Kapitola 25 – Homo-revolúcia

Demokracia degeneruje na oligarchiu (Aristoteles, Politika)

Ako je možné, že za posledné roky sa tak radikálne zmenilo vnímanie a postavenie homosexuality a čiastočne i ďalších sexuálnych deviácií? Jedným z dôvodov je propagácia nerovnoprávnosti. Operuje sa tým, že prečo by ľudia nemohli mať uzákonené aj iné druhy spolužitia? Samotným pojmom „diskriminácia“ možno dnes množstvo ľudí zmiasť.

Nekritického prístupu voči homosexualite je samozrejme možné docieliť propagandou. Skupiny propagujúce homosexualitu ako odlišný životný štýl si silu propagandy očividne uvedomujú. Neraz tieto skupiny pretláčajú svoju ideológiu pomocou klamstiev, poloprávd a pseudovedeckých argumentov.

Hnutie sexuálnej reformy je úzko prepojené s feministickým hnutím a hnutím za kontrolu populácie, ktoré je zastúpené práve organizáciou IPPF. Aardweg to vysvetľuje 30% podielom feministiek homosexuálnej orientácie, ale i tým, že sa tieto ideológie zjednotili v mene rozkladu manželstva a typickej rodiny postavenej na modely otca, mamy a deťoch.[1] Zo strany homosexuálov možno chápať toto úsilie ako konanie v záujme „slobody“ na sex, aby nikto nemohol vnímať homosexuálne praktiky ako amorálne alebo neprirodzené.

V nedávnej dobe prevzala túto agendu OSN, ktorá tento program presadzuje na celom svete. Návrh dokumentu konferencie o populácii a rozvoji v Káhire predefinoval pojem rodiny tak, že zahŕňa i homosexuálne rodiny.[2]

Aktivisti hnutia homosexuálov presadili predefinovanie pojmu „rodina“, tak že nová definícia pojmu rodina môže znamenať čokoľvek. Nadmerným používaním pojmu rodina a záujmom o spoločné partnerstvá a manželstvá sa homosexuálom podarilo vytvoriť dojem, že ich úsilie nie je útokom na rodinu.

„Pritom o to bojujú ľudia, ktorí sú proti inštitúcii manželstva – „ak získame prístup k „manželstvu“, táto inštitúcia stratí svoj význam – preto to podporujem“ – tvrdí Irene Javors, prezidentka americkej organizácie Zjednotení za slobodu oženiť-zosobášiť sa (United for the Freedom to Marry).“[3]

V začiatkoch sa podarilo v Spojených štátoch a krajinách EÚ odstrániť všetky zákony, ktoré zakazovali homosexuálne prejavy.[4]

Homosexuálni aktivisti takisto veľmi dobre pochopili ako jazyk ovplyvňuje realitu. Preto začali presadzovať pojmy ako homosexuál, gay, homofobický, a iné. Z toho istého dôvodu zmenili aj definíciu pojmu rodina. Politika identifikácie homosexuálov s minoritami ako sú černosi alebo utlačované pohlavie – ženy sa stala hlavnou súčasťou ich zápasu o uznanie.[5]

Veľkým víťazstvom hnutia homosexuálov za posledných desať rokov bol posun v diskusii od problému správania sa k problému identity. Tento ťah postavil oponentov do situácie, v ktorej sa javia ako útočníci voči občianskym právam homosexuálnych občanov, nie ako oponenti špecifického správania.[6]

Dnes preto začína byť skutočne vážnym problémom najmä v niektorých Európskych krajinách vyjadrovať kritický názor voči praktizovaniu stykov a voči spolužitiu homosexuálov. Od onálepkovania „homofóbiou“ sa prechádza k sankciám alebo hrozbe väzenia, pričom v západnej Európe alebo v USA už bolo množstvo prípadov osôb, ktoré boli za vyjadrenie svojho názoru poslané do väzby alebo boli donútené, aby sa vzdali svojho povolania (od úradníkov na matrikách alebo adopčných agentúrach až po profesorov na univerzitách) či bola im zamietnutá možnosť adopcie detí, kvôli tomu, že považovali homosexuálne pohlavné spolužitie za neprirodzenosť a niečo zlé.[7]

Presadzuje sa, aby nebolo možné zlé nazvať zlým – ba čo viac, aby sme zlé nazývali dobrým (rozmanitosť, diverzita, inakosť…).

