivít. Následkom sú extrémne zdravotné problémy v tejto populácii, čo samo o sebe poukazuje na patologickosť životného štýlu homosexuálov žijúcich aktívnym pohlavným životom. V USA bolo zistené, že priemerná dĺžka života pohlavne aktívneho homosexuála je o 25 až 30 rokov kratšia než u ostatných bežných ľudí. U alkoholikov je to 5 až 10 rokov pričom v ich prípade sa budujú liečebné centrá, zatiaľčo v prípade homosexuálov sa vytvára spoločenský tlak, aby sa ich zhubný životný štýl nezavrhoval, ale považoval iba za inakosť, ktorej by sa malo podľa niektorých tlieskať.[71]

Homosexualita sa môže teda prejavovať ako istá forma obsesie. V jej prípade to však nie je iné, než u ostatných sexuálnych obsesií (chorobná nutkavosť, posadnutosť), napríklad aj tými, ktorými môžu trpieť i heterosexuáli. Ku príkladu heterosexuálny ženatý muž môže trpieť obsesiou pre ženy. Má ťažkosti sa ovládať a každú noc túži mať nejakú novú „obeť“. Možno tým zničí svoje manželstvo, ublíži svojim deťom, i keď to snáď ani nemusí chcieť. Je potrebné premýšľať o vnútornom boji takéhoto muža. Má dve možnosti. Môže sa ospravedlňovať a hľadať výhovorky, že to je normálne, že je proste taký a vzdať to a celé to zracionalizovať pomocou množstva argumentov, ktorými si sám sebe nahovorí a „vyjasní“, že mu nezostáva nič iné, než takto žiť. Alebo môže dôjsť k záveru, kedy si povie: „Čo sa dá robiť? Môžem sa ovládať? Môžem sa zmeniť?”

Takisto ku príkladu pedofili stoja tiež pred voľbou, čo môžu robiť – povoliť nutkanie, obhajovať sa, takto žiť a presviedčať sa, že sú šťastní alebo sa môžu vzoprieť svojej obsesii a pokúsia sa zmeniť svoj život.[72]

Po objavení sa choroby AIDS, sa toto ochorenie šírilo práve v homosexuálnych komunitách. Súviselo to predovšetkým s vysokou mierou promiskuitného správania medzi homosexuálmi. V roku 1978 sa vyjadril nemecký sociológ a homosexuálny aktivista Dannecker, že „homosexuál má odlišnú sexuálnu povahu“. Narážal na to, že striedanie partnerov patrí k jeho sexualite. Výskum dvoch odborníkov (pritom homosexuálov – McWhirter a Mattison, 1984), ktorí vyšetrovali 156 mužských homosexuálnych párov, došiel k záveru, že len 4% z týchto párov boli konzistentne monogamné (vyjadrili sa, že nemali iného partnera v období kratšom než päť rokov).[73]

Je tiež „známe, že aktívny homosexuál má priemerne stovky partnerov, i keď má stáleho partnera“.[74]

Rozsiahla vedecká štúdia medzi takmer piatimi tisícmi homosexuálnych mužov dospela k záveru, že väčšina z nich mala 50 alebo viac celoživotných sexuálnych partnerov a vyše 80% z nich malo análny styk s aspoň niektorými svojimi partnermi za posledné dva roky.[75]

Rozšírenú promiskuitu u homosexuálov nepriamo potvrdzuje i výskum Americkej asociácie verejného zdravia, podľa ktorého 78 % homosexuálov v tomto výskume bolo nakazených sexuálne prenosnými chorobami.[76]

Štúdia z roku 1978 zistila, že 43% homosexuálnych mužov malo styk s päťsto alebo viac partnermi a 28% malo tisíc alebo viac partnerov. 79% povedalo, že viac ako polovica ich partnerov boli neznámi ľudia.[77]

Medzi homosexuálne orientovanými ženami nie sú neosobné sexuálne túžby a myšlienky také časté ako v prípade mužskej sexuality. Preto je výskyt promiskuity u žien – lezieb menší.[78]

Cez pravidelnú masturbáciu a sexuálne fantázie, túžba u homosexuála môže natoľko rozbujnieť, že sa v jeho prípade všetko točí okolo pohlavného uspokojovania. Môže z toho vzísť neustále vyhľadávanie partnerov alebo prehliadanie si každého príslušníka rovnakého pohlavia ako kandidáta na homosexuálny styk, ktorého stretne. Erotická príťažlivosť partnera sa vytráca, čím realistickejšie ho homosexuál vidí. Partner je primárne prvkom pre neurotickú predstavivosť. Neprekonateľná fascinácia mužskosťou/ženskosťou a nutkavé sexuálne pocity homosexuálne orientovanému človeku síce neprinášajú dlhodobejšie radostné uspokojenie, na druhej strane sa môže obávať, že keby sa vzdal svojej rozkoše, prišiel by o to „najcennejšie“ v živote. Egocentrická rozkoš však prázdnotu nenapĺňa, len ju prehlbuje.[79]

Mnohí homosexuáli sa chcú zbaviť neurotických ťažkostí, ktoré zažívajú, ale nechcú sa zbaviť svojich homosexuálnych kontaktov. Je to však také prepojené, že pri práci na svojich neurotických pocitoch a komplexoch menejcennosti sú homosexuálne záujmy automaticky zahrnuté. Sú totiž prejavmi neurózy.[80]

Viacerí z nich priznávajú, že majú kvôli svojim homosexuálnym kontaktom pocit viny (Howard, 1991). Po styku hovoria mnohí o pocite odporu voči sebe. Tým, ktorí sú sexuálne závislí, môže iste pripadať zaťažko priznať si skrytý a potláčaný morálny nepokoj v sebe samých. Oslabené morálne cítenie sa väčšinou potlačí sexuálnou túžbou, ale nikdy nie úplne.[81]

Láska, tak ako v mnohých iných vzťahoch, je aj medzi homosexuálmi zamieňaná s dočasne trvajúcimi citovými vzplanutiami, so zamilovanosťou prameniacou zo vzájomných sympatií alebo je zamieňaná s túžbou po intimite. Aardweg na základe svojich skúseností a s ohľadom na promiskuitnosť homosexuálnych vzťahov, napríklad popiera možnosť existencie skutočnej altruistickej lásky v homosexuálnych vzťahoch.[82]

Zmena nazerania na sexualitu v partnerských vzťahoch je po čase viditeľná i na stave spoločnosti ako celku. Mnohí sa neprestávajú pýtať čo je na homosexualite zlé, keď dvaja homosexuáli žijú spolu sexuálnym životom a nikomu na prvý pohľad priamo neubližujú. Pri vysvetlení prakticky ani nie je podstatné dávať dôraz na homosexualitu. Ona sa totiž príliš nevymyká spomedzi iných sexuálnych odchýliek, vrátane tých, ktoré sa vyskytujú u heterosexuálov. Totiž akékoľvek redukovanie sexuality na sebauspokojovanie vedie k egocentrickému a konzumnému prístupu k sexualite, ktorý neprináša skutočné šťastie a radosť zo sexu. Akceptovanie homosexuálneho správania ako niečoho čo je v poriadku upevňuje ľudí v nazeraní na sex, ako na pôžitok, ktorému nemôžu stáž v ceste ani rozpadajúce sa vzťahy, ani pohlavné choroby zabíjajúce konkrétnych ľudí atď. Podstatou sexuality nie je len plodenie detí, avšak keď sa oddeľuje od potenciálu plodenia, vtedy, a na to, ako už bolo aj inde spomenuté, už upozorňoval aj Freud (popri mnohých omyloch, ktoré hlásal) vedie k šíreniu perverzity („spoločným znakom všetkých perverzií je, že ich cieľom prestalo byť rozmnožovanie“).[83] Ovocie takéhoto prístupu (milióny potratov, boom rozvodov, šírenie pohlavných chorôb, deti vyrastajuce bez otca…) ako už bolo aj inde spomínané vidieť od čias sexuálnej revolúcie a štátom posväcované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov môžu len prispievať k prehlbovaniu tejto dekadencie. Narastá posun mentality spoločnosti k hedonizmu, ktorý sa odzrkadľuje v egocentrizme a individualizme vo všetkých sférach života. Ak si človek uvedomuje, že láska, v ktorej má miesto sexualita je postavená okrem iného na požiadavke vernosti a plodnosti, lebo len vtedy slúži skutočne dobru človeka, potom ak niekto koná v rozpore s týmto vedomím, vtedy nemožno hovoriť o ozajstnej láske.

Teda pravá láska je verná, no pokiaľ by si boli homosexuálne páry verné, nikdy nesplodia deti prirodzenou cestou. Ak potrebujú lekársku asistenciu, lekársku pomoc napríklad pri počatí v skúmavke alebo darcovstvom, je to evidentným znakom choroby.[84] Vyzdvihnutie tejto choroby zo spoločenského dna na spoločenský vrchol je jedným z plodov sexuálnej revolúcie.

Pocity spolupatričnosti, ktoré homosexuál zažije, keď príde do komunity iných homosexuálov nezvyknú byť pretrvávajúce. Nepokoj, vnútorná prázdnota a ozývanie sa svedomia začínajú postupne nahlodávať túto ilúziu.[85]

Medzi homosexuálmi je v pomere k heterosexuálom takisto vyššia miera samovrážd a sebapoškodzovania, neraz s motiváciou k sebadramatizácii, respektíve ako protest. Takisto ide často ruka v ruke s iným sexuálne deviantným správaním.[86]

Okrem sexuálne aktívnych spoločenstiev homosexuálov však existujú komunity homosexuálov, kde sa žije životom bez pohlavných stykov.[87]

Ako sa zhodujú rôzni autori, „je logicky nie veľmi efektívne aplikovať pohlavnú aktivitu na zaplnenie potreby, ktorá je sama o sebe nesexuálna.“[88] Preto ako vhodná forma nápravy, môže byť napríklad nesexuálne priateľstvo s osobou rovnakého pohlavia. Dokonca je známe, že vo viacerých prípadoch vzťah autentického osobného priateľstva zamedzuje sexuálnemu vzťahu.[89] Otázne je však, „koľko heterosexuálnych mužov by bolo napríklad pripravených ponúknuť hlboké a trvalé priateľstvo homosexuálnemu mužovi?“[90]

Každý z nás je nepredstaviteľne vzácny a je mylné pociťovať odpor voči sebe, len preto, že má niekto napríklad homosexuálne, masochistické alebo iné sklony. Homosexualita je ale bremeno, ktoré sa môže homosexuálny muž alebo žena naučiť niesť.

Homosexualita je spravidla celoživotný zápas. Ale aj usmerňovanie sexuality u heterosexuálov je v podstate takmer celoživotný boj, ak človek nechce, aby pud narúšal jeho vzťahy.

