Od potratov k vraždeniu narodených detí eutanáziou v Belgicku a Holandsku

Ľudský život má byť v civilizovanej krajine chránený v každej fáze. To znamená od počatia po prirodzenú smrť. Dehumanizovanie človeka v ktorejkoľvek fáze plodí kultúru smrti, kde veľmi ľahko dochádza k posúvaniu hranice dehumanizovania človeka, Upozorňovali na to mnohé prorocké hlasy od začiatku legalizácie potratov. Tieto posuny sa nezastavili ani pri potratoch až do narodenia, ktoré sú legálne napríklad vo viacerých štátoch USA.

V Belgicku lekári v súlade s tamojšími zákonmi vraždia už aj narodené deti. Jedná sa o zabíjanie novorodencov a dojčiat. Od septembra 2016 do decembra 2017 až 61 percentám všetkých úmrtí detí mladších ako jeden rok v belgickom Flámsku predchádzalo „rozhodnutie ukončiť život“. Tieto šokujúce údaje zverejnil v roku 2021 vedecký časopis British Medical Journal. 10 % detí v tejto skupine bolo usmrtených podaním smrtiacej látky s jasným zámerom, pripraviť ich o život. V ostatných prípadoch išlo o deti, ktoré jednoducho prestali byť liečené alebo im bola podaná látka, ktorá mohla spôsobiť smrť. Lekári takéto rozhodnutia vysvetľujú tým, že deti by nemali nádej na „znesiteľnú budúcnosť“.

Podobná situácia existuje v Holandsku, kde má dieťa od 12 rokov právo požiadať lekára o asistenciu pri legálnej samovražde, ak s tým jeho rodičia súhlasia. V praxi však v Holandsku platí takzvaný Groningenský protokol, súbor usmernení, podľa ktorých je možné vykonať eutanáziu aj na novorodencoch. Nemá status záväzného právneho predpisu, ale v praxi, ak sa usmernenia dodržiavajú, eutanáziu nebude stíhať prokurátor.

Holandský prípad ukazuje, že propagácia eutanázie môže viesť k ignorovaniu zákona, a to aj zo strany súdov. Roky kampane holandskej Nadácie pre eutanáziu viedli k tomu, že súdy oslobodili lekárov, ktorí zavraždili svojich pacientov, alebo ich odsúdili na symbolické tresty, pričom eutanázia bola v Holandsku stále nezákonná. Napríklad lekárku Gertrude Postmovú, ktorá v roku 1971 zabila vlastnú matku, čo zdôvodnila depresiou a osobnou žiadosťou skrátiť jej život, súd odsúdil na jeden týždeň odňatia slobody s podmienečným odkladom na jeden rok.

Tak ako to bolo s rôznymi inými patologickými pseudoslobodami a ich implementáciou do života spoločnosti, tak aj v prípade eutanázie je snahou pretlačiť tento koncept cez kultúru a médiá aj tam, kde je stále tvrdo odmietaný. V Poľsku napríklad Teatr Nowy v Poznani uvádza za štátne peniaze hru s názvom „Právo na voľbu“, ktorej jednoznačným cieľom je propagácia eutanázie. Počas predstavenia diváci „vynášajú rozsudok“ nad hlavnou postavou a rozhodujú, či má žiť alebo zomrieť. Vo vestibule divadla môžete „obdivovať“ nástroj na modernú samovraždu. Marta Szyszko-Bohuszová z Nového divadla sa ním pochválila pre Rádio Poznaň a povedala, že diváci divadla môžu „na vlastné oči vidieť objekt, ktorý bol doteraz predstavený len na troch miestach v Európe – kapsulu s názvom Sarco, ktorá sa v budúcnosti môže stať modernou rakvou, nástrojom na asistovanú samovraždu. Dodala, že toto je ideálna príležitosť vystúpiť v diskusii o ľudskom „práve“ na eutanáziu. Ďalšia predstaviteľka divadla, Agnieszka Maciaszek, pre médiá uviedla, že inscenácia kapsuly má za cieľ začať celonárodnú diskusiu o práve na voľbu a o tom, či sú takéto vynálezy potrebné. Na webovej stránke divadla venovanej hre sa objavilo aj vyhlásenie, že otázka „prerušenia paliatívnej starostlivosti“, ktorej podstatou je starostlivosť o zachovanie dôstojnosti pacienta v terminálnom stave, sa čoskoro stane predmetom diskusie v Poľsku.

V Poľsku bola zverejnená analýza, v ktorej bol vyvrátený nový mýtus, ktorý sa šíri aj zo strany poznaňského divadla, že vo Švajčiarsku bola legalizovaná spomínaná „kapsula smrti“. Hoci sa propagátori eutanázie snažia presvedčiť spoločnosť, že by sme mali uvažovať o sprístupnení tohto vražedného nástroja na samovraždu, pretože „pokrokové Švajčiarsko to už urobilo“, v skutočnosti túto informáciu už popreli nielen švajčiarske orgány, ale aj samotný tvorca tohto prístroja.