Aj medzi mnohými ľuďmi s tolerantným postojom k homosexualite, vzbudzujú homosexuálne praktiky neraz prirodzený odpor. Preto odvádzajú zástancovia homosexuality pozornosť od homosexuálnych praktík a namiesto toho sa snažia propagovať homosexuálnu „lásku“. Ako protiútok bola vynájdená už spomínaná „homofóbia“, za ktorou sa ukrýva snaha prevrátiť normálny odpor voči homosexuálnym praktikám na niečo abnormálne až nenávistné. Morálna averzia sa však vyskytuje aj u niektorých homosexuálov, napríklad voči pedofilnej sexualite. Je to príkladom psychologickej skutočnosti, že vlastné sexuálne žiadostivosti nie sú zvyčajne pre človeka také nemorálne ako tie u iných.[8]

V roku 2008 „sa počet amerických štátov s ústavným dodatkom uznávajúcim za platné iba manželstvo medzi mužom a ženou zvýšil na 29.“[9] Po hlasovaní v Kalifornii, kde pri 80% účasti hlasovalo niečo cez 52% voličov za tento ústavný dodatok (návrh č. 8), neniesli podporovatelia manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia túto porážku veľmi dobre[10] a spustili viac alebo menej otvorený teror. „Medzinárodné médiá sa tejto dlhotrvajúcej kampani odplaty a násilností venovali veľmi málo.“ Kampaň sa viedla proti občanom, ktorí nevykonali nič zlé, len sa zúčastnili na politickej kampani v demokracii, pričom sa snažili vyjadriť svoj názor. „Mali by sme si všimnúť čudný spôsob, ako sa niektoré „najtolerantnejšie“ skupiny a spoločenstvá, napríklad kalifornskí liberáli v prípade návrhu č. 8, ľahko stávajú represívnymi, napriek všetkým tým vzletným rečiam o rôznorodosti a tolerancii.“[11]

„Spoločenského záujmu a schválenia“ je hodná každá ľudská bytosť. Spoločenského záujmu a schválenia však v žiadnom prípade nie je a nemôže byť hodné každé ľudské konanie. Predstavitelia LGBT hnutia v skutočnosti nepožadujú toleranciu, chcú od nás čosi celkom iné: mravný relativizmus.[12]

Posadnutosť „toleranciou“ a jej nadraďovanie nadovšetko v snahe „nikoho neuraziť“ vedie paradoxne k zničeniu tolerancie, čo sa prejavuje tak, že už nie je dovolené otvorene vyjadrovať nesúhlas s praktikami homosexuálnych párov.[13]

„V mene zápasu o práva homosexuálnej komunity sa (…) vytvorilo nové tabu opačného razenia: o homosexualite sa dnes nepatrí verejne hovoriť ako o “probléme“. Navrhovanie riešenia, či hľadanie pomoci pre homosexuálne orientované osoby sa v atmosfére populárnej kultúry vníma takmer ako prejav rasizmu…“[14]

Odborníci, ktorí neprestali považovať homosexualitu za poruchu sú označovaní ako ultraortodoxní a ultrakonzervatívni, aby sa vytváral dojem extrémnosti ich prístupu. Žiaľ len malá pozornosť sa venuje tomu, že liberálne zmýšľajúce skupiny chcú rôznymi spôsobmi zakazovať a ovplyvňovať šírenie poznatkov kritických voči homosexualite.[15]

Aardweg hovorí o situácii v Holandsku, že výsledkom tejto ideológie je postupná tyrania a totalita, pretože ten, kto má iný názor, je odsunutý rôznymi spôsobmi na okraj. Nemôže vykonávať určité zamestnania, nie je nikdy volený do istých grémií a svoje názory môže vyjadriť iba vtedy, ak sa dokáže veľmi dobre brániť. V opačnom prípade by porušil antidiskriminačný zákon, ktorý v Holandsku existuje.[16]

Hnutie homosexuálov dosiahlo jeden zo svojich najväčších úspechov v roku 1973, kedy Americká psychiatrická asociácia hlasovaním (čo bol precedens, ktorý je sám o sebe dosť pochybný spôsob prezentovania vedeckých faktov) vylúčila homosexualitu zo zoznamu duševných chorôb. V roku 1991 ju vyradila takisto Svetová zdravotnícka organizácia z medzinárodnej klasifikácie chorôb.

Súčasťou tlaku na Americkú psychiatrickú asociáciu bolo obviňovanie, že psychiatri sú zdrojom útlaku voči homosexuálom. Počas panelovej diskusie v roku 1970 o „transsexualizme a homosexualite“ boli pokusy o zdiskreditovanie psychiatrov. Vyskytovali sa prípady zastrašovania psychiatrov, ak vyjadrovali kritický názor na homosexualitu. Po vyvinutí značného tlaku, sa im časom s pomocou médií podarilo získať svoju reprezentáciu všade tam, kde sa diskutovalo o homosexualite. V roku 1974 sa homosexuálom nakoniec podarilo prinútiť APA, aby odstránila homosexualitu zo zoznamu duševných porúch. Niektorí psychiatri sa však postavili proti tomuto rozhodnutiu a požiadali o uskutočnenie referenda o tejto otázke. Homosexuálni aktivisti však výrazne zalobovali a rozoslali členom list, v mene APA, v ktorom žiadali o podporu návrhu, ktorý už APA prijala, pretože v opačnom prípade by došlo k diskreditácii organizácie v očiach verejnosti. Členovia APA potvrdili toto rozhodnutie, tým že 58% hlasovalo v prospech predošlého uznesenia. Za úspechom stálo i to, že psychiatri považujú za chorého najmä takého človeka ktorý si sťažuje na určité problémy (ego – dystonický homosexuál). Svoje pravdepodobne urobila možnosť prežívania homosexuality ako ego-syntonickej. Avšak stále existuje skupina psychiatrov, ktorí sú presvedčení a neboja sa to aj verejne a odborne vyjadriť, že homosexualita je abnormálny stav.[17]