„Nehovorím, že láska sa nechce stelesniť. Ale je natoľko nezávislá na telesnosti, že na ňu nie je odkázaná.“ (Profesor Viktor Frankl M. D., zakladateľ logoterapie)

Mýty živené okolo homosexuality

Rozhodujúce moderné mýty o homosexualite sa dajú zhrnúť do troch bodov: počty homosexuálov, prirodzená varianta, nemennosť.

Počty homosexuálov

Značne sa preháňa počet homosexuálov, opierajúc sa o nevalídny Kinseyho výskum, ktorého sa zúčastnilo 18-tisíc ľudí a jeho výsledok vtedy šokoval verejnosť: Kinsey vo svojej práci považoval za výlučne homosexuálne orientovaného každého človeka, ktorý v priebehu troch rokov praktizoval homosexuálny spôsob života. Do tejto kategórie boli teda zahrnutí mnohí v skutočnosti heterosexuálni muži, ktorí vo svojich mládežníckych rokoch experimentovali s homosexualitou. Podľa Kinseya 10% mužov bolo v posledných troch rokoch „viac-menej výhradne homosexuálnych“ a 4% bolo výhradne homosexuálnych po celý svoj život. Napriek tomu, že sa dokázalo, že Kinseyho metódy štatistického výberu neboli správne, túto štatistiku dodnes mnohí prijímajú ako smerodajnú. Dnes vieme, že Kinsey vyhľadával na rozhovor ľudí, o ktorých vedel, že sú homosexuálne orientovaní. Okrem toho 25% Kinseyho respondentov tvorili väznení trestanci odsúdení najmä za násilné trestné činy. Je pritom známe, že situačná homosexualita je značne rozšírená vo väzniciach, nie v dôsledku prirodzených príčin, ale v dôsledku neprítomnosti žien. Kinseyho vzorka obsahovala navyše len dobrovoľníkov, ktorí sami prišli na rozhovor.[91]

Politicky je toto však veľmi príjemná situácia, pretože čím viac homosexuálov je, tým väčšie nároky majú na peniaze od štátu a kvóty v určitých zamestnaniach. V niektorých štátoch to funguje tak, že napríklad, ak sa uzná, že je 5% homosexuálov, malo by byť 5% policajtov – homosexuálov, inak by sa jednalo o diskrimináciu.[92] Homosexuálni aktivisti si takisto uvedomujú, že sa dá oveľa ľahšie pracovať s verejnou mienkou, keď spoločnosť žije v predstave, že homosexuáli tvoria významnejšiu časť populácie.

Prirodzená varianta

Existujú snahy prehliadať všetko, čo až príliš jasne poukazuje na patologický pôvod homosexuality.

„Dá sa povedať, že len veľmi malá skupina homosexuálov niečo ako manželstvo chce a je toho schopná. (…) V homosexuálnej literatúre je možné sa dočítať, že mnoho homosexuálov chce “manželstvo” ako uznanie ich vzťahu, ktorý je pre nich medzistupňom, ale to, čo naozaj chcú, je uznanie ich životného štýlu.“[93] V krajinách, kde bola uzákonená možnosť sobášov osôb rovnakého pohlavia je záujem homosexuálov zosobášiť sa až príliš nízky, zrejme kvôli vysokej miere promiskuity v tejto komunite.[94] Napríklad v Nemecku uzavrelo za posledných desať rokov homosexuálne zväzky ani nie 0,07 percenta ľudí nad 18 rokov. Na porovnanie v manželských zväzkoch muž-žena žije zhruba 47 percent dospelých Nemcov. „Pokiaľ má pravdu homosexuálna loby, že jej zápas za zrovnoprávnenie s manželstvom sa týka 4-percentnej menšiny, tak v skutočnosti využíva výdobytky tohto zápasu len úplné minimum homosexuálov. Alebo sú bližšie realite tie prieskumy, z ktorých vyplýva, že výlučne homosexuálni jedinci tvoria okolo jedného percenta populácie.“[95]

Z dôvodu snáh homosexuálov pretláčať ideu o vrodenosti homosexuality v školách v Spojených štátoch, zareagovali dokonca aj americkí pediatri. Rozposlali list tisíckam riaditeľov škôl, v ktorom mimo iné varovali pred rizikami, ktoré so sebou prináša presadzovanie a upevňovanie homosexuálneho spôsobu života. Okrem upozornenia na možnosť vzniku rozličných porúch u detí, pediatri konštatovali vo svojom liste, že „…neexistuje jednoznačný vedecký dôkaz toho, že homosexualita je vrodená.“[96]

Niektoré skupiny homosexuálov chcú presvedčiť verejnosť, že ich homosexualita je prirodzenou, pričom pre tento účel zdôrazňujú seba ako obeť diskriminácie. Viac ako o argumenty im ide o hru na city a vzbudenie súcitu. Tým ukazujú, že sú si akosi vedomí logickej slabosti svojho postavenia.[97]

Môžeme sa potom pýtať: „Nemôže byť pedofília rovnako tak normálna?“ Od prívržencov tejto orientácie môžme počuť, že „áno“. A čo iné úchylky? Ak človek verí v homosexuálnu prirodzenosť, musel by veriť aj v prirodzenosť pedofilnú, zoofilnú, exhibicionistickú atď.[98]

Nemennosť

Dnes sú pokusy o terapiu homosexuality napádané, buď ako neľudské (neprirodzené, potlačujúce či diskriminujúce) alebo ako neuskutočniteľné. Konštruktívne stanovisko sebavýchovy zameranej na zlepšenie a obnovu, sa nie príliš hodí modernému duchu doby, ktorý sa vyznačuje pohodlnosťou a poddávaním sa každému impulzu, najmä sexuálnemu. „Kto sa odváži v takej atmosfére o tom hovoriť bez predsudkov?“, pýta sa Aardweg.[99]

Naproti tomu proti liečbe mnohých iných sexuálnych deviácií námietky veľmi nepočuť a odborná literatúra otvorene hovorí o liečbe takýchto porúch od psychoterapií cez hormonálnu terapiu a psychofarmaká až občas po kastráciu (tá má aj najväčšiu úspešnosť napríklad pri predchádzaní recidívnych násilných alebo pedofílnych sexuálnych deliktov, ale kvôli svojej povahe silného zásahu do organizmu sa neraz odmieta alebo chápe len ako krajné riešenie). (viď. Weiss, P., 2002)

Hlasy ozývajúce sa rázne proti možnosti viesť homosexuálov k zmene ich prežívania, pritom protirečia svedectvám mnohých homosexuálov, ktorí podstúpili terapiu homosexuality a považujú ju za prospešnú.

Weiss uvádza, že má byť povinnosťou zdravotníkov pomôcť klientovi v prípade potreby vyrovnať sa so sexuálnou odlišnosťou spôsobom prijateľným pre nich i pre spoločnosť.[100]

Existuje a existovala celá škála spôsobov terapie homosexuality. Niektoré by sa dali považovať za až vyslovene škodlivé a nedôstojné. Najväčšie skúsenosti s pomocou homosexuálne orientovaným ľuďom majú v USA, kde vznikol veľký počet združení založených na pomoci k zmene pre homosexuálne osoby.

Medzi najväčšie organizácie patrí aj hnutie Exodus, ktoré v roku 1973 založil Frank Worthen. Sám predtým dvadsaťpäť rokov žil ako aktívny homosexuál v gay komunite v San Franciscu. V prvej polovici 90. rokoch už hnutie Exodus združovalo iba v Severnej Amerike viac ako 70 rôznych skupín a organizácií.[101] Dnes jeho celkový počet vo svete predstavuje viac než 150 rôznych spoločenstiev.[102]

Ďalšou veľkou organizáciou je NARTH (National Association for Research and Therapy of Homosexuality, www.narth.com). Bola založená v USA v roku 1992 ako odpoveď na nárast cenzúry psychoterapeutickej pomoci homosexuálom, kedy problémy začali mať homosexuáli, ktorí nechceli žiť homosexuálne. Vyvrcholilo to v roku 1994, kedy vplyvní pro – gay členovia Americkej psychiatrickej asociácie z Výboru pre otázky zneužívania psychiatrie pripravili návrh prehlásenia, podľa ktorého by „zneužitím profesionálneho prístupu psychiatra bola ochota pomôcť homosexuálnemu klientovi na ceste k heterosexualite, hoci aj na klientovu vlastnú žiadosť“. Následne nastali veľmi živé trenice „a keď bolo zjavné, že po eventuálnom prijatí prehlásenia by došlo k súdnemu procesu, pri ktorom by sa preverovali aj okolnosti prijatia prehlásenia z roku 1973, návrh bol napokon z rokovania stiahnutý“.[103] NARTH už v 90. rokoch združoval takmer tisíc členov, odborníkov z oblasti medicíny, psychiatrie, psychológie a ďalších odborov.[104]

Možnosti “zmeny“ u jednotlivých homosexuálov ovplyvňujú do istej miery rozdiely v intenzite a frekvencii homosexuálneho cítenia[105], ale nielen to. Asi tretina až polovica homosexuálne orientovaných mužov sa môže zaradiť k bisexuálne orientovaným. U žien je tento podiel dokonca vyšší.[106]

Správna miera kritiky terapie a terapeutov homosexuality je na mieste, avšak prichádza spravidla od „odborníkov“, ktorí v porovnaní napríklad s Aardwegom majú minimálne skúsenosti s psychoanalytickým prístupom a s liečbou homosexuálov.

