Genetická podmienenosť homosexuality vs psychická deprivácia

Za posledné roky je možné sledovať posuny od tvrdení o existencii génu homosexuality k súčasnému stavu, kedy aj pro-lgbti odborníci hovoria maximálne o čiastočnom podmienení homosexuality z genetického hľadiska.

Nedávna história pozná niekoľko prípadov kedy tvrdenia o genetickej báze pre homosexualitu boli vyvrátené. Replikáciou výskumu bola napríklad vyvrátená štúdia, ktorá ponúkala závery o genetickom základe homosexuality. Aj ďalšie výskumy vyvrátili konkrétne Hamerovu štúdiu, ktorá sa vyjadrovala v prospech genetických predispozícií týkajúcich sa homosexuality.

Najznámejším prípadom sú štúdie jednovaječných dvojčiat, ktoré dokazujú, že homosexualita nemôže byť daná geneticky bez vplyvu epigenetiky.

Epigenetické mechanizmy rozhodujú o tom, kedy a kde sa určitý gén prejaví. Ovplyvňujú to či sa bude nejaký gén aktivovať, alebo bude jeho prejav potlačený, respektíve inaktivovaný. Takýmto spôsobom menia či korigujú „výkon“ génov.

V skutočnosti ani vlyv epigenetických mechanizmov nebol dostatočne preukázaný vo vzťahu k homosexualite. Súčasná snaha nájsť v genetike dôkaz v prospech genetického pôvodu homosexuality hraničí s pavedou.

Z posledného obdobia je asi najznámejšou štúdia od Andrea Ganna. Tá však bola vyvrátená výskumom Melindy C. Mills, ktorá konštatuje, že genetické lokusy spojené so sexuálnym správaním osôb rovnakého pohlavia nedokážu predpovedať orientáciu jednotlivcov.

Keď sa dnes hovorí o vrodenosti homosexuality, uvažuje sa spravidla o význame prenatálneho obdobia. Avšak tento naratív je v skutočnosti spojený s prívlastkom „pravdepodobného“ významu tejto etapy vývinu.

Ako ďalej?

Je veľmi pravdepodobné, že aj momentálne popularizované tvrdenia v prospech genetického základu pre homosexualitu, budú časom len ďalšími mylnými a prekonanými interpretáciami. Interpretáciami, ktoré budú už len terčom vtipov a na smiech.

Terajšia snaha prisúdiť génom majúcim vplyv na plešatosť alebo vnímanie vôní, prepojenosť s homosexualitou, pramení viac zo súčasnej ideologizácie vedy, než zo serióznych dôkazov v prospech týchto tvrdení.

Dnes je teda stále populárne tvrdiť, že z hľadiska genetiky musia existovať aspoň predispozície na vznik homosexuality. Trochu iný pohľad na túto problematiku hovorí o tom, že homosexualita sa musí objavovať minimálne ako následok iných vrodených vplyvov, ktoré majú k ich vzniku genetické predpoklady.

V skutočnosti nemusia existovať ani genetické predispozície. Za vznikom homosexuality môže byť čisto vplyv dysfunkčného rodinného alebo rovesníckeho prostredia. Bez potreby genetiky sa dá tento fenomén vysvetliť napríklad skutočnosťou, že v určitej oblasti mozgu nie sú vytvárané patričné synapsy alebo dochádza k vzniku špicifických spojení pod vplyvom vonkajších faktorov. Práve tento fenomén môže mať významný vplyv na vznik homosexuality u vybraných jedincov.

Štúdie potvrdzujú, že štruktúra mozgu u homosexuálov vykazuje určité odlišnosti. Veda potvrdzuje, že na štruktúru mozgu môže mať vplyv vykonávané povolanie, sexuálny život a rôzne iné faktory. Odlišnosti mozgu u homosexuálov nemusia byť teda ani z tohto hľadiska spôsobené vrodenosťou, ale neskoršími vplyvmi.

Psychická deprivácia ako rozhodujúci faktor

Je známe, že deti vystavené psychickej deprivácii, ktorej príčinou je neuspokojovanie základných potrieb dieťaťa, zvlášť emocionálnych, má vo vážnych prípadoch za následok dokonca až určitú formu mikrocefalu. Ak by sme pripustili, že na vznik homosexuality je potrebná kombinácia psychickej deprivácie či subdeprivácie a určitej genetickej predispozície, poukazuje to rovnako na význam faktora zdravých rodinných a rovesníckych vzťahov. Tie je spravidla možné viac alebo menej pozitívne ovplyvniť, na rozdiel od zatiaľ neznámych genetických nuáns.

V prospech tohto vysvetlenia hovorí napríklad realita odchovancov z detských domovov. Sú to mladí ľudia, ktorí viac alebo menej trpia určitou formou psychickej deprivácie kvôli strate základných vzťahových respektíve emocionálnych istôt. V oveľa vyššom percente možno práve medzi týmito mladými ľuďmi natrafiť na jednotlivcov, ktorí sa identifikujú ako homosexuáli.

V prospech popierania genetického základu homosexuality hovorí tiež fakt, že množstvo ľudí, ktorí sami seba identifikujú ako LGBTI, rastie predovšetkým v krajinách, kde prišlo napríklad k legalizácii registrovaných partnerstiev a manželstiev homosexuálov.

Vo všeobecnosti je tento jav viac alebo menej pozorovateľný v krajinách, kde LGBTI propaganda dostáva väčší mediálny priestor a je kombinovaná s rozmachom napríklad rozvodovosti. Tá má za následok, že rastie počet detí, ktoré trpia rôznymi formami subdeprivácie prameniacej z vyrastania v neúplných rodinách.

Gén homosexuality a prepojenie s potratovou genocídou

Môžeme byť radi, že zrejme neexistuje genetický základ, ktorý by jasne definoval, že jedinec bude alebo môže byť s veľkou pravdepodobnosťou homosexuál. Mnohé ženy by si totiž v čase tehotenstva v takom prípade nechávali robiť testy, ktoré by dokázali povedať či sa to netýka aj ich nenarodeného dieťaťa. Bola by to pravdepodobne ďalšia skupina detí, ktoré by sa stali obeťou potratovej genocídy.