Ďalšou zaujímavosťou je, že pred kontroverzným rozhodnutím APA bolo publikovaných 1021 článkov o liečení homosexuality, z toho mnohé hovorili o významnom úspechu pri zmene sexuálnej orientácie.[18] Dnes už takéto výskumy nie sú považované za politicky korektné.[19]

Okrem systematického úsilia o zmenu pohľadu na homosexualitu a pedofíliu sú tlaky aj na obrat v nazeraní aj na ďalšie sexuálne deviácie. „Prominentný homosexuálny aktivista Franklin Kameny, považovaný americkou ľavicou za „lídra občianskych práv“, lebo úspešne manipuloval Americkú psychiatrickú asociáciu, bojuje v súčasnoti za legalizáciu zoofílie, resp. beštiality „pokiaľ to zvieraťu nevadí“. Problém je len v tom, že zviera nemá ako vyjadriť súhlas.“[20] Vo Francúzsku napríklad už transsexualita nemá byť považovaná za duševnú chorobu. Hovorca združenia proti homofóbii hneď nato prezentoval výzvu, aby sa k tomuto kroku pridala i Svetová zdravotnícka organizácia – WHO.[21] Nový Zéland zaviedol voľný počet rodičovstva a homosexuálni aktivisti v Amerike žiadajú neobmedzovať definíciu manželstva podľa počtu. Európsky súd pre ľudské práva legitimoval už množstvo zvráteností. Mimo iné napríklad sadomasochizmus, skupinový sex, adopciu detí a manželstvo pre homosexuálov, dokonca i transsexuálov, pornografiu atď. Rovnako sú početné snahy o legalizáciu pedofílie vychádzajúce z premisy: „Pokiaľ existuje súhlas, sexuálny akt je dovolený. Toto je chorý koncept, pretože ak je korupcia zlá, tak aj pri súhlase oboch je zlá.“ [22] Navyše je tu snaha o zneužívanie nezrelosti detí a ich nedostatočnej schopnosti rozlišovať čo je dobré a čo zlé. Je to pokus o zneužívanie ich prirodzenej naivity a ľahkej manipulovateľnosti, najmä keď sa jedná o sofistikované klamstvá dospelých, ktorí chcú využiť deti pre svoje ciele.

Po prepuknutí ochorenia AIDS, kedy bola táto choroba prevažne rozšírená medzi homosexuálmi, začali homosexuáli aktívne bojovať proti pokusom o použitie choroby AIDS ako argumentu proti ich spôsobu života (napr. aj zakladaním početných organizácií na boj s AIDS so silným vplyvom na politiku a verejnú mienku – ako je napríklad organizácia Act UP).[23] Podľa Centra pre kontrolu chorôb (The Center for Disease Control) je homosexuálne správanie aj v súčasnosti zodpovedné za takmer dve tretiny všetkých prípadov AIDS v Spojených štátoch.[24] Aj na Slovensku bolo od roku 1985 takmer do konca roku 2010 najviac pacientov nakazených HIV tých, ktorí sa nakazili homosexuálnym stykom. Bolo ich celkovo viac ako 65% z celkového počtu 339 prípadov nákazy diagnostikovanej od zavedenia monitorovania vírusu HIV a ochorenia AIDS na Slovensku.[25]

Jedno z práv, o ktoré homosexuáli najviac žiadajú, je právo učiť o homosexualite na školách. Presadzujú sa učebné osnovy, ktoré by povinne celoplošne, bez ohľadu na typ školy učili, že homosexuálne správanie je morálne dobré. Súčasne sa snažia pripraviť ľudí na to, aby prijali myšlienku umožniť mužským homosexuálom adoptovať si deti a lesbičkám nechať sa umelo oplodniť.

Project 10 je aktívna asociácia v Spojených štátoch, ktorá povzbudzuje stredoškolských študentov, ktorí si myslia o sebe, že by mohli byť homosexuálmi, aby navštevovali ich stretnutia a poznávali homosexualitu. Táto komunita sa pokúša rozširovať detskú literatúru na podporu homosexuality na štátnych školách a v štátnych knižniciach.[26] Jedna z týchto kníh má názov „Daddy’s Roommate“ (Ockov spolubývajúci). Kniha zobrazuje dieťa, ktoré býva u svojho homosexuálne správanie praktizujúceho otca. Iná kniha s názvom „Heather Has Two Mummies“ (Heather má dve mamičky) rozpráva príbeh o dievčati, ktorého matka je lesbička. Zámerom týchto kníh je indoktrinovať deti, aby prijali predstavu „rodiny“, ktorá má dvoch homosexuálnych „otcov“ alebo dve lesbické „matky“. Súčasne sa snažia pripraviť ľudí na to, aby prijali myšlienku umožniť homosexualitu praktizujúcim mužom adoptovať deti a ženám nechať sa umelo oplodniť.[27]