Liečba a výsledky

Organizácia NARTH v jednom svojom prieskume uvádza úspešnosť ich terapie, pri ktorej išlo o dobrovoľnú terapiu na podnet klienta, kde „pred začiatkom liečby alebo poradenstva 68% respondentov sa považovalo za výlučných alebo takmer výlučných homosexuálov. Ďalších 22% uviedlo, že boli skôr homosexuáli než heterosexuáli. Po terapii sa len 13% považovalo za výlučne alebo takmer výlučne homosexuálov, zatiaľ čo 33% sa považovalo výlučne alebo takmer výlučne za heterosexuálov.“[107]

U nás sa psychiater profesor Rakús opiera najmä o prácu Jeffreyho Satinovera: Homosexuality and the Politics of Truth (Hamewith Book, USA, 1996, s. 184 – 187), čo je viac menej zbierka skúseností psychoanalyticky orientovaných psychoterapeutov, z ktorých vyplýva, že uspokojivá až úplná efektívnosť liečby sa dosiahla u viac ako 50 až 52% pacientov.[108]

Profesor Lawrence Hatterer uvádza údaje, z ktorých vyplýva, že počet klientov, ktorých sprevádzal je 144 osôb, z nich „úplné uzdravenie“ zažilo 34%. 13% dosiahlo len „čiastočné uzdravenie“ a až 53% ostalo homosexuálnych.[109]

Van den Aardweg upozorňuje, že existuje mnoho stupňov zlepšenia. Radikálnu až trvalú zmenu pozoroval u 15 až 20% homosexuálov. U 30% pozorovanie nebolo možné, pretože liečbu po niekoľkých mesiacoch prerušili. Zmeny sa dali dosiahnuť v priemere za 3 až 5 rokov.[110]

Bolo by možné uviesť i ďalšie výsledky, kde okrem podobných výsledkov, sú i štatistiky, ktoré vykazujú dokonca väčšiu úspešnosť liečby ako tie doteraz spomenuté (D. J. Cappon M. D.; Dr. Irvin Bieber; Andrew Comiskey), prípadne niektoré opačné štúdie, kde úspechy sú pod 10%.[111] Výsledky spravidla závisia od metodológie a najmä od toho, čo autori tej ktorej štúdie považujú za úspech alebo neúspech.[112]

Za spomenutie stojí ešte štúdia profesora psychiatrie Roberta L. Spitzera, ktorý sa zasadil za vylúčenie homosexuality zo zoznamu chorôb Americkej psychiatrickej asociácie. V máji 2001 predstavil výsledky svojho výskumu, ktorý uskutočnil medzi homosexuálne orientovanými, ktorí hľadali zmenu. Spitzer a jeho kolegovia uviedli, že 66% mužov a 44% žien dosiahli uspokojivé heterosexuálne správanie. 17% mužov prehlásilo, že už neprežívajú nijakú homosexuálnu príťažlivosť.[113] Niektoré výskumy sa snažia tieto výsledky spochybňovať a odvolávajú sa najmä na to, že pre tieto štúdie je rozhodujúce, v akom čase od terapie sú uskutočnené.

Niektoré štúdie naznačujú, že na rozdiel od mužov je u žien – lesieb návrat k heterosexualite o dosť jednoduhší a v podstate je podmienený úspešnosťou liečby tráum z detstva.[114]

Komplikovanejšia liečba u mužov v porovnaní so ženami je odôvodňovaná napríklad vyššou mierou vznikania sexuálnej závislosti.[115]

Výsledky ukazujú, že terapia homosexuality je u niektorých homosexuálov možná, u iných, vo väčšine prípadov nevedie k šťastnému zavŕšeniu liečby a niekedy sa u klientov po takejto liečbe dokonca zhoršuje ich stav. Veľká časť homosexuálne orientovaných môže totiž úplne stratiť nádej alebo aj vieru po rokoch terapie, ktorá im nepriniesla podstatnú zmenu vnútorného prežívania.

Joe Dallas, dnes ženatý muž s dvomi synmi, autor viacerých publikácií, vedúci prednášok a poradenstva, zakladateľ združenia Genesis Councelling ktorý bol v minulosti aktívny homosexuál a aktivista pro – gay „cirkvi“ hovorí, že „medzi neúspechmi som vždy videl spoločného ukazovateľa: nesprávnu motiváciu a nerealistické očakávania.“[116]

V médiách dostávajú veľký priestor „tzv. ex-ex-gayovia, teda tí, ktorí sa liečili a znova sa vrátili k svojmu starému životnému štýlu. Obviňujú psychiatrov a psychológov, že ich len traumatizovali svojimi terapiami, pričom je pochopiteľné, že život v celibáte, či manželstve je náročný, pokiaľ človek nie je disciplinovaný a o to viac pre toho, kto praktizoval voľný sex.“[117]

Napriek väčšiemu počtu neúspechov by terapia homosexuality nemala byť zavrhovaná, ako sa o to snažia v dnešnej dobe či už určité ideologické skupiny alebo jednotlivci. Jej odopieranie by sa dalo považovať za upieranie práva na zmenu tým homosexuálom, ktorí sa chcú o obrat vo svojom živote pokúsiť a túžia po ňom. Prax ukazuje, že mnohí sa vďaka terapii dokázali zbaviť neurotických prejavov svojej homosexuality a väčšinou sú, síce nie bez akýchkoľvek ťažkostí, ale predsa schopní žiť dokonca v sexuálnej abstinencii alebo v šťastnom heterosexuálnom manželstve.

Preto sa má o liečbe a jej rizikách hovoriť pravdivo a otvorene a nie robiť z terapie novodobé tabu.

Odmietanie a pobúrenie nad terapiou vyvoláva medzi niektorými prívržencami homosexuality už samotný fakt, že terapia homosexuality kladie na človeka určité nároky.[118] Liečba viacerých vážnejších somatických alebo psychických ochorení (rakovina, schizofrénia, nehovoriac o AIDS atď.) je však takisto náročná a má často krát obdobne nízku úspešnosť. Pacienti pri takejto liečbe neraz prechádzajú nepríjemnými alebo náročnými procedúrami. Znamená to teraz, že máme takúto liečbu úplne zavrhnúť?

Štúdie tiež potvrdzujú, že pomer úspešnosti terapie je porovnateľný s liečbou mnohých iných psychických porúch.[119]

Čo sa týka ďalších možností pomoci tým, ktorým terapia veľa nedala, tie závisia predovšetkým od nich samotných, od ich ďalšej ochoty pracovať na sebe. Dvere mnohých združení na pomoc homosexuálom sú im stále otvorené, pričom nevyžadujú od homosexuálov bezpodmienečne záujem o liečbu.

Na čom je postavená terapia a z čoho vychádza?

Terapeut van den Aardweg tvrdí, že homosexualita je príznakom neurotickej poruchy celej osobnosti. Pri svojich tvrdeniach o možnostiach zmeny v prípade homosexuality sa opiera o viac ako tridsaťročné štúdium a terapeutické skúsenosti s takmer tromi stovkami pacientov. Nesľubuje žiadne zázračné uzdravenia. Poukazuje na potrebu ochoty a vytrvalosti zo strany pacientov. Kritizuje snahu niektorých homosexuálov zmeniť svoju orientáciu na základe chvíľkového impulzívneho rozhodnutia. Úspech nie je jednoduchý ako niekedy tvrdili a možno i tvrdia niektorí stúpenci Ex-Gay hnutia, ale je to oveľa lepšie ako v predstave emancipovaných homosexuálov, ktorí pevne lipnú na dogme o nezmeniteľnosti. Pozitívnou môže byť aj menej úspešná terapia, kedy sa darí aspoň zmierňovať sexuálne nutkavé predstavy. Podľa Aardwega je u homosexuality značná podobnosť s ostatnými neurózami ako sú fóbie, nutkavé neurózy, depresie a iné sexuálne deviácie.[120]

Z dôvodu ťažkých depresií a obsesií je niekedy v procese terapie potrebná aj medikamentózna podpora.[121] Vo viacerých prípadoch po medikamentóznej terapii depresií, dochádza k zmenám v sexuálnom správaní i v sexuálnych preferenciách. V takýchto prípadoch sa dá hovoriť o homosexualite, ktorá bola podmienená biochemickou nerovnováhou, podobnou tej, ktorá býva prítomná u depresií a anxióznych stavov.[122]

V určitých prípadoch sa môže jednať o v celku reálnu možnosť poradenstvom či psychoterapeutickým spôsobom „uvoľniť“ traumu z minulosti (napr. zo zneužitia) a postupne pomôcť človeku k návratu k jeho pôvodnej heterosexuálnej orientácii.[123]

„Zmena vonkajšieho správania nie je identická so zmenou vnútorného cítenia. Heterosexuálny človek, zbavený pomocou psychoterapie, a povedzme aj za pomoci antidepresív, svojich kompulzívnych návykov sa nestáva homosexuálnym. Podobne aj kompulzívna homosexuálna osoba po rovnakej terapii môže dosiahnuť zbavenie obsedantnosti či závislosti, nie však hneď aj zmenu orientácie.“[124]

Bisiová hovorí, že „sa pomoc musí zamerať na rast k emocionálnej zrelosti…“[125]

U niektorých zvládnuté problémy spojené s homosexuálnymi preferenciami sa po určitej dobe môžu objaviť znovu.[126]

Jeremy Marks, homosexuál, ženatý od roku 1997, predseda anglického združenia Courage na pomoc homosexuálom, ktoré založil, a ktoré bolo súčasťou hnutia Exodus, dnes tvrdí že „terapeutické metódy, aké používajú združenia Exodusu, aby pomohli ľuďom prekonať homosexualitu, prinášajú len zmenu vonkajšieho správania.“[127] Podľa jeho skúseností u homosexuálov naďalej zostáva citová príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia.[128]

Colin Cook uvádza: „Bez rozpakov môžem priznať, že z času na čas prežívam pokušenie. Ale (…) nebalansujem na hranici neurotického sebaovládania sa. Bolo by to len potláčanie železnou rukou strachu.“[129]

Keď človek objaví v sebe homosexuálne cítenie, je lepšie, aby nezostával sám a neuzatváral sa. Jednou z možností je obrátiť sa na niektoré z občianskych združení špecializujúcich sa na sprevádzanie a pomoc homosexuálom:

Občianske združenia na pomoc homosexuálne orientovaným ľuďom:

Linka Valentín v Košiciach a Občianske združenie Rieky v Bratislave: valentinskespolocenstvo@centrum.sk

Linka Valentín
Gréckokatolícka cirkev
P. O. Box B- 43 040 01 Košice

Občianske združenie Rieky
Puškinova 1
811 04 Bratislava

Linka Valentín nevznikla s úmyslom riešiť homosexualitu právne, medicínsky a podobne. Jej ciele sú v pomoci uzdraviť zranenia ľudí prežívajúcich homosexuálnu náklonnosť. Na jej činnosti sa ale podieľajú aj odborníci z oblasti medicíny alebo psychológie.

Pavol Hudák v Domčeku A. Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom: pavol@domcek.org

Iné známe organizácie vo svete: Exodus, Regeneration, Desert Stream.