Keď extrémistická liberálna ľavica vyhlási, že „otvára diskusiu“, zvyčajne sa o nič také nejedná. Veľmi dobre to bolo vidieť v prípade rodovej ideológie. Tá bola pôvodne v spoločenských vedách prezentovaná len ako perspektíva. Po rokoch prenikania do kultúry a žurnalistiky sa na mnohých miestach stala záväznou doktrínou, ktorá vylučuje všetky iné spôsoby myslenia, napríklad pod hrozbou disciplinárnych trestov. Takéto postihy čakajú každého, kto napríklad už aj v Poľsku na Univerzite Adama Mickiewicza v Poznani nazve muža s narušenou rodovou identitou mužom. A to je len začiatok. V západných krajinách sa za kritiku rodovej ideológie možno dostať do väzenia.

Na prvý pohľad to vyzerá tak, že sme ďaleko od Veľkej Británie, kde rodičia prehrávajú súdne spory s lekármi bojujúcimi o život ich detí, alebo od Belgicka či Holandska, kde sa vraždia aj dojčatá. Možno však veriť, že v našic končinách veci nikdy nezájdu tak ďaleko? Je takmer isté, že sú ľudia, ktorí budú usilovne pracovať na tom, aby zašli.

Ešte nedávno si ľudia mysleli, že absurdity genderizmu sú problémom bláznivého Západu. Netrvalo dlho a dostávajú sa do škôl, univerzít, úradov a ulíc v rôznych končinách sveta. Rovnako to bude aj s „diskusiou“ o eutanázii. Nerobme si o tom žiadne ilúzie.

Propagácia eutanázie by mala byť v civilizovanej krajine trestným činom. V mnohých krajinách platí legislatíva, z ktorej vyplýva, že kto verejne propaguje trestný čin usmrtenia inej osoby, potrestá sa trestom odňatia slobody alebo určitým peňažným trestom.

Tam, kde je eutanázia legálna, sa ukazujú katastrofálne dôsledky právneho uznania asistovanej samovraždy. V najhorších prípadoch ide o obyčajné vraždenie ľudí – bez toho, aby sa čo i len náznakom „rozhodli“.

Problém eutanázie je dnes však širší a dotýka sa i krajín, kde je oficiálne eutanázia nelegálna. V britskom práve je eutanázia definovaná ako „vražda“. Maximálny trest za tento trestný čin je doživotie. V praxi však nemocnice ľahko obchádzajú zákazy a žiadajú súdy o povolenie odpojiť pacientov vo vážnom stave od prístrojov na podporu života. Napriek nesúhlasu zo zahraničia vrátane ponuky liečby v zahraničí alebo aj napriek nesúhlasu členov rodiny, bývajú pacienti odpájaní od prístrojov a zomierajú v britských nemocniciach. Odpojenie spravidla znamená, že človek už nedostáva tekutiny a jedlo a jednoducho zomrie na následky vyhladovania a dehydratácie. V civilizovaných krajinách je to neprijateľné – úľava od bolesti, výživa a hydratácia sú základnými prvkami paliatívnej starostlivosti. Vzdanie sa jej, znamená útok na ľudskú dôstojnosť.

Eutanázia nie je potrebná na vyhnutie sa bolestiam, ani vo vážnych prípadoch. Existujú dostatočne dobré lieky proti bolesti, ktoré tento argument potápajú. Ťažká choroba má navyše potenciál priviesť človeka k podstatným veciam v živote a má potenciál aj riešiť vzťahové problémy. Mnohí to poznajú z vlastnej skúsenosti.

Ak Boh nie je a Ježiš Kristus nás nespasil z bahna našich hriechov a nemáme možnosť dosiahnuť večný život s Bohom v láske a šťastí, potom najlepšie riešenie pre duchovne prázdnych ľudí akých je v západnom svete veľké množstvo, je dosiahnutie oslobodzujúcej neexistencie spáchaním samovraždy. Ak však má kresťanstvo pravdu a život nie je len výstrelok všemocnej náhody, ktorá z ničoho vytvorila všetko, čomu iracionálni ateisti radi veria, mali by byť oklamaní ľudia napriek všetkému chránení pred takým zhubným riešením akým je samovražda/eutanázia aj zákonmi, ktoré eutanázii nenapomáhajú. Rozumne riadený štát nepodporuje zabíjanie ľudí na objednávku, len preto, že nepochopili zmysel utrpenia. Tým nikoho neoberá o možnosť samovraždy, ako vrcholu ľudskej hlúposti. Len o možnosť asistovanej samovraždy. V prospech existencie Boha hovoria rôzne indície vo vede, cez racionalitu Evanjelií až po rôzne zázraky a splnené proroctvá. Preto eutanáziu treba odmietnuť ako veľké zlo.

Zdroj: Instytut na rzecz Kultury Prawnej Ordo Iuris