V Británii, ktorá práve pre dostupnosť antikoncepcie zdarma, neustále zápasí s narastajúcim počtom tínedžerských tehotenstiev, potratov a sexuálne prenosných chorôb, zaznievajú čoraz viac hlasy, aby mladým bol propagovaný orálny, či análny sex na rozdiel od sexuálneho aktu, ktorého dôsledkom aj s akoukoľvek antikoncepciou, môže byť počatie dieťaťa, keďže antikoncepcia zlyháva. Nevyučuje sa pravda o zmysle a dizajne ľudskej sexuality, ale ide len o akýsi rizikový manažment, ktorého výsledkom je promiskuita, zranené srdcia, viac zničených a pokazených životov. Preto najnovšie padol návrh začať so sexuálnou výchovou už od 5 rokov života. Homosexuálne správanie sa v školách propaguje ako rovnocenné k manželstvu.[28]

„Krajiny ako Poľsko a Litva, kde homosexuálne partnerstvá ešte nie sú legalizované, prijali zákony, ktoré zakazujú akúkoľvek propagandu o homosexuálnom správaní medzi deťmi.“ Patria k viacerým krajinám EÚ, ktoré nelegalizovali homosexuálne partnerstvá.[29]

Vo viacerých vyspelých kultúrach už v staroveku, sa stalo homosexuálne spolužitie časom rešpektovaným (napríklad staroveké Grécko, Rím). Spravidla to však bolo predznamenaním konca týchto civilizácií. Zdá sa, že týmto smerom sa uberá aj naša západná civilizácia.

Registrované partnerstvá a manželstvá homosexuálov ako produkt novej kultúry

Registrované partnerstvá a manželstvá homosexuálov sú zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia. V štátoch kde sú uzákonené získavajú záujemcovia uzavretím tohto zväzku, buď podobné alebo rovnaké právomoci ako majú muži a ženy žijúci v manželstvách.

Základným problémom v prípade registrovaných partnerstiev alebo manželstiev homosexuálov je, že homosexuáli nemôžu plniť jednu z podstatných úloh rodiny založenej na prirodzenej komplementarite (dopĺňaní) heterosexuálnych párov, ktorou je plodenie detí a zdravá výchova detí v rodine, kde je prítomný mužský a ženský vzor, preto nie je požiadavka rovnoprávnosti homosexuálnych párov s manželstvami heterosexuálov opodstatnená.

Množstvo právnych záležitostí, ktorými aj u nás argumentujú homosexuáli potrebu registrovaných partnerstiev si môžu homosexuáli zabezpečiť viacerými parciálnymi zmluvami alebo inými postupmi, ktoré umožňuje daná legislatíva. Samozrejme je známe, že inštitút manželstva niektoré právne aspekty partnerského zväzku zjednodušuje. Má to však motivačný charakter, aby ľudia vstupovali do manželstva a zakladali rodiny, ktoré majú pre štát životný význam (napríklad z demografického alebo ekonomického hľadiska) na rozdiel od partnerstiev homosexuálov. Štát by mal legislatívnymi opatreniami podporovať to čo štát a spoločnosť udržuje stabilnú, životaschopnú a fungujúcu. Sú teda logické dôvody prečo by mala byť klasická rodina zvýhodňovaná.

Okrem toho z tradičného náboženského hľadiska je manželstvo chápané výlučne ako zväzok medzi mužom a ženou, ako sviatosť ustanovená samotným Bohom.

Význam manželstva je nielen v zameranosti k plodeniu, ale aj k vytvoreniu samotnej rodiny, teda spoločenstva rodičov a detí. To je dôvod prečo je manželstvo celé stáročia považované za základnú bunku spoločnosti. Plodivý aspekt je tým znakom, ktorý rodinu odlišuje od iných druhov spoločenstiev: spolužiakov v škole, kamarátov z ulice, kolegov v zamestnaní a podobne.

„Je pravda, že niektoré páry nemôžu mať dieťa, no ich spojenie nestráca na význame sexu, pokiaľ sa vedome nezatvárajú počatiu, aj keď sú si neplodnosti vedomí. Neplodnosť je však relatívny jav, ktorý sa môže liečiť, niekedy aj prirodzene odíde.

Prekážka pre otvorenosť pre dieťa v homosexuálnom vzťahu je neprekonateľná. Preto považovať homosexuálne praktiky za rovnocenné s manželstvom, či heterosexuálnym partnerstvom (aj keď neplodným alebo používajúcim antikoncepciu, po ktorej užívaní je opäť i okamžitá možnosť plodenia) by bolo popretím toho, o čom sexuálny styk muža a ženy je.“[30]