Pedofília

Pedofília je erotosexuálne zameranie sa na objekty v predpubertálnom veku.[130]

Podľa Gebharda sú pedofili jedinci sociosexuálne nezrelí, vnímajúci zväčša sex s partnerom rovnakej vekovej kategórie ako ohrozenie.[131]

Pedofilní delikventi žili v detstve z veľkej časti v dysfunkčnom výchovnom prostredí, zažívali disharmonické vzťahy medzi rodičmi a zvlášť bol narušený vzťah s otcom i vnímanie jeho roly.[132] Z psychopatologického hľadiska sú u nich najčastejšie diagnostikované poruchy osobnosti.[133]

Prípadov sexuálneho zneužívania detí je v skutočnosti niekoľkonásobne viac než oznámených prípadov. Pre rodičov by malo byť varovaním, keď napríklad vedúci nejakého záujmového krúžku alebo niekto podobný venuje výhradnú alebo mimoriadnu pozornosť ich dieťaťu. Rizikové sú miesta, kde chodí menej ľudí (napr. parky). Nebezpečnou situáciou môže byť tá, keď dieťa vpustí do bytu takéhoto človeka alebo sa nechá vlákať do jeho bytu. Môže byť za tým napríklad rafinovaná žiadosť o pomoc či ochota dieťaťu niečo podarovať. Všetko podozrivé by mali deti povedať svojim rodičom.[134]

Zákon chráni deti pred zásahmi proti ich pohlavnej nedotknuteľnosti zo strany kohokoľvek (príbuzní aj cudzí). Nepomôže ani súhlas či podnet dieťaťa, resp. mladistvého k pohlavnému styku. V praxi nejde len o pohlavný styk, ale o akúkoľvek manipuláciu s dieťaťom, ktorá má za cieľ pohlavné vzrušenie – napr. aj ohmatávanie pŕs cez šaty.[135]

Popri zneužití najmä vo vnútri rodiny je časté zneužitie i ďalšími príbuznými – strýko, starý otec, bratranec.[136]

Niektoré odborné štúdie naznačujú, že homosexuálne orientovaných pedofilov je približne 35%.[137]

U pohlavne zneužívaných detí sa opakovane vyskytuje pomočovanie, bolesti hlavy, závraty, poruchy spánku. Ich správanie môže byť značne poddajné, častá je však aj agresivita. Niekedy je v popredí neschopnosť komunikácie s druhými ľuďmi. V sexuálnej oblasti sa objavujú aktivity nezodpovedajúce veku dieťaťa a tiež iné sexuálne poruchy.[138]

Na západe existuje silnejúce hnutie za legalizáciu pedofílie, ktoré tvrdí, že sexuálne zneužívanie detí nie je škodlivé. Ako príklad môže slúžiť North American Man-Boy Love Association (NAMBLA), ktorá je registrovanou asociáciou pedofilov v Amerike. Jej zástupcovia sa pravidelne zúčastňujú na Gay Pride Parades (pochody homosexuálov).[139]

Podľa pedofilných lobistov je pedofília škodlivá, len keď je spojená s násilím. “Dobrú“ pedofíliu vraj môžu deti, prežívať pozitívne. Treba ju teda podľa ich názoru zbaviť trestnosti.[140]

Napríklad v Holandsku vznikla dokonca politická strana pokúšajúca sa o legalizáciu pedofílie. V súčasnosti už neexistuje, pretože bola oficiálne rozpustená z dôvodu opakovaného neúspechu vo voľbách.[141] Jedným z ich hlavných argumentov bol, že aj deti majú mať právo na sex.

Niektorí pedofílní aktivisti sa pokúšajú odvolávať na Freudovu teóriu o psychosexuálnom vývoji dieťaťa, ktorá však ako hovorí psychológ Pavel Říčan, je považovaná za zastaralú. Uvádza, že „deti trpia najmä tým, že nepociťujú bezpodmienečnú lásku od svojich rodičov, a nie tým, že by ich pudový život bol nejako potlačovaný.“[142]

Americká psychiatrická asociácia (APA) diskutovala v r. 2003 už po druhý raz, či sa má pedofília a sadomasochizmus vyčiarknuť z oficiálneho zoznamu sexuálnych porúch. Medzinárodné združenie lesieb a homosexuálov – ILGA sa zasadzovalo za jeho vyškrtnutie i zo zoznamu diagnóz platných v Európe. Do roku 1994 bolo oficiálnym členom ILGA i americké združenie NAMBLA, presadzujúce legalizáciu pedofílie. Tieto väzby na pedofilné skupiny boli dôvodom, že ILGA stratila status pozorovateľa u OSN. Dnes sa, aspoň na oficiálnej úrovni ILGA od podpory pedofílie dištancuje.[143]

Argumenty na pôde APA v roku 2003 sa podobali tým, pre ktoré v roku 1973 došlo k vyčiarknutiu diagnózy homosexuality. Jeden z argumentov napríklad znel, že pedofília je vlastná sexuálna orientácia a môže byť normálnym správaním. Holandská homosexuálna skupina COC sa na internete chváli znížením veku ochrany detí pred heterosexuálnym a homosexuálnym stykom na hranicu 12 rokov. V Rakúsku sa zas významný predstaviteľ hnutia homosexuálov Helmut Graupner zasadzuje za „právo detí na sexuálnu autonómiu“! Graupner bol pred pár rokmi vybraný dokonca za člena Európskej skupiny expertov na boj proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie, ktorú zriadila Komisia EÚ.[144] Prvotné požiadavky na uznanie „nároku“ na sex aj pre deti na politickdej úrovni sa objavili v západných krajinách už v 70. rokoch 20. storočia. Niektorí politickí predstavitelia ako Daniel – Cohn Bendit prezentovali svoje liberálne postoje k pedofílii aj knižne.[145]

V prípade, že viete o sexuálnom zneužívaní dieťaťa vo vašom okolí, je možnosť obrátiť sa okrem orgánov polície tiež na viaceré mimovládne organizácie. Môžu sa na ne obrátiť i samotné zneužívané deti, pričom im budú poskytnuté informácie ako ďalej postupovať:

Linka detskej istoty – 116111

Linka detskej dôvery – 0800/117 878

Pomoc obetiam násilia – 0850/111 321

Incest

Incestom sa nazývajú sexuálne kontakty medzi členmi rodiny mimo manželskej, resp. partnerskej dvojice – v zmysle rodičovskej dvojice. Jeho početnosť sa podľa štatistických údajov pohybuje medzi 3 – 16 %. Páchateľ incestu zneužíva zvyčajne okrem svojej moci i dôveru a závislosť najčastejšie dieťaťa.[146] V prípade otehotnenia pri incestnom styku je vysoká pravdepodobnosť, že dieťa bude mať genetické poškodenie (napr. vážne mentálne postihnutie, hluchonemosť, rôzne telesné abnormality atď.), je taktiež dvojnásobne vyššia pravdepodobnosť úmrtia takéhoto dieťaťa v porovnaní s deťmi splodenými z neincestných sexuálnych stykov.[147]

Najčastejšie je odhaľovaný incest typu otec – dcéra.[148] V populačných anonymných výskumoch je však najčastejšie uvádzaný incest súrodenecký, prevyšujúci početnosť incestov typu otec – dcéra až päťnásobne.[149]

Podobne ako v prípade pedofílie, sú snahy aj o zlegálnenie samotného incestu. Napríklad americký sexuológ James W. Ramey tvrdí: „Náš súčasný postoj k incestu je identický s reakciami strachu, ktorý vyvolávala masturbácia pred sto rokmi“[150] Tiež vo Švajčiarsku boli snahy o odstránenie zákonných postihov pri incestných vzťahoch.

Je však odmietanie zlegitímnenia incestných vzťahov len iracionálnou obavou? Môže byť incest postavený na láske?

V realite ničí incest zdravé rodinné vzťahy. Incest v podobe pohlavného zneužívania páchaného dospelým na dieťati, znásobuje svoju škodlivosť poznačením dieťaťa na celý život. Výskumy potvrdzujú, že predčasné zahájenie sexuálneho života u detí spôsobuje neschopnosť vytvárať zdravé, stabilné a fungujúce partnerské vzťahy.

Polygamia a polyandria

Polygamia je manželstvo muža s viacerými ženami a polyandria – manželstvo ženy s viacerými mužmi, ktoré sa vyskytuje len veľmi vzácne.

Polygamný vzťah nesie so sebou viaceré negatíva. Chýba v ňom jedinečnosť jedného partnera voči druhému a nesie so sebou rovnako špecifické riziká i pre šťastný vývoj detí.

Ak niekoho skutočne milujeme aj v erotickej sfére, vtedy túžime po tom, aby bol čo najviac s nami, aby sme si navzájom prejavovali city, nežnosti. Ako môže niekto milovať partnerskou láskou takto dvoch a viac ľudí? Dostávame sa tu do rozporu.

Príkladom polygamných rodín sú mnohé africké, moslimské alebo mormonské rodiny (mormoni sú náboženská komunita, rozšírená najmä v Spojených štátoch). V prípade mormonov praktizuje tento životný štýl predovšetkým ich vetva označovaná skratkou FLDS (Fundamentalist Church of Jesus Christ of Latter Day Saints). Je otázne či a nakoľko je situácia v týchto polygamných spoločenstvách lepšia v porovnaní s podobnými rodinami v iných takto žijúcich komunitách (napr. u moslimov). Život žien a detí v tejto komunite vykazuje rizikové prvky z dôvodu obmedzovania prístupu k lekárskej starostlivosti, používania neprimeraných fyzických trestov, nútených svadieb, nútených pohlavných stykov maloletých dievčat aj s výrazne staršími mužmi, absolútne podriaďovanie sa autorite muža a autorite vodcu komunity.[151]

Bolo vypracovaných množstvo štúdií posudzujúcich vplyv polygamie na rodiny, v ktorých sa praktizuje. Bolo takisto natočených množstvo dokumentov, kde príslušníčky mormonského náboženstva hodnotia svoje pocity a prežívanie. V ich verejných vyjadreniach, ešte ako súčasť komunity prevládajú hodnotenia, v ktorých sa vyjadrujú, že na začiatku niesli ťažko, že sa musia o svojho muža deliť s inými ženami, ale zvykli si. Tiež priznávajú, že prežívajú žiarlivosť, ale sú vedené k tomu, že sú to len pocity a treba sa ponad ne preniesť.[152]

Otvorenejšie vyjadrenia možno počuť od žien, ktorým sa podarilo uniknúť a vymaniť spod vplyvu komunity. Takou je i Carolyn Jessopová, ktorá žila 35 rokov medzi mormonmi ako ich členka. Hovorí, že sa v polygamných rodinách používala deľba práce medzi ženami ako prostriedok na vštepovanie ženám zmyslu pre sesterskú prácu s cieľom tlmiť žiarlivosť. V rodinách boli muži, ktorí dávali jasne najavo, že majú viac či menej obľúbené niektoré manželky. Hodnota a postavenie ženy v porovnaní s ostatnými ženami v rodine závisela od sexuálnej atraktivity ženy pre svojho muža. To ovplyvňovalo správanie sa i druhých žien voči konkrétnej žene i voči jej deťom. Vedelo sa, kto je v manželovej priazni a kto so svojim manželom spí a kto nie. Sex v takýchto rodinách znamená moc. Žena, ktorej sa dostávalo najviac sexu, vyhrávala v polygamných rodinách vo všetkom. V týchto sexuálnych vojnách, ale najviac trpia deti. Dôvodom je, že aj samotní muži, ktorí sa zle správajú voči niektorým manželkám sa zle správajú i voči ich deťom. V týchto polygamných rodinách až príliš často chýba principiálna úcta k ženám a deťom. Ich dôstojnosť je znížená na úroveň majetku.[153]

Zhrnutie niekoľkých štúdií potvrdzuje, že deti vyrastajúce v takýchto rodinách vykazujú väčšie problémy v správaní, sú agresívnejšie, a vyskytujú sa u nich ďalšie asociálne prejavy.[154] V takýchto vzťahoch sú partneri, ktorí sú uprednostňovaní a sú partneri, ktorí sú druhoradí.

Sexuálna delikvencia

„Deviantné sexuálne správanie ešte nemusí nutne signalizovať prítomnosť deviácie a normálne správanie ešte nie je dostačujúcim dôkazom sexuálnej normality.“[155]

Deviantní jedinci sú tí, ktorí majú skutočne inú sexuálnu orientáciu. Delikvent môže byť aj hociktorý heterosexuál. Napríklad nie každý páchateľ, teda delikvent, povedzme pedofilného sexuálneho zneužitia prežíva pri tomto konaní vzrušenie. „To platí aj o iných sexuálnych deviáciách. Pedofilní a nepedofilní páchatelia majú (…) odlišnú motiváciu svojho správania. Pedofili sú primárne motivovaní svojou sexuálnou preferenciou detí ako objektov[156], zatiaľ čo nepedofilní delikventi (dajme tomu heterosexuáli) môžu mať sex s deťmi napríklad preto, že nie je dostupný dospelý sexuálny partner.“[157] Nie každý parafilik sa musí správať deviantne.[158]

Zisťovanie prítomnosti parafílie u delikventného jedinca sa dá robiť viacerými metódami. Jednou z nich je napríklad faloterapia, kde je technicky sledovaná vzrušivosť jedinca pomocou prístrojov napojených na genitálie.

Nedeviantných páchateľov deliktov sexuálneho charakteru možno rozdeliť do niekoľkých skupín: sociosexuálne a psychosexuálne nezrelí jedinci, osoby s psychopatickou štruktúrou osobnosti, jedinci, u ktorých sú sexuálne delikty podmienené situačne, hypersexuálni jedinci, osoby so zníženou schopnosťou racionálnej kontroly a psychotici – v relapse duševnej choroby.[159]

„Podľa Brzka býva najčastejšou diagnózou pri posudzovaní nedeviantného jedinca, ktorý sa dopustil deviantného činu, psychosexuálny infantilizmus (psychosexuálna nevyzretosť).“[160]

Počet žien v pomere k mužom, ktoré sa dopúšťajú sexuálneho zneužitia nie je oveľa nižší. Podľa Allena sa zodpovednosť žien za sexuálne zneužitie pohybuje od 43 až po 60%.[161] Vysoké percento zneužívania chlapcov zo strany žien potvrdzuje aj výskum Weissa a Zvěřiny – 41%, vyskytlo sa tiež zneužívanie dievčat, ale len na úrovni 1%.[162]

U mužských sexuálnych delikventov, najmä u delikventov parafílnych je nápadná neobratnosť v styku so ženami, sú zriedkavejšie ženatí a pokiaľ sa oženia, ich vzťahy sa spravidla vyznačujú emocionálnym i sexuálnym nesúladom a neschopnosťou dlhodobo si udržať partnerský vzťah, pričom dôvodom nie je ani tak ich odlišná orientácia, ale najmä zneužívanie alkoholu, nezáujem o rodinu, hrubosť a podobne.[163] Popri tom, ale „existencia trvalého partnerského vzťahu môže znížiť recidivitu sexuálnych delikventov alebo ju aspoň oddialiť.“[164] Niekedy sa stáva, že parafilici vstupujú do manželstva a ich ženy ani nevedia, napriek rozličným problémom vo vzťahu, že ich muži majú odlišnú sexuálnu orientáciu.

„Podľa Langevina a Curnoeovej je výskyt jedincov s mentálnou retardáciou medzi páchateľmi sexuálnych deliktov vysoko nadpriemerný (20 – 25%).“[165]

Veľká časť sexuálnych deliktov je páchaných pod vplyvom alkoholu.[166]

Recidivita sexuálnych delikventov, ktorí boli podrobení nútenej sexuologickej liečbe, je nižšia než u tých, ktorí sú iba trestaní.[167] Podľa Hansona a Bussiéra je parafília faktorom, ktorý najviac zvyšuje pravdepodobnosť recidívy sexuálne delikventného jednania.[168]

Liečba nemôže byť nikdy stopercentná. „Pokiaľ médiá a následne i verejnosť budú od liečby očakávať úplné vylúčenie recidivity liečených sexuálnych delikventov, vzniknú pochybnosti o zmysluplnosti terapie.“[169]

Čo sa týka používania masturbácie, ako formy predchádzania delikventným skutkom u deviantných osôb, Weiss na základe svojej klinickej praxe upozorňuje: „Stáva sa totiž, že i keď pacient je fyzicky „vybitý“, uspokojený, psychicky sa naopak jeho frustrácia skôr stupňuje. Tak sa zvýšená frekvencia deviantných fantázií môže stať varovným signálom či priamo i prekurzorom zlyhania kontrolných mechanizmov a vo svojich dôsledkoch potom i recidívy sexuálne delikventného správania.“[170]

Na základe výskumu Nedomu a Freunda mala skupina páchateľov, ktorí zneužili dievčatá nad 12 rokov v porovnaní s páchateľmi, ktorí zneužili chlapcov alebo mladšie dievčatá, najmenšie zastúpenie jedincov z narušených rodín i najmenej pravých pedofilov.[171]

Štúdie uvádzajú nárast sexuálne zneužívaných detí v posledných desaťročiach z 12 na 28%. Za týmto nárastom však môže byť do značnej miery aj väčšia informovanosť a väčšie sebauvedomenie obetí alebo zvýšenie spoločenskej citlivosti voči tomuto javu.[172]

Nie každé zneužívanie je, ale viditeľné. Brownová a Finkelhor uvádzajú, že bezprostredné následky vo forme klinicky významnejších príznakov možno pozorovať len u 20 – 40% zneužitých detí.[173]

U zneužitých chlapcov a dievčat možno registrovať predčasnú a celkovo zvýšenú sexualizáciu. Prejavuje sa skoršou masturbáciou, skoršími nekoitálnymi aktivitami, častejšou masturbáciou u dievčat a skoršou prvou súložou než u nezneužitých dievčat a tendenciami k promiskuitnejším sexuálnym stykom, respektíve kontaktom s náhodnými partnermi. Tiež sa vyskytuje vyššia rozvodovosť, častejšia nespokojnosť so sexuálnym životom, vyšší výskyt homoseuálnych kontaktov u zneužitých jedincov oboch pohlaví, ale aj viac skúseností so sexuálnou agresiou (muži ako páchatelia a ženy ako obete), s komerčným sexom (muži – styk s prostitútkou, ženy – sex za peniaze), častejšie pohlavné choroby v anamnéze, aj účasť na skupinovom sexe. Tieto zistenia potvrdzuje množstvo autorov ako Adcock, Bagley, Jeffrey a Jeffreyová, Weiss, Wyattová, Young, Zvěřina. Vo väčšej miere dochádza u zneužitých jedincov k zneužívaniu psychoaktívnych látok, respektíve drog.[174] Zistilo sa tiež, že „jeden z piatich sexuálne zneužitých chlapcov sa v dospelosti sám stáva páchateľom tohto činu.“[175]

Niekedy môže byť necitlivý a nevhodný prístup po zneužití dieťaťa podobne veľkou traumou pre samotnú obeť ako zneužitie. V niektorých krajinách existujú preto špecializované centrá pre obete sexuálneho zneužitia. Niekde sú dokonca vyšetrovanie a súdy vedené špecializovanými odborníkmi a sudcami v záujme maximálnej ochrany pred sekundárnou traumatizáciou.[176]

Obchod s ľuďmi a sexuálny turizmus

„Podľa oficiálnych štatistík sa v biznise obchodovania s ľuďmi, či už na účely prostitúcie alebo nútenej práce, ocitá každý rok zhruba 800 tisíc osôb. Štatistika UNICEFu hovorí o milióne predaných detí. Ďalšie tisíce ľudí sa stávajú obeťami v obchode s ľudskými orgánmi.“[177]

Polícia, MVO a medzinárodné organizácie sa zhodujú na tom, že štatistiky týkajúce sa obchodu s ľuďmi sú dosť nepresné. Obchodovanie s ľuďmi neustále rastie. [178]

„Sexuálny turizmus sa týka viac ako dvoch miliónov detí a finančným obratom konkuruje obchodovaniu s drogami. (…) Na základe údajov ECPAT (sieť medzinárodných organizácií, ktorá sa usiluje odstrániť detskú prostitúciu a pornografiu, ako aj obchodovanie s deťmi so sexuálnym zámerom) sú (…) prevažné destinácie sexuálneho turizmu početné krajiny Ázie (Thajsko, Vietnam, Laos, Kambodža, Filipíny, Nepál, Pakistan, Rusko, Tajvan, Čína, Srí Lanka, India, Indonézia) a Južnej Ameriky (Brazília, Dominikánska republika, Kolumbia, Mexiko, Venezuela, Kuba). Najobľúbenejšou destináciou Afriky je Keňa. Správa UNICEF hovorí, že až 38% klientov sú domáci obyvatelia, nasledujú ich západní turisti: Taliani 18%, Nemci 14%, Švajčiari 12% a Francúzi 8%. Podľa bádaní ECPAT sú sexuálnymi turistami v 90 – 95% prípadoch muži medzi 20. a 40. rokom života z rôznych spoločenských vrstiev. (…) Z údajov ECPAT možno konštatovať, že maloleté dievčatá, ktoré sú sexuálne zneužívané, sú vo veku 11 až 15 rokov, kým chlapci vo veku 13 až 18 rokov. Tieto stretnutia sú často natáčané na video a umiestňované na internet. (…) Deje sa to bez toho, aby sa urobili vážne a účinné opatrenia.“[179]

Sexuálna turistika predstavuje 60 % príjmov z cestovného ruchu v Thajsku, kde sa každoročne odohrá 200 000 únosov detí a ich predaj s cieľom použiť ich na prostitúciu.[180]

Veľký podiel na sexturizme majú homosexuálne aktivity s prostituujúcimi deťmi.

V prípade otázok k novodobému otroctvu je k dispozícii aj telefonická linka: 0800 800 818. Úrad Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) cez ňu pomáha osobám, ktoré boli obeťami obchodu s ľuďmi.