Výnimočnosť heterosexuálneho manželstva je v tom, že sa vymyká spod dvoch najvýznamnejších reduktívnych pohľadov. Jeho význam nie je iba v plodení a jeho význam nie je ani iba v hlbšom vzťahu oddelenom od plodenia. Jeho špecifickosť je v tom, že kombinuje plodiaci potenciál s blízkym vzťahom. Pohľad na manželstvo, kde sa oddeľuje zmysel pohlavného styku od plodenia ho redukuje na vzájomnú masturbáciu, čo sa niektorí pokúšajú popisovať ako znak romantického vzťahu. Tým pádom sa nejedná o akt reprodukčného typu. Je totiž bez potenciálu oplodnenia. Je to vzťah, ktorý sa obmedzuje len na uspokojovanie svojich sklonov bez ochoty participovať na rôznych spoločných dobrách spoločnosti súvisiacimi s možnosťou plodenia. Vo všetkých prípadoch sexuálnych deviácií, nielen v prípade homosexuality, realizovaná sexuálna túžba po rozkoši vedie k ťažkým deformáciám charakteru spolu s ďalšími nežiaducimi následkami. Ak by sme sexualitu chápali len ako prejav uspokojovania rozkoše a prejav náklonnosti a priazne, potom sa zdá, že neexistuje dôvod, prečo by sme mali brániť pedofilovi, aby prejavoval náklonnosť deťom sexom pokiaľ neprotestujú alebo prečo by sme sa mali ohradzovať, keď sa táto náklonnosť vyjadrí skupinovo. Ak je najhlbší význam sexu v prejave náklonnosti, potom odpadá partnerská exkluzivita – prečo sa nepodeliť s náklonnosťou s viacerými ľuďmi nielen úsmevom, ale aj sexom?

Ak štáty nebránia šíreniu antikoncepcie, potom sa len ťažko odôvodňuje odmietavý postoj voči štátom uznaným partnerstvám homosexuálov. Vo svetle heterosexuálneho sexu redukovaného na príjemnosť oddelením od potenciálu plodenia sa zamietavý postoj voči homosexuálnym partnerstvám či manželstvám logicky javí ako diskriminácia a nespravodlivosť.[31]

Štátom by mali byť podporované a chránené v podobe manželstva v prvom rade verné a trvalé vzťahy, kde biologickí rodičia vychovávajú svoje deti v harmonickom vzťahu lásky. Dôvodom je, že je to najlepšie prostredie pre vývin detí i pre vzťah samotných partnerov. Nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. Potvrdzujú to mnohé sociologické výskumy spomínané najmä v ostatných kapitolách. Podpora by mala byť napríklad aj v podobe osvety, ktorá by mala predchádzať rôznym mimomanželským vzťahom alebo zväzkom, ktorým predchádza rozvod. Rôznymi štúdiami je potvrdené, že najlepší model je práve model založený na zdržanlivosti a vernosti. Je pochopiteľné, že ak legislatíva ošetruje vstupovanie do manželstva aj po rozvode, čo obnáša viaceré riziká a negatíva, potom je oveľa ťažšie vidieť problém aj v homosexuálnych manželstvách. Svoje robí aj posun nazerania na sex a na dôvody vstupovania do manželstva. Je na škodu rodín i celej spoločnosti, keď sa presúva dôraz len na to čo je partnerom príjemné, na nestabilné emócie (napr. redukovanie dôvodov pre manželstvo na emocionálnu príťažlivosť a samotného manželstva na inštitucionalizovaný romantický vzťah) a vytláča sa na okraj to čo je dobré a prospešné najmä pre partnera a deti. Ak by malo ísť len o akési „celostné zdieľanie života“ bez ďalších prvkov a podmienok charakterizujúcich manželský zväzok, k takému vzťahu nie je potrebné manželstvo.

Ďalej platí, že kvôli svojmu výrazne prevládajúcemu promiskuitnému životnému štýlu, len veľmi malá skupina homosexuálov niečo ako verné manželstvo chce alebo je toho vôbec schopná.[32] Zvýšená miera promiskuity medzi homosexuálmi je okrem iného ďalším faktorom znižujúcim perspektívnosť adopcií detí homosexuálmi. Adopcie detí homosexuálnymi pármi, bývajú pritom ďalším krokom, ktorý presadzuje homosexuálna loby, po prijatí zákona týkajúceho sa uznania ich partnerstiev. Pre manipuláciu verejnej mienky sa neraz upravujú skutočné dopady výchovy detí homosexuálnymi pármi.[33]

Vo viacerých prácach uznávaných psychológov (Matějček, Dobson, Campbell a mnohí ďalší) sa možno dočítať o potrebe mužského a ženského vzoru pre zdravý vývoj dieťaťa v rodine. Súvisí to najmä so schopnosťou v dospelosti si vytvárať dlhodobé stabilné vzťahy, ktoré sú základnou podmienkou vytvárania stabilných a zdravých rodín. Výchova a vývoj v rodine je jeden z najvýznamnejších procesov podieľajúcich sa na zdravom vývoji jedinca. Prečo sa potom zbytočne zahrávať s adopciami detí homosexuálmi a zvyšovať tak riziko, že bude ublížené mnohým deťom? Existuje zvýšené nebezpečenstvo, že homosexuálne páry môžu byť rizikovým faktorom, ktorý ovplyvní dieťa na ceste k homosexuálnemu správaniu, ktoré kopíruje od rodičov.

V homosexuálnej rodine dieťa nemôže vidieť vzory otca aj matky súčasne. Tým pádom je evidentné, že ani vyrastanie dieťaťa v single rodine, resp. v rozvedenej rodine prípadne nestarajúci sa rodičia, nič z toho samozrejme nie je v poriadku. Ale nemáme preto umelo experimentovať s ďalšími rodinami, kde budú deti vychovávané v narušenom rodinnom prostredí. Nie je rozumné jedno zlo (napr. nezodpovedného rodiča) nahradiť iným zlom. Navyše ide o porušenie základného ľudského práva, ktorým je nárok na vlastného otca a mamu. De facto aj de jure. Ak by sa uplatnilo osvojenie dieťaťa dvoma osobami rovnakého pohlavia, dieťa by tým pádom nemalo buď otca alebo mamu.

Manželstvo medzi mužom a ženou je teda mimo iné chránené zvlášť preto, aby si aj bezbranné deti od svojho počatia mohli v maximálnej možnej miere uplatniť svoje základné ľudské právo na svojho otca a svoju mamu a jeho rodičia mohli dieťaťu poskytnúť potrebnú starostlivosť.[34]

Viaceré patologické ideológie nahovárali spoločnosti už v minulosti, že si deti vystačia bez prirodzeného modelu rodiny, kde je otec-matka ako muž-žena. V nacistickom Nemecku aj v Sovietskom zväze mali takéto experimenty tragické následky. Je zaujímavé, že mnohí zástancovia adopcie detí homosexuálnymi pármi majú problém až pri predstave, keď by mali dať na takéto osvojenie svoje vlastné dieťa.

Tam kde sa schváli osvojenie detí pre homosexuálne páry, sa možno oprávnene pýtať, odkedy začnú schvaľovať úrady adopciu aj alkoholikom? Pri porovnávaní detského domova verzus rodina sa totiž vo všeobecnosti tvrdí, že je jednoznačne lepšia rodina. K jednej deviácii môže teda pokojne časom pribudnúť ďalšia? [35]

V Čechách majú homosexuáli napríklad nadštandardné výhody podobné rodinám. Môžu uzatvárať registrované partnerstvá, ktoré im zaručujú celý rad výhod, česká verejnoprávna televízia im dokonca venuje pravidelný vysielací priestor. Nestačí to. Homosexuáli musia napriek tomu všetkému pochodovať, ako tomu bolo napríklad v roku 2011 na Prague Pride. Pre časť spoločnosti, ktorá si myslí, že tému môže vyriešiť inštitút registrovaného partnerstva je to jasný odkaz. Skúsenosti vravia, že nevyrieši.[36] Aj na Slovensku otvorene deklaruje prvé lesbické združenie Museion a ďalšie neformálne lesbicko-gejské platformy, že registrované partnerstvo ich neuspokojí.

Namiesto riešenia problému opustených detí v detských domovoch prostredníctvom adopcie homosexuálmi, je vhodnejšie sústrediť energiu a financie na vytváranie lepších systémových riešení pre podporu náhradnej rodinnej starostlivosti medzi heterosexuálmi. Adopcie detí homosexuálnymi pármi na prvý pohľad môžu vytvárať dojem, že sa rieši určitý problém, ale v skutočnosti sa vyrába druhý ešte väčší problém. Niektoré západné štáty dokázali v minulosti poumiestňovať deti do rodín a zrušiť detské domovy, pričom k tomu nepotrebovali ani adopcie homosexuálmi. Preto by nám mohli byť príkladom práve takéto krajiny.

„Najmä homosexuálne a feministické hnutie dnes argumentuje tým, že dieťa treba adoptovať alebo umelo vyrobiť aj homosexuálom, lebo deti vyrastajú aj slobodným matkám či otcom, a teda bez rodiča druhého pohlavia. Taká situácia sa môže vyskytnúť nešťastne, keď jeden rodič zomrie alebo v manželstve zlyhá. Toto sú nechcené okolnosti, ktoré nie sú prospešné pre dieťa. Legislatívne však vytvoriť podmienky na to, aby sa takéto okolnosti zámerne a umelo vytvorili pre dieťa, teda aby sa narodilo bez akejkoľvek nádeje na biologického rodiča druhého pohlavia, je nerešpektovaním potrieb a práv dieťaťa.“ Rakús podotýka, že právo na dieťa nie je zadefinované ako ľudské právo v základných ľudsko-právnych dokumentoch.[37]

Homosexuálni aktivisti sa radi oháňajú výrazom základné ľudské právo a pojmom diskriminácia. V podstate ale ani im nebolo odňaté právo vstúpiť do manželstva, pokiaľ by chceli vstúpiť doň s osobou opačného pohlavia a vhodného veku. Podmienky pre vstup do manželstva platia pre všetkých bez rozdielu. To, že doň nechcú vstúpiť, lebo nemajú o takýto inštitút založený na plodení detí so súčasným vytváraním rodinného spoločenstva záujem, keďže ani ich sexuálne sklony ich k tomu nemotivujú, je ich slobodné rozhodnutie. Diskusia by teda nemala byť zahmlievaná rozprávaním o odopieraní základných práv homosexuálom, lebo v skutočnosti tu ide o snahu meniť podstatu a povahu manželstva a nie o obmedzovanie práva vstúpiť doň.