Sexuálna deviácia ako širší pojem

Freud napísal, že spoločným znakom všetkých perverzií je, že ich cieľom prestalo byť rozmnožovanie. Určitú sexuálnu aktivitu nazýva perverznou, keď sa nadobro vzdala rozmnožovania ako svojho cieľa a je vedená úsilím o slasť, ktorá je na rozmnožovaní celkom nezávislá.[181]

Čo sa týka sexuálnych deviácií, deviantom v širšom slova zmysle je teda aj každý heterosexuál, ktorý nie je schopný vytvoriť partnerstvo na základe lásky a jeho sexuálny život sa orientuje na pohlavné uspokojenie s prostitútkami, vyhľadáva striptíz, sexshopy, pornografiu a podobne.[182]

Stáva sa, že pocit hlbokej nespokojnosti z detstva alebo dojem (či už oprávnený alebo nie), že človeku bolo nejako značne ublížené, vyvoláva potrebu odplaty a táto odplata sa prejavuje v pohlavnej oblasti. To sú prípady tých detí, ktoré masturbujú, kedykoľvek sú potrestané. Alebo prípady dievčat, ktoré sa odovzdajú prvému, ktorý sa ponúkne.[183]

Nedostatok zažívania lásky v detstve spolu s určitými traumatizujúcimi udalosťami môže viesť až k neschopnosti sa dokonca zamilovať, prežívať zaľúbenosť (za chemickou podmienenosťou tejto emócie stojí určitá skupina katecholamínov produkovaných mozgom)[184]. Taký jedinec si chce len získať záujem partnera a dokázať si, že je rovnako zaujímavý, pekný alebo žiaduci ako ostatní. Sex je pre neho len nástroj, prostriedok. Taký človek nie je zvyčajne schopný udržať si vzťah na dlhšiu dobu.[185]

Ak sex pre niekoho nemá nijaký iný význam ako výmenu nežností či dokonca individualistické zažívanie fyzickej rozkoše, potom toto uvažovanie „otvára dvere ospravedlneniu akéhokoľvek spôsobu, ako sa dostať k orgazmu, či už sám so sebou, s jedným človekom, s ľubovoľným počtom ľudí (či už rovnakého alebo rozdielneho pohlavia), či dokonca so zvieratami.“[186]

Znásilnenie

Morálny obraz spoločnosti sa ukazuje v plnej svojej nahote najmä počas vojnových konfliktov, kedy dochádza k masovému znásilňovaniu žien. K znásilneniam však dochádza aj v čase pokoja oveľa častejšie než vykazujú policajné štatistiky.

Medzi americkými ženami je 22% tých, ktoré boli nútené k pohlavnému styku násilím.[187] Rovnako Európske výskumy odhadujú podobný výskyt znásilnení.[188] U obetí sa ako následky znásilnenia na psychiku i na sexuálny život postihnutých žien vyskytujú úzkosti, depresie, poruchy spánku, zníženie záujmu o sexuálne aktivity a poruchy orgastickej schopnosti.

Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že len malá časť sexuálnych deliktov je nahlasovaných a vyšetrovaných. Môže to súvisieť s pocitmi podielu obete na trestnom čine, so sociálnou stigmatizáciou obete a podobne. Pravdivejší obraz o výskyte sexuálneho násilia v populácii poskytujú teda skôr rôzne anonymné výskumy než policajné štatistiky.[189]

Vo výskume Weissa a Zvěřinu v Českej republike sa zistil síce výraznejšie nižší výskyt znásilnení v porovnaní s USA, ale ich výskum poukazuje na určitý rast sexuálneho násilia. „Celkom 11,6% českých žien v roku 1993 a 13,5% v roku 1998 uviedlo skúsenosť s vynúteným sexuálnym stykom. (…) Na otázku, či niekedy prinútili násilím alebo hrozbami nejakú ženu k pohlavnému styku, odpovedalo pritom kladne celkom 4,8% českých mužov a 7,9% v roku 1998.“ O vysokej latentnej kriminalite svedčí zhruba 3% výskyt prípadov násilného sexu oznámených polícii v čase oboch výskumov.[190]

U žien ako obetí sexuálneho násilia bol pozorovaný urýchlený psychosexuálny vývoj. Začínajú skôr s koitálnymi aj nekoitálnymi aktivitami, vyskytuje sa u nich vyššia sexuálna aktivita (častejšia masturbácia, častejšie pohlavné styky, viac sexuálnych partnerov). Ich sexuálne správanie je v porovnaní so ženami bez skúsenosti násilného sexu oveľa rizikovejšie (styky s náhodnými partnermi, styky za peniaze, styky v rámci skupinového sexu, pohlavne prenosné choroby v anamnéze). Ich partnerská a sexuálna adaptácia je horšia. Častejšie sa rozvádzajú, častejšie bývajú neverné, sú menej spokojné so svojim sexuálnym životom, majú častejšie v anamnéze sexuálne poruchy, častejšie si nie sú isté svojou orientáciou a mávajú častejšie homosexuálne styky.[191] Potvrdzuje to taktiež celý rad ďalších výskumov.[192]

Thornill a Palmer v tejto súvislosti uvádzajú, že je veľmi nebezpečné popieranie faktu, že určité ženy sú viac vystavené riziku znásilnenia než iné. Prívrženci sociálnopsychologických a feministických teórií sexuálneho násilia (…) totiž učia, že sexuálna agresia nemá nič spoločné so sexom, že je len vyjadrením moci, a že jej cieľom nie je sexuálne uspokojenie páchateľa, ale poníženie obete. Tvrdia rovnako, že vek obetí, ich správanie a ani ich atraktivita nehrajú v prípadoch znásilnenia žiadnu rolu. Podľa autorov podobné ideologické tvrdenie vlastne popiera empiricky mnohokrát overenú skutočnosť, že muži – tí, čo sa dopúšťajú sexuálneho násilia, aj tí, ktorí sa ho nedopúšťajú – prejavujú jednoznačnú sexuálnu preferenciu mladých a zdravých žien (vo Weissovom výskume zažila znásilnenie rovnako väčšina žien medzi 16. a 25. rokom veku, najviac okolo 21 rokov), a že sú priťahovaní predovšetkým ženami, ktoré správaním i odevom signalizujú sexuálnu dostupnosť. Odmietnutie týchto skutočností znemožňuje podľa autorov adekvátnu informovanosť žien o mužskom správaní. Pokiaľ by pritom mladé ženy lepšie rozumeli mužskej sexualite, mohli by sa skôr vyhnúť i možnému znásilneniu.“[193]

Ženám sa odporúča, aby sa v prípade sexuálneho útoku pokúsili vyvinúť maximálnu možnú obranu. Neodporúča sa, ale nosiť zbrane, pretože by ich páchateľ mohol použiť proti nim. Často sa pri sebaobrane skôr osvedčili napríklad kľúče od auta alebo dáždniky. Pomocou sú hlavne rôzne zariadenia na vyvolanie zvukového poplachu. Najmä v západných krajinách bývajú zriaďované špecializované strediská pre znásilnené ženy.[194]

Osobitnou kapitolou sú falošné udania zo znásilnenia, ktoré môžu dosahovať spomedzi všetkých podaní až 41%. Ako hlavné dôvody udávali ženy, ktoré boli odhalené z falošných obvinení dôvod hľadania alibi pre súhlasný sexuálny styk, ktorý by mohol eventuálne skončiť tehotenstvom, pomsta za odmietnutie partnerom a snaha zaujať svoje okolie.[195]

Násilné prinútenie k sexuálnemu styku sa vyskytuje aj medzi osobami rovnakého pohlavia a tieto styky môžu viesť dokonca k vážnejším psychickým následkom než v prípade heterosexuálnych znásilnení. Nemusí sa jednať len o homosexuálov, ale sa to týka napríklad i mužov vo väzení a podobne.[196]

Pre veriacich

„Nie „vykonštruované pravidlá a zásady“, ale niekoľkotisícročná skúsenosť a prirodzený rozum nám hovorí, že telo má svoju vlastnú dôstojnosť. Telo je integrálnou súčasťou osoby. Nie je to iba akási vec medzi ostatnými vecami. Je ontologicky určené k duchu. (Ak by to tak nebolo, potom už nehovoríme o sociológii, ale zoológii.) Primát ducha však platí bezrozdielu pre hetero- aj homosexuálov (gender-balanced approach v praxi).“[197]

Dnes je zvykom odvolávať sa na to, že homosexuálne aktivity nemožno považovať za niečo zlé, keďže ako sa autori týchto tvrdení často mylne domnievajú, samotná homosexualita bola podľa nich chcená a daná od Boha. Boh však podľa Biblie stvoril na počiatku dokonalý svet. Až s pádom človeka do hriechu došlo k tomu, že mnoho dobrých vecí stvorených Bohom bolo deformovaných, vrátane sexuality.

Pre veriacich homosexuálov by mala byť motiváciou na „zmenu“ mimo iné tiež samotná viera v Boha. Z Božieho slova je evidentné, že Boh to tak nechcel. Homosexualita je však následkom padnutia človeka. Láska medzi osobami rovnakého pohlavia, praktizujúcimi homosexuálne styky je protirečením. Láska si totiž vždy volí dobro. Ak konám proti Bohu (Rim 1,26-27; 1Kor 6,9; Lev 18,22; Lev 20,13 atď.), v ktorého verím, konám zlo.[198] Ak tieto veci ako kresťania neprijímame alebo vidíme inak, je to dôkaz toho, že sme sa nestotožnili s Božím chápaním a s jeho videním následkov takéhoto konania.

Ježiš Kristus hovoril len o manželstve muža a ženy. Tiež hovoril o tých, ktorí sú neschopní manželstva. Boh neschvaľuje ani homosexualitu, ani iné protiprirodzené styky, ani incest či mnohoženstvo, i keď Biblia konštatuje, že bolo praktizované. V Biblii sú tieto veci spomínané na viacerých miestach a zhŕňa ich pojem smilstvo. Ježiš smilstvo odsudzuje (napr. Mt 15, 19).

Martin Hallet uvádza: „…prvotným ovocím Božieho uzdravenia je skúsenosť ‘som milovaný, cenný pre Boha, ktorý mi odpustil v Ježišovi Kristovi.’…“[199] Obrat človeka k čistote a vyrovnanému životu je dôležitejší než zmena sexuálneho cítenia. Náboženská viera a vzťah s Bohom, tu, pri úsilí o zmenu má významné až nenahraditeľné miesto[200], ale aj svetská terapia môže priniesť určité významné úspechy.