Má sa skutočne dôsledne odstrániť „diskriminácia“ inak sexuálne orientovaných ľudí? Zástancovia požiadaviek výlučne homosexuálov žiaľ už nevedia dostatočne uspokojivo vysvetliť prečo nemáme „diskriminovať“ jednu sexuálnu menšinu, ale inú „diskriminovať“ naďalej môžeme. Majú sa ďalšie práva pre sexuálne menšiny a zamedzenie určitej „diskriminácie“ týkať aj pedofilov, zoofilov a ďalších?

Slová Václava Klausa, ktorý v dobe schvaľovania zákona o registrovaných partnerstvách v ČR tento zákon vrátil a nepodpísal (napriek jeho vetu bol schválený aj po druhý raz a vošiel do platnosti) uviedol medzi iným i toto veľmi výstižné odôvodnenie svojho rozhodnutia:

„Právě v dnešní době, která bývá charakterizována krizí rodiny, rozpadem rodinných hodnot (nezbytných pro řádnou výchovu dětí), vysokou rozvodovostí a rostoucím počtem dětí vyrůstajících v neúplných rodinách (tedy bez příkladu přirozených vzorců chování rodičů, jejich řádné výchovy a orientace ve světě dospělých), je udržení exkluzivity rodinných vztahů tak důležité. (…) Zákon o registrovaném partnerství je nepřípustným zvýhodněním jedné skupiny občanů země oproti skupinám jiným. Obecně platí, že požívá-li některý druh mezilidských vztahů jiný (a větší) rozsah práv a povinností než vztahy jiné, musí existovat rozumné a ospravedlnitelné zdůvodnění tohoto odlišného zacházení. V zákoně o registrovaném partnerství chybí i to nejelementárnější zdůvodnění toho, proč má být právě toto partnerství státem registrované a preferované. Že to tato menšina naší společnosti požaduje, je málo. O jiných menšinách také nemáme specifické zákony.“[38]

Klaus ide teda ešte ďalej a zväzky ako manželstvo alebo partnerstvo neoznačuje za základné práva, ale v podstate hovorí výstižnejšie o privilégiách, resp. pozitívnej diskriminácii či zvýhodňovaní, ktoré má mať pre spoločnosť zdôvodniteľný význam. Ak sa vytvorí takýto inštitút pre homosexuálne páry, možno sa potom znovu oprávnene pýtať, prečo je tento inštitút uprený ďalším skupinám s inými sexuálnymi preferenciami?

V súčasnej dobe hrozí, že ak povieme „áno“ návrhu zákona o registrovaných partnerstvách, riadiac sa podľa verejnej mienky, a nie etických kritérií, bude neskôr ťažké povedať nie aj pedofílii a incestu.[39]

Môžeme sa ďalej pýtať, prečo by nemohli žiadať o registrované partnerstvá aj traja alebo i viacerí partneri? Prečo by nemali byť dovolené registrované partnerstvá pedofilov s deťmi, ktoré by dali súhlas na takýto zväzok? Alebo, prečo by si zoofil nemohol registrovať partnerský zväzok napríklad s kozou alebo psom, keď žijú spolu v jednej domácnosti? Ak by nárok na manželstvo mal vznikať samotnou zamilovanosťou medzi osobami, spolunažívaním v jednej domácnosti alebo na základe niečoho podobného, potom po takejto redefinícii by sme skutočne stratili argumenty napríklad proti uzákoneniu manželstva troch a viac osôb, keďže silné city a sexuálna túžba môžu byť prítomné aj v skupine viacerých osôb.

Potreba ľudského prístupu, rešpektovania ľudskej dôstojnosti a práv človeka nemusí hneď znamenať prijatie hociktorej sexuálnej deviácie za legitímnu či étosom vyjadrenú alternatívu k heterosexualite.[40] Ak presunieme dôraz len na emócie a pudy (tí dvaja sa majú radi, oni sa spolu dobre cítia) a opomenieme skutočnú lásku (robiť to čo je dobré a správne pre druhých), potom nedokážeme vidieť rozdiel medzi vernými manželstvami postavenými na láske a pseudomanželstvami, koré fungujú po rozvodoch alebo rozdiel medzi vernými manželstvami postavenými na láske a homosexuálnymi vzťahmi.

———————————————
[1] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[2] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[3] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[4] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[5] Homosexualita – fakty versus mýty. 30. 3. 2003, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[6] Altmann, D. The Homosexualization of America, New York, 1982, s. 9 In: Homosexualita – fakty versus mýty. 30. 3. 2003, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[7] Shawn the Baptist Jailed in Scotland. 18. 3. 2010, [online]. [23. 8. 2010]. http://pastorboy.wordpress.com/2010/03/18/shawn-the-baptist-jailed-in-scotland/

[8] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 63-64.

[9] Pew Forum on Religion and Public Life, „States with Voter-Approved Constitutional Bans on Same-Sex Marriage, 1998-2008“. 13. november 2008 (http://pewforum.org/docs/?DocID=370). In: Pell, G. O liberálnej netolerancii. [online]. [11. 6. 2011]. http://www.impulzrevue.sk/article.php?594

[10] California Secretary of State Debra Bowen, „Statement of Vote, November 4 General Election“ (http://www.sos.ca.gov/elections/sov/2008_general/sov_complete.pdf). In: Pell, G. O liberálnej netolerancii. [online]. [11. 6. 2011]. http://www.impulzrevue.sk/article.php?594

[11] Pell, G. O liberálnej netolerancii. [online]. [11. 6. 2011]. http://www.impulzrevue.sk/article.php?594

[12] Hrubčo, M. KOMENTÁR: Homo-fóbia verzus homo-sapientia. 19. 5. 2010., [online]. [11. 6. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/homo-sapientia

[13] Hanley, M. O čo ide antikatolíckym agresorom?8. 6. 2011., [online]. [11. 6. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/o_co_ide_antikatolickym_agresorom

[14] Pastirčák, D. Dosť riskantné podujatie. s. 229-231. In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 230.

[15] Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 11.

[16] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[17] Homosexualita – fakty versus mýty. 30. 3. 2003, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[18] Satinover, J.: Homosexualita a politika pravdy. s. 169. In: Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 30.

[19] Macnutt, F.: Homosexualita: Možno sa z nej uzdraviť? Vydavateľstvo sv. Bystríka, Hontianske Tesáre, 2009, 64 s., ISBN 978 – 80 – 969000 – 4 – 6, s. 30.

[20] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[21] Transsexualita už nebude vo Francúzsku chorobou. 17. 5. 2009, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.sme.sk/c/4846382/transsexualita-uz-nebude-vo-francuzsku-chorobou.html

[22] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[23] Dannemayer, W. Shadow in the Land: Homosexuality in America. Ignatius Press, 1989. In: Homosexualita – fakty versus mýty. 30. 3. 2003, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[24] Homosexualita – fakty versus mýty. 30. 3. 2003, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty

[25] SITA. Na Slovensku sa vírusom HIV najviac nakazili homosexuáli. 26. 11. 2010. [online]. [11. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.webnoviny.sk/zdravie/na-slovensku-sa-virusom-hiv-najviac-nak/257438-clanok.html

[26] Homosexualita – fakty versus mýty. 30. 3. 2003, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://beo.sk/bioetika/236-homosexualita-fakty-versus-myty; Propagácia homosexuality v školách. 11. 4. 2008, [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://chesnokov.blog.sme.sk/c/142755/Propagacia-homosexuality-v-skolach.html

[27] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[28] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[29] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[30] Čo škola neučí. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.coskolaneuci.sk

[31] Šúst, J. Homosexuálne manželstvo a hranice liberalizmu. In: Impulz č. 2, 2011, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336-6955, s. 37-53.

[32] Aardweg, M. G. Homosexuální životní styl. Príspevok Dr. Gerarda J.M. van den Aardwega na konferencii „Krize současné rodiny“ na pôde Parlamentu ČR v máji 2001, 2007. In: [online]. [citované: 11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://www.protiprudu.info/homosexualni_zivotni_styl.html

[33] Cameron. The Truth about „Gay Parents“. 1994. In: Aardweg, G. M. Terapie homosexuality. Hnutí Pro život ČR, Praha, 2003, 116 s., ISBN 80 – 239 – 1403 – 0, s. 52.

[34] Z diskusie pod článkom: Palko, V. Veľvyslanci dúhy. [online]. [citované: 17. 5. 2011]. Dostupné na internete: http://blog.tyzden.sk/vladimir-palko/2011/06/03/velvyslanci-duhy/

[35] Z diskusie pod článkom: Palko, V. Veľvyslanci dúhy. [online]. [citované: 17. 5. 2011]. Dostupné na internete: http://blog.tyzden.sk/vladimir-palko/2011/06/03/velvyslanci-duhy/

[36] Daniška, J. Klaus je homofób. Chvála mu. 8. 8. 2011. [online]. [citované: 9. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.tyzden.sk/nazivo-doma/klaus-je-homofob-chvala-mu.html

[37] Tutková, J. Jana Tutková o Hríbovej Lampe. 14. 12. 2010. [online]. [citované: 27. 8. 2011]. Dostupné na internete: http://www.postoy.sk/jana_tutkova_lampa

[38] [online]. [11. 8. 2010]. Dostupné na internete: http://data.idnes.cz/soubory/domaci/A060216_DP_53ON_O_REGISTROVANEM_PARTNERSTVI.DOC

[39] Gazda, I. Mama mia, Italia. s. 12. In: Impulz, roč. 3, č. 2, 2007, Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, ISSN 1336 – 6955, s. 12-14.

[40] Balázs, K., J. Cesta porozumenia a solidarity. s. 231 – 232 In: Ščepková, M. Homosexualita, cesta sebatranscendencie? Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2002, 264 s., ISBN 80 – 88949 – 43 – 2, s. 232.

Foto:
Simon Howden / FreeDigitalPhotos.net; Simon Howden / FreeDigitalPhotos.net; coskolaneuci.sk