Katechizmus Katolíckej cirkvi zdôrazňuje mravnú čistotu v oblasti sexuality a k problematike homosexuality sa vyjadruje v bode 2359 nasledovne: „Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.“[201]

O tom, že napriek náročnosti ideálu života v čistote sa tento ideál stáva možným svedčia tisíce homosexuálov. Jedným z nich je i David Morrison, ktorý dodáva: „Láska v čistote môže byť občas ťažká, ale aj úplný život v pravde.“ Hovorí tiež o tom, že počas celého obdobia v organizácii Courage, ktorá pomáha homosexuálom v rôznych krajinách žiť podľa tohto učenia nadviazal viac a hlbších priateľstiev, než počas celého jeho aktívneho homosexuálneho života.[202]

—————————————–
[1]Carothers, M. Čo nosíš vo svojej mysli? Hontianske Tesáre: Vydavateľstvo sv. Bystríka, 2001, ISBN 80-968401-5-0, s. 35.

[2] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 10.

[3] Smolík, P. Duševní a behaviorální poruchy. Praha: Maxdorf, 1996. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 31-32.

[4] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 12.

[5] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 111-156.

[6] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 155.

[7] Money, J. Forensic sexuology: Paraphilic serial rape (biastophilia) and lust murder (erotophonophilia). Acta Sexolog. 1, 1995, 47 – 62. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 155-156.

[8] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 16-17.

[9] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 227.

[10] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 59.

[11] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 163.

[12] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 9.

[13] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[14] Harvey, J. The Cry of the Faithful. 1996, s. 119. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 11.

[15] Hallet, M. The Bible, Sexuality and Homosexuality. 1998, s. 7. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 133.

[16] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 175.

[17] Ferriére, A. Tělo i srdce. Praha: Vyšehrad, 1970, s. 128 – 130.

[18] Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[19] The Problem of Pedophilia. In: NARTH Fact Sheet, 1998. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 172.

[20] Battelle Human Affairs Center, Family Planning Perspective. Seattle 1993. In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[21] Les comportements sexuels en France. 1993. In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[22] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 59.

[23] Homosexualita. 23. 8. 2010, [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.planovanirodiny.cz/clanky/homosexualita

[24] Hallet, M. I am learning to Love. 1987, s. 130. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 79.

[25] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 19.

[26] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 127.

[27] Satinover, J. Homosexuality and the Politics of Truth. s. 93 – 94. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 130.

[28] Dubovický, M. Biologické základy sexuálnej orientácie. In: Atribút g/l, č. 6, 2000, s. 9. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 130.

[29] Same-sex Sexual Behaviour and Psychiatric Disorders. In: The Archives of General Psychiatry, Americká lekárska spoločnosť, 2001. In: Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[30] Dubovický, M. Biologické základy sexuálnej orientácie. In: Atribút g/l, č. 6, 2000, s. 8. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 127.

[31] Satinover, J. Homosexuality and the Politics of Truth. s. 192 – 194. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 100.

[32] Gays Are More Prone to Substance Abuse“ – Homosexuáli sú náchylnejší k vytvoreniu závislosti, Insight, november 5, 1990. In: Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[33] Davies, B., Rentzel, L. Coming out of Homosexuality. s. 18 – 19. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 126.

[34] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 125.

[35] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 21, 60-61.

[36] Tomeo, M., Templer, D., Anderson, S., Kotler, D. Does Childhood Sexual Abuse Influence Later Sexual Orientation? Comparative Data of Childhood and Adolescente Molestation in Heterosexual and Homosexual Persons. In: Archives of Sexual Behavior, Vol. 30 (3), 2001, s. 535 – 541. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 126.

[37] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 83.

[38] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 159.

[39] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 34-36, 54.

[40] . In: Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[41] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 21, 29, 31-33.

[42] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 34-36, 54.

[43] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 36.

[44] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 39, 55-57.

[45] Fergusson et al. 1999 Standfort 2001. In: Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[46] Worthen, F. Steps out of homosexuality (Ako sa dostať z homosexuality), San Raphael, Ca, Frank Worthen, 1984, s. 5.

[47] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 39-40.

[48] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 60.

[49] Martensen-Larsen, O. 1957 In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[50] Saghir, T. M., Robins, E. Male and Female Homosexuality. Baltimore: The Williams and Wilkins Company, 1973 In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[51] Beiber, Male Homosexuality, 1988; P. Love, The Emotional Incest Syndrome, 1990.

[52] Saghir, Robbins. In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[53] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 18-19.

[54] Gooren, L., Fliers, E., Courtney, K. Biological determinants of sexual behaviour. Ann., Rev. Sex. Res. 1, 1990, s. 175 – 196; Banks, A., Gartrell, N. K. Hormones and sexual orientation: A questionable link. J. Homosex. 28, 1995, 247 – 268. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 123.

[55] Banks, A., Gartrell, N. K. Hormones and sexual orientation: A questionable link. J. Homosex. 28, 1995, 247 – 268; Dancey, C. P. Sexual orientation in women: An investigation of hormonal and personality variables. Biol. Psychiat. 30, 1990, 251 – 264. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 123.

[56] Brand, T., Slob, A. K. Developmental aspects of partner preference behavior in male rats. Paper presented at the X. World Congress for Sexuology, Amsterdam, 1991. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 123.

[57] Blanchard, R., Bogaert, A. F. The relation of close birth intervals to the sex of the preceding child and the sexual orientation of the succeeding child. J. Biosoc. Sci. 29, 1997, s. 111 – 118. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 124.

[58] Martinková, J. Homosexuálne cítenie nie je to isté, čo homosexuálne správanie. s. 13. In: Katolícke noviny, roč. 125, č. 19, 16. 5. 2010, SSV, Trnava, 2010, ISSN: 0139 – 8512, s. 12-13.

[59] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[60] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 22-23.

[61] Urban, Z. Štyri ľudské pohlavia. 3. 7. 2008. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://veda.sme.sk/c/3960206/styri-ludske-pohlavia.html. In: Savičová-Berglundová, I., Lindström, P. In: Proceedings of the National Academy of Sciences USA; Ciani, C. A., et. al. In: Public Library of Science ONE.

[62] Satinover, J.: Homosexualita a politika pravdy. Kapitola „Two of a Kind“. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 28.

[63] Langevin, R. Sexual anomalies and the brain. In: Marshall, W. L., Laws, D. R., Barbaree, H. E., eds. Handbook of sexual assault. Plenum Press, New York 1990. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 129.

[64] Aigner, M., Eher, R., Fruhewald, S., et. al. Brain abnormalities and violent behaviour. J. Psychol. Hum. Sex. 11, 2000, 57 – 64. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 128.

[65] Nosková, J. Vývoj mozgu dieťaťa. In: Nebyť sám, roč. 2, č. 4 – 5, 2005, s. 10 – 11.

[66] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[67] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 98.

[68] Satinover, J. Homosexuality and the Politics of Truth. s. 189. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 98.

[69] Satinover, J.: Homosexualita a politika pravdy. s. 60. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 24.

[70] Doll, L.S. a spol.: Homosexual Men Who Engage in High Risk Sexual Behavior: A Multicenter Comparison. Journal of Sexually Transmitted Diseases 18, č. 3, 1991, s. 170 – 175. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 24.

[71] Satinover, J.: Homosexualita a politika pravdy. s. 51 a 57. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 25 – 26.

[72] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[73] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 46.

[74] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[75] Kaslow, R. A. a spol.: The Multicenter AIDS Cohort Study: Rationale, Organization and Selected Characteristics of the Participants. American Journal of Epidemiology 126, č. 2, aug. 1987, s. 24. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 23.

[76] The American Public Health Association. In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[77] Bell, A. P., Weinberg, M. S.: Homosexualities: A Study of Diversity Among Men and Women. s. 308 – 309. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 43.

[78] Zuanazzi, G. The Homosexual Condition I., Definition and Casual Factors. In: Christian Anthropology and Homosexuality. L’Osservatore Romano Reprints, Vatican City, 1997, s. 51 – 52. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 80.

[79] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 44-45.

[80] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 56.

[81] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 63.

[82] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 41-42.

[83] Pechar, J. Prednášky k úvodu do psychoanalýzy. Praha: Avicenum, 1969, s. 225 – 226.

[84] Z diskusie pod článkom: Kušnierik, J. Myslím, že sa mýliš Jaro. Jún 2011., [online]. [21. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/myslim-ze-sa-mylis-jaro.html

[85] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 21.

[86] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 48.

[87] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 227.

[88] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 135.

[89] Melina, L. Moral Criteria for Evaluating Homosexuality. In: Christian Anthropology and Homosexuality, s. 109. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 139.

[90] Moberly, E. Counceling for Homosexual Persons. s. 1 – 12. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 140-141.

[91] Homosexualita a mýtus o štyroch percentách. 23. 4. 2010, [online]. [21. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/homosexualita_a_mytus_o_4percentach

[92] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[93] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[94] Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 64.

[95] Wer hat Angst vor der Homo-Ehe? 1.8.2011. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.sueddeutsche.de/leben/jahre-lebenspartnerschaft-keine-angst-vor-der-homo-ehe-1.1126961 In: Hanus, M. Nemecký diár: O demografii či registrovaných partnerstvách. 4. 8. 2011. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/nemecky-diar-o-demografickom-upadku-najludnatejsej-krajiny-eu.html

[96] Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.wnd.com/index.php?fa=PAGE.view&pageId=137709

[97] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 19.

[98] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 19, 57.

[99] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 10-12.

[100] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 13.

[101] Dallas, J. Desires in Conflict. 1991, s. 20. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 20.

[102] Exodus Press Release: Exodus North America Appoints New Director. 9. 10. 2001, [online]. http://www.exodusnorthamerica.org In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 20.

[103] Satinover, J. Homosexuality and the Politics of Truth. s. 35-36. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 20.

[104] Taking a Stand, For Those Seeking Freedom from Homosexuality. NARTH bulletin, 1997, s. 2. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 21.

[105] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 153.

[106] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 21.

[107] NARTH Fact Sheet: New Survey Says: Change is Possible. 1998. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 21.

[108] „Je normálne byť iný“ (interwiev – prepis z rádia Twist), Atribút g/l č. 4, 2000, [online]. www.scalex.cz/sophia. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 22.

[109] Hatterer, L. Changing Homosexuality in the Male. 1970, s. 7 – 8. In: Feu et Lumiére 140, máj 1996, s. 14. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 23.

[110] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 7-10.

[111] Reparative therapy, 4. 8. 2010, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://eng.anarchopedia.org/reparative_therapy#Peer-reviewed_research

[112] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 23-24.

[113] Spitzer, L., R.: Exodus Press Release on Spitzer Study. 9. 5. 2001, [online]. http://exodusnorthamerica.org In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 25.

[114] Elaine Siegel „Female Homosxuality: Choice Without Volition – A Psychoanalytic Study“ 1988. In: Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[115] Ruth Barnhouse: Homosexuality: A symbolic confusion, 1977. In: Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[116] Dallas, J. Desires in Conflict. s. 38. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 31.

[117] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[118] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 7-9.

[119] Glenn Wyler „Anything But Straight: A Book Review“,NARTH (National Association for Research and Therapy of Homosexuality) Bulletin, April 2004: 32-45. In: Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[120] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 7-9.

[121] Hazell, G. Osobné interwiev (audionahrávka), archív M. Ščepkovej, 1999. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 94.

[122] Satinover, J. Homosexuality and the Politics of Truth. s. 190-192. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 99.

[123] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 125.

[124] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 100.

[125] Bissi, A. Lesbianism. In: Christian Anthropology and Homosexuality, s. 69. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 37.

[126] Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 101.

[127] Shipson, B. Can Christians be Gay? In: Charisma Magasine, s. 40. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 49.

[128] Marks, J. A Time for Change. 2001, s. 1 – 5. In: Christ in You, the Hope of Glory, 2000, s. 2 – 4. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 52.

[129] Cook, D., C. The H Solution – interwiev. In: Ministry Magazine – A Special Issue, september 1981, s. 8. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 59.

[130] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 74.

[131] Gebhard, P. H., Gagnon, J. H., Pomeroy, E. B., Christenson, C. V. Sex offenders. New York: Harper and Row, 1965. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 75.

[132] Pondělíčková, J., Mellan, J., Nedoma, K. Personality features and somatosexual findings in pedophilic delinquents. Symposium Sexuologicum Pragense, Praha 1969. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 80.

[133] Quinsey, V. L., Harris, G. T., Rice, M. E. Actuarial prediction of sexual recidivism. J. Interpers. Violence 10, 1995, 85 – 105. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 77.

[134] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 167-168.

[135] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 185.

[136] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 228.

[137] The Problem of Pedophilia. In: NARTH Fact Sheet, 1998. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 172.

[138] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 227-228.

[139] Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[140] Kath-Net; TK KBS. In: Pedofília úspešne napreduje! s. 17 – 18 In: Dá sa Slovensko zmeniť? Tematická príloha časopisu Nahlas č. 7 – 8/2004. In: Nahlas, roč. 7, č. 7 – 8, Bratislava: Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina, 2004, ISSN 1337 – 9771.

[141] Holandská strana pedofilov odhlasovala svoje rozpustenie. 15. 3. 2010., [online]. [citované: 23. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/5286046/holandska-strana-pedofilov-odhlasovala-svoje-rozpustenie.html

[142] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 103.

[143] Dopis politikům. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.homosexualita.cz/?m=4&mm=

[144] Kath-Net; TK KBS. In: Pedofília úspešne napreduje! s. 17 – 18 In: Dá sa Slovensko zmeniť? Tematická príloha časopisu Nahlas č. 7 – 8/2004. In: Nahlas, roč. 7, č. 7 – 8, Bratislava: Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina, 2004, ISSN 1337 – 9771.

[145] Sympózium – Pedofilné škandály. (viacero príspevkov od rôznych autorov k téme pedofílie). In: Impulz, roč. 6, č. 2, 2010, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336 – 6955.

[146] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 227.

[147] Wilson, E. O. Konsilience – jednota vědění. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1998. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 84.

[148] Molnar, G., Cameron, P. Incest syndromes. Can. Psychiat. Ass. J. 20, 1975, 373 – 377. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 85.

[149] Gebhard, P. H., Gagnon, J. H., Pomeroy, E. B., Christenson, C. V. Sex offenders. New York: Harper and Row, 1965. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 85.

[150] Badinter, E. L’un est l’autre. Odile Jacob, 1986, s. 239. In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[151] Jessopová, C., Palmerová, L. Mormónka. Praha: Ikar, 2009.

[152] Niektoré interwiev s mormonskými ženami sú dostupné napríklad na webstránke youtube.com.

[153] Jessopová, C., Palmerová, L. Mormónka. Praha: Ikar, 2009.

[154] Elbedour, S., et. al. The Effect of Polygamous Marital Structure on Behavioral, Emotional, and Academic Adjustment in Children: A Comprehensive Review of the Literature. Clinical Child and Family Psychology Review, Vol. 5, No. 4, December 2002.

[155] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 29.

[156] Freund, K., Watson, R. J. Assesmant of the sensitivity and specificity of a phallometric test: An update of phallometric diagnosis of pedophilia. Psycholog.Assess. 3, 1991, 254 – 260. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 77.

[157] Freund, K., Watson, R. J., Dickey, R. Sex offences against female children prepetrated by men who are not pedophiles. J. Sex. Res. 28, 1991, 409 – 423. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 77.

[158] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 211.

[159] Weiss, P., Zimanová, J. Deviantní a nedeviantní sexuální delikvanti. Čas. Lék. čes. 124, 1985, 622 – 625. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 212-213.

[160] Brzek, A. Sexuologie pro právniky. Praha: Karolinum, 1997. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 213.

[161] Allen, C. Women and men who sexually abuse children: A comparative analysis. Safer Society Press, Orwell, 1991. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 108.

[162] Weiss, P., Zvěřina, J. Sexuální chování v ČR: Situace a trendy. Praha: Portál, 2001. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 108.

[163] Weiss, P., Zimanová, J. Partner relations of sex offenders. Rev. Sexolog. 1, 1995, 7 – 10. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 171.

[164] Cipro, M., Weiss, P., Zvěřina, J. Partnerské vztahy a partnerky sexuálních delikventů. Kriminalistika 30, 1997, 37 – 51. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 176.

[165] Langevin, R., Curnoe, S. Brain damage and dysfunction in sex offenders: Practical applications for assessment and therapy. In: Colmenárez, A. P., Serrano, R. H., eds. Violencia. FIEV, Caracas 2000. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 202.

[166] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 203.

[167] Zimanová, J., Hubálek, S. Komplexní adaptační terapie sexuálních delikventů. Čs. Psychiat. 82, 1986, 211 – 214. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 282.

[168] Hanson, R. K., Bussiére, M. T. Predictors of sexual offenders recidivism: A meta – analysis. Ottawa: Ministry of the Solicitor General of Canada, 1996. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 302.

[169] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 308.

[170] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 223.

[171] Nedoma, K., Freund, K. Somatosexuální nálezy u homosexuálních mužů. Čs. Psychiat. 57, 1961, 100 – 103. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 281.

[172] Feldman, W., Feldman, E., Goodman, J. T. Is childhood sexual abuse really in prevalence? Pediatrics 88, 1991, 29 – 33. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 85.

[173] Browne, A., Finkelhor, D. Initial and long – term effects: A rewiev of the research. In: Finkelhor, D., ed. A sourcebook of child sexual abuse. London: Sage, 1986. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 87.

[174] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 87, 92.

[175] Hamilton, C. E., Browne, K. Repeated abuse in childhood. Paper presented at the I. East – West International Conference on Child Sexual Abuse and Sexual Violence, Prague 1996. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 93.

[176] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 88.

[177] Obchodovanie s ľuďmi roztočilo pekelný kšeft. 15.6.2011. [online]. [27.8.2011.], Dostupné na internete: http://aktualne.centrum.sk/domov/zdravie-skolstvo-spolocnost/clanek.phtml?id=1235352

[178] Otroci v srdci Európy. [online]. [27.8.2011]. Dostupné na internete: http://www.radaeuropy.sk/?obchodovanie-s-ludmi

[179] Quinto, D. La Busola Quotidiana. . In: GLÓBUS: Miliardový biznis s deťmi. 27. 7. 2011., [online]. [28.7.2011.] Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/miliardovy_biznis_s_detmi

[180] Le Nouvel Observateur, Nov. 11, 1993; Marie-France Botte, M. F. Mari, P. J. Le Prix d’un enfant. Laffont, 1993. In: Homosexualita – fakty versus mýty. [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[181] Pechar, J. Přednášky k úvodu do psychoanalýzy. Praha: Avicenum, 1969, s. 225 – 226 In: West, Ch. Teologie těla pro začátečníky. Praha: Paulínky, 2006, 348 s., ISBN 80 – 86949 – 18 – 4, s. 98 – 99.

[182] Pšenička, O. Trblietanie dotyku. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999, 348 s., ISBN 80-88795-14-1, s. 226.

[183] Ferriére, A. Tělo i srdce. Praha: Vyšehrad, 1970, s. 136.

[184] Liebowitz, M. R. The chemistry of love. Boston: Little Brown, 1987. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 161.

[185] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 68-70.

[186] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 110.

[187] Michael, R. T., Gagnon, J., H., Laumann, E. O., Kolata, G. Sex in America. Boston: Little Brown, 1994. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 52.

[188] Spira, A., et al. AIDS and sexual behaviour. Ashgate: Avebury, 1994. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 52.

[189] Amir, M. Patterns of forcible rape. University of Chicago Press, Chicago 1971; Kutchinsky, B. Pornography and rape – are they related? Paper presented at the IX. World Congress of Sexuology, Caracas, 1989; Nadelson, C. C., Notman, M. T., Zackson, H., Gornick, J. A follow – up study of rape victims. Am. J. Psychiat. 139, 1982, 1266 – 1270. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 52.

[190] Weiss, P., Zvěřina, J. Sexuální chování v ČR: Situace a trendy. Praha: Portál, 2001. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 53-54.

[191] Weiss, P., Zvěřina, J. Zkušenosti českých žen se sexuálním násilím. Výsledky národního průzkumu. Č. S Psychiat. 93, 1997, 12 – 19. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 54-55.

[192] Spira, A., et al. AIDS and sexual behaviour. Ashgate: Avebury, 1994; Michael, R. T., Gagnon, J., H., Laumann, E. O., Kolata, G. Sex in America. Boston: Little Brown, 1994. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 52.

[193] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 55.

[194] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 56.

[195] Kanina 1994. In: Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 56.

[196] Weiss, P. Sexuální deviace. Praha: Portál, 2002, 360 s., ISBN 80 – 7178 – 634 – 9, s. 57.

[197] Hrubčo, M. KOMENTÁR: Homo-fóbia verzus homo-sapientia. 19. 5. 2010., [online]. [11. 6. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/homo-sapientia

[198] West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 157, 159.

[199] Hallet, M. TfT Newsletter, jeseň 1999, s. 2. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 74.

[200] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 7-9.

[201] Katechizmus Katolícke cirkvi, Trnava: Spolok Svätého Vojtecha, 3. vydanie, 2002 918 s., ISBN 80 – 7162 – 370 – 9, s. 569.

[202] Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 15.

Foto:
digitalart / FreeDigitalPhotos.net; flickr.com; jscreationzs / FreeDigitalPhotos.net; nuttakit / FreeDigitalPhotos.net; topics.nytimes.com